V románe talianskeho spisovateľa Gianniho Rodariho Cibuľkove dobrodružstvá (Vydavateľstvo Mladé letá, Bratislava 1973, preklad Blahoslav Hečko) milovaného všetkými deťmi sveta bez ohľadu na ich vek, čestný Cibuľko spolu so svojimi priateľmi zvíťazia nad nespravodlivosťou a útlakom despotického kniežaťa Citróna. V Rodariho rozprávkovej krajine je ovocie, najmä citrusové, aristokraciou, zelenina plebsom. V knižke určenej detskému čitateľovi je veľa charakteristík prenesených zo sveta dospelákov. V tomto je Rodari majster, podobne ako Ezop, Krylov a Jean de la Fontaine. Vojvodu Mandarínku, hádžuceho sa o zem zakaždým, keď mu nesplnia jeho priania, by sme našli bez lampáša aj v slovenskom parlamente, dokonca na jeho čele. Takisto Citrónových prisluhovačov, prebehlíkov zo zeleninového tábora, dona Rajčinu, dona Petržlena, mistra Mrkvasa – Trkvasa s jeho snaživým no hlúpym psom Kopovom, a mnohých ďalších. Stále tam sú.
Komplikovanejšie je to s identifikáciou dobráckeho, večne hladného a najmä smädného baróna Pomaranča. Ak taký v súčasnosti na Hradnom vŕšku nie je, je to pre slovenskú politiku len a len škoda. Prinajmenšom preto, že by sa z neho mohol aspoň skotúľať ako originál v Rodariho knižke poeticky podaným spôsobom, „keď barón Pomaranč opustí svoj vínny válov, rozdrví naraz dvadsať generálov“. Veď slovenská armáda, podobne ako vojsko kniežaťa Citróna, má pomaly viac generálov ako vojakov, nejaké tie odreniny hádam prežije. Naposledy bojovala tuším v Gombíkovej vojne či tak voľajako.
Pre paralely s nežnou časťou slovenského parlamentu si musíme z ríše ovocia a zeleniny odskočiť do Chevallierovho Zvonodrozdova (1977), aby sme v ňom, opäť vďaka prekladateľskému majstrovstvu Blahoslava Hečka, popri grófkach z Čerešňovíc a kmotre Tekvici objavili Juditu Tumidajovú a Evelínu Tvrdolínovú, obe zdatné súperky v neustále prebiehajúcom zápase o mužskú pozornosť. Hľadanie ekvivalentu huspeninového Ignáca Obrobťu, spovedníka naftalínovej barónky z Jelenej Prte a ďalších efemérnych vykopávok, na inzitnej slovenskej politickej scéne ponechávam na predstavivosť informovaných čitateľov. Zvedavcom možno napovedať, že ide o komplexný a veľmi prispôsobivý charakter, akým disponujú viacerí súčasní poslanci so silným zmyslom pre prežitie za všetkých okolností.
V sobotu 21. januára 2023 však problémom neboli volení slovenskí zástupcovia, a to už len je voľajaké panoptikum, najdesivejšie zo všetkých od roku 1993, ale „jeho veličenstvo“ slovenský volič osobne. Pre niektorých to bol deň veľkých očakávaní. Potvrdili sa tie najhoršie. Zbabelosť, pohodlnosť a „lemplovstvo“, ktoré vystavili vizitku celému štátu a jeho súčasnému živoreniu. Žiadne ďalšie spanilé úvahy a preintelektualizované prdúskanie, „nimranie“ sa v príčinách slabej účasti, nemôžu prekryť tvrdú, neprikrášlenú skutočnosť, a tou je fiasko a debakel autentickej demokracie na celej čiare. Zdanlivo nespokojný občan, ktorý sa nedostavil tam, kam mal, ukázal, že je dlhodobo najslabšou a najovplyvniteľnejšou časťou slovenského politického systému, na ktorý sa nemôže ďalej vyhovárať. Améba. Neslobodno mu viac lichotiť a pochlebovať, ale nastaviť zrkadlo, nech sa doňho pozrie, ak to dokáže. V sobotu sa mu podaril anatomický zázrak, nakopal sám seba do zadnej časti tela. Čo bolo jednoduchšie ako obetovať hodinu vlastného času, prísť do príslušnej miestnosti a vhodiť lístok do krabice? Alebo sa mu tento režim až tak páči? Potom dobrú chuť a na zdravie. Vychutnajte si ho „až na dno rozkoše“, ale už sa nesťažujte. Nemáte na to právo.
Niektorí politickí komentátori a pozorovatelia, ktorých má Slovensko hneď po hokejových odborníkoch na meter štvorcový najviac na svete vidia v slabučkej účasti prísľub do budúcnosti. Ja v nej vidím len ničotu. Budúce voľby, nech budú kedykoľvek, vo svetle toho, čo sa práve udialo, môžu byť ešte väčším prepadákom. Výsledky referenda sú bianco šekom, povzbudením pre čvargu, ktorá si stále vraví vláda a ktorá sa stretla ani nie dvadsať hodín po referende stanoviac si fešácky termín konania predčasných volieb na 30. september 2023. Čo sú to za „predčasné“ voľby? Do čerta s nimi. Buď nech dovládnu štyri roky, alebo treba celý tento ansámbel aj s ich poskokmi bez ohľadu na mená a pozície tvrdo vykopnúť odtiaľ, kde sa nachádzajú. Rozumejú si veľmi dobre aj bez dlhých slov, vytvorili „chobotnicu“ a drzo sa vysmievajú do tváre tým, ktorí ich majú plné zuby. Nič iné si tí Slováci, ktorým je jedno, že sa nich rúbe drevo, nezaslúžia. Ak ostatní nechcú čakať ,s čím na nich vyrukujú súčasní potentáti v najbližších dňoch a týždňoch, nech sa riadia známou pravdou – ak chceš jesť praženicu, musíš najprv rozbiť vajcia. Ak na to vy ostatní nemáte odvahu, prestaňte aspoň vypisovať vzletné úvahy a nič neriešiace analýzy. Určite nie som ani zďaleka jediný, kto po sobote cíti hanbu a poníženie. Na tomto štáte nám stále záleží, preto nemôže existovať ďalšie mesiace ako posledné tri roky pod vedením ničomníkov, ktorí mu škodia a za ktorých sa treba len hanbiť.
Slovenská zelenina zhnila skôr, ako sa dokázala postaviť spanštenému ovociu na odpor. Ostala po nej len zatuchlina. Nech si s ňou žijú mrchožrúti a chameleóni, akých je tu stále dosť. Slobodomyseľní sa s ňou zmieriť nemôžu a nesmú.
