Kam sa podel ten svet, v ktorom sa ešte dalo ako-tak pokojne žiť?
Kam sa podel ten svet, v ktorom sa ľudia na seba ešte usmievali? Len tak, z dobrého zvyku alebo aj preto, že mali k sebe normálny, dobrý vzťah…
Kam sa podel ten svet, v ktorom si ľudia ešte podávali ruky? Len tak, z dobrého zvyku alebo aj preto, že sa jeden druhého nebáli, či niekto z nich nie je „nakazený“…
Kam sa podel ten svet, v ktorom sa ľudia nezaoberali len majetkom, peniazmi a profitom? Lebo aj keď nemali všetko či dostatok všetkého, vedeli sa ešte sústrediť na iné hodnoty. Napríklad na tých druhých okolo, s ktorými práve zdieľali svoj čas…
Kam sa podel ten svet, v ktorom ľudia neboli príveskami všakovakých monitorov a klávesníc? Lebo ešte mali chuť i čas vnímať všetko ostatné okolo seba – ulice a budovy, stromy a lúky, vodu a vzduch, významy a zmysly…
Kam sa podel ten svet, v ktorom ľudia neboli hnaní a štvaní za pozlátkou, všadeprítomnou obludnou reklamou? Lebo ešte vedeli sami posúdiť, čo pre svoj život potrebujú a čo je úplne zbytočné a prázdne…
Kam sa podel ten svet, v ktorom sa deti celkom prirodzene samé od seba chceli učiť novému a učitelia boli pre nich prirodzeným príťažlivým vzorom?
Kam sa podel ten svet, v ktorom stačilo mať jedno zamestnanie a po práci sa venovať oddychu, rodine, priateľom, záľubám, jednoducho životu bez ďalších zbytočných starostí?
Kam sa podel ten svet, keď ľudia vedeli a chceli tvoriť pre seba niečo pozitívne a spolupracovať na tom aj bez vidín milionárskych ziskov či strát?
Kam sa podel ten svet, v ktorom si seniori mohli pokojne užívať svoj čas, čo im ešte zostal bez toho, aby boli denno-denne bombardovaní správami o vojnových a iných konfliktoch či o tom, kto sa chystá koho ovládnuť alebo zlikvidovať?
Kam sa podel ten svet, v ktorom sa dalo ako-tak dôverovať politikom? V ktorom nepanovala neistota, strach, beznádej či zúfalstvo?
Kam sa podel ten svet, v ktorom sa dalo ešte voľne dýchať a vybrať sa napríklad do mesta alebo do lesa len tak – bez náhlenia? Či pristaviť sa pri susedovi a podebatovať, posedieť na káve z voľnej chvíle?
Taký svet tu predsa kedysi bol, dokonca celkom nedávno aspoň v niečom z toho… Kto ho odniesol preč a prečo? Kto ho vymenil za svet plný obáv a nedôvery, nezmyselného zhonu a konzumu, za svet plný hrozieb a rizík? Komu vyhovuje takýto svet?
Každý vie, že svet nestojí na mieste, že sa nedá zastaviť. A že ani z nostalgie nikto nevyžije. Ale každý by mal vedieť aj to, že žije iba v takom svete, aký si sám spolu s druhými utvára. Je to spoločný svet nás všetkých, v ktorom nepochybne jedni sa majú lepšie než tí druhí, a to aj bez ohľadu na to, či tí prví si to zaslúžia, kým druhí nie. Takáto „spravodlivosť“ v tomto svete nikdy neexistovala a doteraz neexistuje, napriek úsiliu mnohých. Ale ani toto nie je dôvod na závisť alebo pachtenie sa za tým, čo „majú“ druhí.
Predovšetkým ide o to, aby to bol svet, v ktorom sa dá dôstojne žiť. Taký môže byť iba svet mieru a spolupráce s „hviezdnatým nebom nad nami“, ktoré tak nadchýnalo filozofa Kanta „obdivom a hlbokou úctou“, lebo ho nebrázdili vražedné rakety, drony, neviditeľné či hypersonické bombardéry. Podľa filozofa, niečo také bude možné iba vtedy, ak prevládne „mravný zákon v nás“. Tento zákon by však mal hovoriť, že „človek človeku nie je nepriateľom“ a že práve v tomto spočíva najzásadnejší omyl ľudstva, ak niekto chce pre seba získať výhody na úkor druhých, či už ľsťou alebo silou alebo ich kombináciou. Ba nebodaj tých druhých ovládnuť a prinútiť k svojmu diktátu.
Kam sa podel ten svet, v ktorom človek rešpektuje človeka, skupina ľudí rešpektuje inú skupinu ľudí, národ rešpektuje národ, štát rešpektuje štát? Podľa všetkého, takýto svet tu ešte nebol!
One thought on “Kam sa podel ten svet?”
Krásna, smutná úvaha. Stratili sme ako spoločnosť aj ako jednotlivci ducha?
Vzdali sme sa v mene „užívania si života“ svojej duše?