Neúspešné referendum, ktoré malo zmeniť ústavu tak, aby občania, ktorí sú podľa ústavy zdrojom štátnej moci, mohli prostredníctvom referenda skrátiť volebné obdobie poslancov, vyvolalo celkom oprávnene rozmanité reakcie, či už ide o príčiny, ktoré viedli k jeho neúspešnosti alebo o politické hodnotenie referenda.
Názory na referendum zo strany „demokratických“ vládnych politikov na čele so Z. Čaputovou by sa dali zhrnúť do tvrdenia, že išlo o zbytočne vyhodené peniaze. Ich pohľad ma neprekvapil, pretože svoj odpor k rozširovaniu priamej moci občanov zasahovať do politiky štátu dali jasne najavo už v roku 2021 pri prvom pokuse občanov o skrátenie volebného obdobia poslancov prostredníctvom referenda.
Na druhej strane názor Smeru-SD o tom, že v referende bol dosiahnutý „ohromný“ výsledok, ma skutočne zaskočil. Ako sa však ukázalo, výsledok referenda bol „ohromným“ len preto, že počet voličov, ktorí súhlasili so zmenou ústavy, sa temer vyrovnal počtu voličov, ktorí hlasovali za predstaviteľov súčasnej koalície vo voľbách. Výsledok sa tak javí ako „ohromný“ len z úzkeho „numerického“ straníckeho pohľadu, ktorý hodnotí svoje ciele cez prizmu počtu svojich voličov.
Proti uvedeným straníckym pohľadom však stojí „ohromujúci“ reálny fakt, že viac ako 70 % oprávnených voličov, občanov, odmietlo realizovať politický akt, ktorým by potvrdili a prehĺbili ústavný princíp, že štátna moc pochádza od občanov. Tým by súčasne potvrdili ako aj prehĺbili demokratický charakter štátu. V danom referende nešlo o nejaké druhoradé politické záležitosti, ale v pravom slova zmysle išlo o demokratickú podstatu nášho štátu.
Neúspešné referendum je potrebné hodnotiť na pozadí dlhodobo nízkej účasti voličov, či už na parlamentných alebo iných voľbách. Z uvedeného stanoviska sa neúspešné referendum javí ako jeden z vážnych signálov toho, že demokracia v našom štáte pomaly zomiera a štátna moc sa v čoraz väčšej miere dostáva rúk rôznych politických skupín. Na nutné dôsledky neúčasti voličov na dôležitých hlasovaniach upozorňoval už Hegel vo svojej práci Filozofii práva. Konštatoval, že v dôsledku nízkej účasti voličov sa „voľby dostávajú pod kontrolu niektorých strán a tým aj pod ich zvláštne a náhodné záujmy, ktoré však mali byť práve voľbami neutralizované“. Inak povedané, cieľom parlamentných volieb je nastoliť vládu všeobecného, či spoločného záujmu občanov, ale pri nízkej účasti voličov sa dosahuje pravý opak, nastoľuje sa moc úzkych skupinových záujmov.
Ten, pre koho demokracia nie je len politický slogan na ohlupovanie občanov, si musí klásť v prvom rade otázku: „Prečo občania svojou neúčasťou na referende odmietli potvrdiť svoje rozhodujúce politické postavenie v našom štáte, potvrdiť seba ako zdroj štátnej moci?“ Ak v médiách pečený-varený M. Vašečka tvrdí, že tí, čo sa zúčastnili referenda, nie sú „elementárne lucidní“, tak ja sa naopak domnievam, že nie je v súlade so zdravým rozumom, nie je normálne, aby sa občania, ktorí majú byť podľa ústavy zdrojom všetkej moci v štáte, flagrantne vzdali podstatnej časti svojej moci tým, že odmietli ísť k referendu.
Hlbší pohľad do príčin neúspešnosti referenda je tak potrebné začať upraveným výrokom Shakespearovho Hamleta: „Niečo je zhnité v našom demokratickom štáte.“
Nie je náhoda, že slovo demokracia má svoj základ v slove „demos“, pretože skutočným obsahom štátu sú občania, a preto aj forma štátu by mala byť podriadená spoločným potrebám a vôli občanov. Marx v uvedenej súvislosti vo svojej práci Kritika Heglovej filozofie práva hovorí, že v skutočnej demokracii je ústava štátu výrazom sebaurčenia ľudu. A preto je skutočná demokracia „vyriešenou hádankou všetkých ústav“. Skutočná demokratická ústava „sa ukazuje ako to, čím je – slobodným produktom ľudí.“ Ak ľud nechce formovať ústavu svojho štátu, tak ako sa to stalo v prípade neúspešného referenda, potom sa v štáte alebo mimo neho nájde iný subjekt, ktorý ústavu sformuje, no nie podľa potrieb občanov, ale podľa záujmu, ktorý väčšine občanov prisúdi len úlohu nástroja realizácie cudzieho záujmu.
Pre našu formu demokracie sa často používa výraz zastupiteľská demokracia. Chce sa tým zdôrazniť fakt, že výkon štátnej moci realizujú osoby, ktoré získali mandát od voličov, t.j. zastupujú voličov, ktorí ich zvolili. Lenže zastupiteľská demokracia nie je špecifickou formou demokratického riadenia štátu, pretože v akejkoľvek forme demokracie ako politického systému je inštitút zastupovania podstatný. Priama demokracia, ktorá sa kladie do protikladu k zastupiteľskej nejestvuje ako samostatný demokratický systém. Svojím obsahom sa vzťahuje len na jednotlivý výkon voličov, v ktorom rozhodujú priamo o nejakej otázke, a nie na systém demokracie. Ak by priama demokracia mala fungovať ako politický systém, tak občania by museli prostredníctvom hlasovania neustále riešiť rozmanité štátne záležitosti. Priama demokracia tvorí podstatný prvok zastupiteľskej demokracie, pretože samotné voľby politických zástupcov sú výkonom priamej demokracie oprávnených voličov. Preto nám výraz zastupiteľská demokracia neposkytuje žiadny podstatný špecifický znak, ktorým by sa zastupiteľská demokracia ako systém odlišovala od iných foriem demokracie.
Uvedený pohľad však neznamená, že demokratický systém, kde je výkon štátnej moci len v rukách politických zástupcov občanov, má rovnakú demokratickú hodnotu ako systém, kde sa priama demokracia neobmedzuje len na voľby zástupcov, ale kde sa občania formou priamej demokracie významne podieľajú aj na riešení rôznych spoločenských otázok. Ten, kto zdôrazňuje predovšetkým zastupiteľský moment demokracie, tak ako to už dlhodobo u nás zdôrazňuje napríklad Z. Čaputová, nutne zatláča do úzadia význam vôle občanov pri riešení dôležitých politických otázok štátu. Niet pochýb o tom, že neúspešné referendum v našich podmienkach posilnilo zastupiteľský moment demokracie, význam poslancov na úkor občanov.
Pomerne často sa pre charakteristiku nášho systému používa výraz liberálna demokracia a je faktom, že uvedený výraz vystihuje jeden z dôležitých momentov nášho demokratického systému, ktorý má súčasne svoj podiel na neúspešnom referende.
Výraz liberálna demokracia vyzdvihuje ako hlavný moment demokracie moment individuálnej slobody človeka. Vo vzťahu k voľbám či referendu to znamená, že jeho účasť na rôznych politických aktoch je vecou jeho slobodného rozhodnutia. Uvedený argument individuálnej slobody voliť či nevoliť použili naši čelní politici spolu s prezidentkou Z. Čaputovou aj na obhajobu svojej „občianskej“ neúčasti na referende.
Paradox, ktorý v danom názore nie je ťažké odhaliť, spočíva v tom, že ak je občan podľa ústavy základom štátnej moci a súčasne výkon tejto moci je ponechaný na jeho slobodnej vôli, tak demokratické základy nášho štátu sú rovnako labilné či vrtkavé ako slobodná vôľa občanov, o ktorú by sa mali demokratické základy štátu opierať.
Princípy slobody človeka a slobody občana však nie sú identické. Sloboda človeka podsúvaná občanovi, ktorý podľa ústavy plní funkciu základu štátnej moci, je zjavne v rozpore s jeho občianskou slobodou. Sloboda občana znamená, že sa má prostredníctvom hlasovania slobodne vyjadrovať k záležitostiam štátu, ale to predpokladá, že sa daného hlasovania musí zúčastniť. Nezúčastňovať sa na rozhodovaní o záležitostiach štátu znamená neuplatňovať svoju občiansku slobodu, a preto neúčasť na referende odporuje forme občana ako základu štátnej moci.
Svojou voľbou nezúčastniť sa na referende dáva občan najavo, že mu na jeho forme občana daného štátu nezáleží, že mu stačí byť obyvateľom daného štátu bez toho, aby sa snažil o svoju účasť na jeho riadení. A tak občan, ktorý sa rozhodol „slobodne“ neparticipovať na referende, sa nutne dostáva do pozície reálne neslobodného občana, občana podriadeného štátnej moci, ktorú nemôže kontrolovať a korigovať.
Princíp liberálnej demokracie, ktorý prostredníctvom klamlivej slobody dáva občanovi fakticky na výber, aby si sám zvolil, či chce byť slobodným alebo neslobodným občanom štátu, nie je jediným systémovým momentom nášho demokratického usporiadania, ktorý sa podieľa na nezáujme občanov o veci politické.
Ak sa pozrieme na volebnú účasť do parlamentu z hľadiska krátkej existencie nášho štátu, tak zistíme, že ešte v roku 1990 sa volieb do Federálneho zhromaždenia zo strany slovenských voličov zúčastnilo 97,82 % oprávnených voličov. Potom percentá účasti voličov postupne klesali. Prvých volieb do Národnej rady Slovenskej republiky sa zúčastnilo 75,65 %, (1994) oprávnených voličov. V rokoch 2006, 2010, 2012 a 2016 sa volieb nezúčastnilo už viac ako 40 % oprávnených voličov a v posledných voľbách, ktoré sľubovali veľkú nápravu vecí verejných, sa zúčastnilo len 65,80 % oprávnených voličov. Daný pohľad na volebnú účasť do parlamentu od roku 2006 až do roku 2020 ukazuje, že volieb sa prestalo zúčastňovať 34 % oprávnených voličov. Ak by sme pohľad rozšírili o voľby do miestnych orgánov, tak neúčasť by bola podstatne vyššia.
Dlhodobo nízka účasť na voľbách korunovaná veľkou neúčasťou občanov na poslednom referende ukazuje na to, že veľká časť občanov nedôveruje nášmu demokratickému systému, čo môže byť v zásade vyvolané len tým, že zvolení poslanci dlhodobo nerealizujú záujem významnej časti voličov. Dôvody, prečo zvolení poslanci nekonajú v súlade s predstavami veľkej časti voličov, môžu byť z vecného hľadiska značne rozmanité, ale v našom demokratickom systéme existuje jeden významný prvok, ktorý vedie k tomu, že sa existujúci demokratický systém dostáva do rozporu s veľkou časťou voličov.
Ústava vo svojom obsahu reflektuje reálnych a značne rozdielnych občanov len v ich abstraktnej všeobecnej forme rovnosti, forme občana ako takého. Pojem občana abstrahuje od rozmanitých reálnych rozdielov osôb, počnúc ich pohlavím a končiac ich sociálno-ekonomickými, kultúrnymi a národnostnými rozdielmi. Občania z hľadiska ústavy nie sú ani boháči ani chudáci žijúci pod mostom, ani podnikatelia a ani vykorisťovaní, pretože sú si politicky všetci rovní. Vo voľbách má politický hlas každého občana rovnakú váhu ako hlas druhého. V istom zmysle by sme mohli povedať, že ako občania štátu, teda ako abstraktné osoby žijeme už v komunizme, hoci ako reálne osoby žijeme stále v kapitalizme.
Je nesporne, že najvýznamnejší spoločenský rozdiel medzi občanmi, ktorý výrazne zasahuje aj oblasť politiky, je ich rozdiel plynúci z ekonomicko-vlastníckych vzťahov. Ekonomicko-vlastnícke vzťahy rozdeľujú občanov v zásade na dve protikladné skupiny. Na jednej strane je skupina občanov, ktorí vlastnia len svoju osobnú pracovnú silu a na strane druhej sú občania, ktorí sú vlastníkmi spoločenských výrobných prostriedkov.
V ekonomickej sfére, v ktorej občania vynakladajú svoje životné sily, ktorá je hlavným materiálnym zdrojom ich života a v ktorej trávia veľkú časť svojho spoločenského života, neexistuje rovnosť občanov. Občania vo forme námezdnej pracovnej sily, t.j. pracovnej sily, ktorá musí predávať svoju schopnosť pracovať súkromným vlastníkom výrobných prostriedkov, sú podriadení ich súkromným ekonomickým záujmom. Len pre informáciu uvádzam, že podľa Štatistickej ročenky SR bolo v roku 2019 z celkového počtu 2 583 700 ekonomicko-aktívnych osôb, 2 195 000 zamestnancov a z nich vo verejnom sektore pracovalo 695 300 zamestnancov a v súkromnom sektore ako námezdná pracovná sila pracovalo 1 499 700 osôb.
Napriek tomu, že v danej skupine je aj niekoľko desiatok tisíc manažérov realizujúcich záujem kapitálu, tak námezdná pracovná sila tvorí veľkú skupinu osôb, ktorej záujmy sú v rozpore so záujmami súkromných vlastníkov. Podnikateľ potrebuje zisk, ktorý môže dosiahnuť len bezodplatným privlastňovaním si časti hodnoty vytvorenej pracujúcimi, teda vykorisťovaním a pracovná sila potrebuje, aby výroba a rozdeľovanie produktov, ktoré sú materializáciou jej práce podliehalo jej vôli, čo však daný systém vylučuje.
Demokratický politický systém, ktorý prehliada uvedené ekonomické rozpory medzi občanmi, vedie nutne k tomu, že tak ako v ekonomickej sfére života spoločnosti, tak aj v jej politickej sfére začínajú dominovať občania-súkromní vlastníci výrobných prostriedkov. Ich dominantné postavenie v politickej sfére je podmienené ich ekonomickou mocou, ktorá im umožňuje ovládať najvýznamnejšie médiá a nakúpiť si rozmanitých „odborníkov“ ako aj „poslancov“, prostredníctvom ktorých ovládajú verejnú mienku a politiku v spoločnosti. Rast ich politickej moci sa jasne prejavuje aj vo vzniku politických strán, napríklad strana Sme rodina, strana OĽaNO alebo strana Za ľudí, ktoré založili významní súkromní vlastníci.
Sociálno-ekonomické pomery vytvorené dominanciou súkromného vlastníctva v ekonomickej sfére vedú nutne k tomu, že síce samotný akt volieb je demokratický, ale je výsledkom nedemokratických podmienok, ktoré sa výrazne prejavujú najmä vo volebnej kampani. Pracujúci a námezdne pracujúci nemajú jednak čas a ani dostatok prostriedkov na vedenie volebnej kampane a nemajú ani mediálny priestor pre artikuláciu svojich názorov a požiadaviek, pretože mediálny priestor je temer celý ovládaný súkromnými vlastníkmi.
Rozpor medzi politickou rovnosťou občanov a ich sociálno-ekonomickou nerovnosťou podmienenou v prvom rade existenciou súkromného vlastníctva bol v centre pozornosti už pri formovaní jednej z prvých demokratických ústav, Ústavy USA (1787). Ako uvádza R. A. Dahl vo svojej práci A Preface to Democratic Theory (1956), jedným z významných problémov „otcov zakladateľov“ bola práve otázka vzťahu všeobecného hlasovacieho práva k právu na vlastníctvo. J. Madison, jednej z hlavných tvorcov americkej ústavy videl vo všeobecnom hlasovacom práve možnosť, že väčšina občanov, ktorí nič nevlastnia, môže svojím rozhodnutím poškodiť záujmy vlastníkov. Snaha uchovať všeobecné volebné právo spojené so súčasnou garanciou spoločenského statusu, moci a bohatstva menšín viedli k formovaniu tzv. Madisonovej demokracie. Podľa R. A. Dahla jej podstatou je snaha nájsť kompromis medzi mocou väčšiny, t.j. nevlastníkmi a mocou menšiny, t.j. vlastníkmi.
Pri pohľade na našu súčasnú demokraciu môžeme povedať, že je len pokračovaním Madisonovej demokracie, pokračovaním snahy uchovať všeobecné volebné právo, ale tak, aby bola možnosť vôle skutočnej väčšiny občanov, ktorá je tvorená predovšetkým pracujúcimi, eliminovaná. Tomu slúži snaha o nekonečné delenie spoločnosti na rôzne menšiny so špecifickými záujmami, delenie ktoré má zastrieť jednoduchý fakt, že tu existuje menšina „oligarchov“, domácich ako aj zahraničných, ktorých ekonomická moc presahuje ekonomickú moc štátu.
Druhým nástrojom je tzv. systém vyvažovania rôznych častí politickej moci, ktorý však slúži aj na to, aby obmedzoval moc občanov. Jeden z príkladov fungovania systému vyvažovania politickej moci demonštruje aj R. A. Dahl na príklade zákona o detskej práci v USA. Americký najvyšší súd blokoval zákaz detskej práce, ktorý podporovala väčšina občanov ako aj obe komory parlamentu od roku 1916 až do roku 1942. My sme boli nedávno rovnako svedkami „vyvažovania“ politickej moci, keď ústavný súd rozhodol o tom, že referendum, ktoré podporilo 600 tisíc občanov je neústavné len z toho dôvodu, že takéto referendum nie je v ústave explicitne uvedené.
Ak sa vrátime k základnej téme nášho príspevku, t.j. k neúspešnému referendu, na základe vyššie uvedených skutočností je možné oprávnene sa domnievať, že podnikateľská vrstva občanov ako aj ich politickí a ideologickí obhajcovia ho nepodporili. Rozširovanie moci občanov a tým aj rozširovanie moci pracujúcich odporuje ich objektívnemu záujmu spojenému so snahou o uchovanie si výsadného postavenia ako v ekonomickej, tak aj v politickej sfére života spoločnosti.
Naša ústava vo svojom Čl. 2, bod 1 správne konštatuje, že štátna moc pochádza od občanov, ale vo svojom ďalšom obsahu už nič nehovorí o tom, že v štáte existuje okrem štátnej moci aj ekonomická moc, ktorá však nie je v rukách štátnej moci a teda v moci občanov, ale v rukách súkromných podnikateľov, ktorých záujem odporuje rozhodujúcej časti občanov. A je to práve uvedený aspekt obmedzenosti demokracie, teda moci občanov ekonomickou mocou súkromných vlastníkov, na základe ktorého má naša demokracia formu buržoáznej demokracie.
Objektívne existujúci rozpor medzi demokratickou formou našej ústavy, ktorá dáva moc do rúk všetkých občanov a jej nedemokratickým obsahom, ktorý dáva reálnu spoločenskú moc do rúk len časti občanov, súkromným vlastníkom, premieňa politickú formu demokracie len na formálnu demokraciu, ktorej chýba jej zodpovedajúci obsah. Skutočná demokracia si vyžaduje, aby boli jej forma a obsah v súlade. Ak je demokracia formou zjednotenia rovných občanov, tak si musia byť rovní nie len formálne, ale aj reálne, musia si byť rovní aj sociálno-ekonomicky.
One thought on “Limity buržoáznej demokracie”
Pán Manda. Obdivuhodne výstižný, kompaktný a ľahko zrozumiteľný popis súčasnej situácie. Ďakujem Vám a cením si aj Nové Slovo, že si ho môžem prečítať.
Určite by mohol poslúžiť pre zorietovanie tej väčšine občanov, ktorí by aktívnym uplatnením občianskych práv mohli prispieť k rastu vlastnej slobody a blahobytu. Vnímam to, žiaľ, tak, že celý systém spravovania spoločnosti (a nielen u nás) už cielavedome beží tak, aby si to títo ľudia nemali možnosť ani schopnosť uvedomiť.