Druhá svetová vojna a najmä Slovenské národné povstanie patria medzi dôležité míľniky našej histórie. Kým vojna ako taká priniesla utrpenie po celom svete, SNP bolo vecou našich predkov, ktorí sa ozbrojeným vystúpením proti nacistom postavili na stranu slobody a demokracie. Prečo to spomínam práve teraz, na začiatku decembra, keď si nepripomíname ani koniec vojny (8. máj), ba ani SNP (29. august)?
Uctenie hrdinov akejkoľvek vojny je určite namieste neustále a oceňujem, že to urobili najvyšší ústavní činitelia. Prekvapilo ma však včerajšie odhalenie Hrobu neznámeho vojaka na Rázusovom nábreží v Bratislave vládnymi predstaviteľmi. Po tom, ako vylúčili väčšinu verejnosti z oboch pietnych aktov, či už na bratislavskom Slavíne alebo v Banskej Bystrici, zrazu akoby sa v nich prebudila vôľa pripomínať si hrdinov. Hrdinov, bez ktorých by sme tu dnes neboli a bez ktorých by ani oni nemohli nadávať Slovákom do dezolátov, opíc a luzy, alebo len citlivo vnímať a nerozumieť svojmu národu…
Nemohli počkať na dátum, ktorý sa spája s koncom druhej svetovej vojny, Slovenským národným povstaním alebo hoci len so začiatkom Karpatsko-duklianskej operácie, z ktorej majú pochádzať telesné pozostatky neznámeho vojaka? Buď sa boja, že budúci rok už nebude táto vláda existovať, alebo že by na takéto pietne miesto prišli obyvatelia Slovenska, a povedali by im, čo si myslia o tých, ktorí mierových aktivistov označujú za protivojnových štváčov, ktorí otvárajú slovenské územie pre základne cudzích armád, ktorí dodávaním zbraní podporujú vojnový konflikt u našich susedov a volanie po mierových rokovaniach je u nich na vedľajšej koľaji.
(Status na FB 6. decembra 2022)
