… toto kazašské príslovie odznelo na oslavách Dňa Kazašskej republiky v Bratislave (25. novembra 2022), ale vhodne rámcuje nielen tento jeden deň. Je vyjadrením širšieho úsilia Kazašskej republiky udržiavať staré a nadväzovať nové priateľské vzťahy s presvedčením, že to je jediná cesta do budúcnosti pre všetkých – pre veľké i malé krajiny.
Kazachstan patrí medzi desať najväčších krajín sveta a len od východu na západ meria takmer 2 500 km – čo je približná vzdušná vzdialenosť medzi Londýnom a Istanbulom. Jeho rozmery, vzdialenosti, vnímanie priestoru, uvažovanie o jeho využití, rozľahlosť prírodných plôch, prírodné bohatstvo atď. sú pre nás v podstate nepredstaviteľné, jednoducho sme limitovaní tým, že my po stáročia obývame iba malý kúsok zeme a aj rozmýšľame v kategóriách malých národov. Niekedy by sa nám veru to sebavedomie a ten rozlet zišiel…
Hlavné mestá Slovenska a Kazachstanu Bratislava a Astana sú vzdialené 3 845,5 km, priame letecké spojenie neexistuje (hoci to, bohužiaľ, neexistuje ani s mnohými oveľa bližšími hlavnými mestami). Hoci v histórii, najmä nedávnej, by sme našli niektoré spoločné väzby, predsa len nemáme „všeobecnú“ spoločnú históriu, patríme k inojazyčným jazykovým skupinám, máme iné kultúrne tradície. Spolupráca však nemusí a nemá byť založená len na minulom, naopak, má sa orientovať na súčasnosť a budúcnosť, na to, čím môžeme prispieť k bezpečnosti a vypočítateľnosti sveta, k tomu, aby sa obzory spolupráce nezužovali, ale rozširovali. Všetkými smermi. Veľké krajiny si azda môžu dovoliť luxus výberu alebo dokonca preberania medzi možnými priateľmi; malé by tomu klamu podliehať nemali.
Jeseň v Kazachstane 2022 mala (má) niekoľko významných dátumov. Najprv Deň republiky, ktorý Kazachstanci oslavujú 25. októbra na počesť Deklarácie o štátnej suverenite, prijatej v tento deň v roku 1990. Bol to prvý krok na ceste k nezávislosti, ktorý vyústil do prijatia zákona o štátnej nezávislosti 16. decembra 1991. Dátum 16. december je tak hlavným štátnym sviatkom Kazašskej republiky. Medzi týmito výročiami sa pred krátkym časom konali predčasné prezidentské voľby, ktoré znamenali vo vnútropolitickom vývoji Kazachstanu významný medzník.
Jedným z podujatí, ktorým si Veľvyslanectvo Kazašskej republiky v Slovenskej republike so sídlom v Bratislave pripomenulo aktuálne dátumy, výročia a udalosti, bola diskusia s veľvyslancom Toležanom Tursunivičom Barlybajevom, ktorú spoluorganizoval Klub Nového slova a Inštitút ASA (24. novembra 2022.) Hlavnou témou boli voľby prezidenta.
Toležanom Barlybajevom (v strede).
O predčasných voľbách prezidenta KZ, ale aj o ich prípravách a vôbec dôvodoch a pohyboch, ktoré k nim viedli, Slovo už informovalo článkami Petra Juzu, vysokoškolského pedagóga a bývalého mimoriadneho a splnomocneného veľvyslanca SR v Kazachstane.
Zhrňme preto iba, že pre samotných Kazachstancov boli veľmi významné tým, že voliči si mohli vyberať spomedzi šiestich kandidátov (štyroch mužov a dvoch žien) a že volili nového prezidenta na sedem rokov a na jedno volebné obdobie.
Voľby sa uskutočnili slobodne a demokraticky, spĺňajúc všetky medzinárodné normy, za účasti početných pozorovateľov z rozličných medzinárodných inštitúcií a organizácií, napr. Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe, Spoločenstva nezávislých štátov či Rady pre spoluprácu turkojazyčných štátov.
Ich víťazom, ako je už známe, sa stal Kasym-Žomart Tokajev, doterajší prezident, ktorý inicioval po udalostiach v januári t.r. v krajine rozsiahle spoločensko-politické zmeny a ktorý pri volebnej účasti cca 69 % voličov získal cca 82 % ich hlasov. Je zaujímavé, že výsledky volieb vo volebnom okrsku, ktorý bol vytvorený na kazašskom veľvyslanectve v Bratislave, odrážali celkové výsledky volieb. Pri počte okolo 80 zapísaných voličov získal asi 80 %-nú podporu víťazný kandidát.
Ako vravia o sebe samotní Kazachovia, ktorí dnes etnicky tvoria väčšinu občanov Kazachstanu, prevláda u nich tradícia dôverovať kandidátom so skúsenosťami, ľuďom, za ktorými stoja činy a životná múdrosť. A možno ich ovplyvňuje aj rešpekt k autoritám; v každom prípade je v tomto postoji prítomná ich historická skúsenosť: ak by na čelo karavány alebo nomádskeho kmeňa postavili neskúseného dobrodruha, všetkým „účastníkom“ by hrozila smrť. A také isté nebezpečenstvo číha aj na tých, ktorí by si zmysleli odpojiť sa od spoločenstva, nerešpektovať vodcov a vybrať sa len tak v diaľ šírym svetom… Pocit spolupatričnosti a oddanosti vlastným hodnotám je určite zakódovaný aj v kazašskej ľudovej tradícii, že každý musí poznať sedem predchádzajúci pokolení – tak sa mladí ľudia učia, kam patria, aké sú pravidlá, čo je predpokladom spoločného prežitia a spoločného úspechu…
Neformálna beseda s veľvyslancom T. Barlybajevom poskytla, samozrejme, priestor aj na iné témy – napr. o dlhodobých investíciách Kazachstanu do vzdelania mladých ľudí, o výstavbe hlavného mesta Astany a vôbec o rozhodnutí presunúť hlavné mesto zo starobylého Almaty do novopostaveného veľkomesta, o potrebe modernizácie krajiny, o zahranično-politických vzťahoch. Kazachstan chce ostať miestom stability a mierového úsilia, ako aj korektných vzťahov so susedmi i ďalšími krajinami sveta. V tom zmysle, samozrejme, aj so Slovenskom. Aktuálne diplomatické vzťahy medzi Slovenskom a Kazachstanom sa viažu k 1. januáru 1993; pôvodne prvé veľvyslanectvo a veľvyslanec sídlili v Budapešti, potom Prahe, od roku 2019 už v Bratislave. Aj keď sa o tom vo verejnosti veľa nehovorí, vzťahy po celý čas nemajú len formálny charakter, ale podobu od návštev hláv štátov až po stretnutia politikov, medziparlamentnú spoluprácu či slovenskú účasť cca v 30 kazašských podnikoch. Pôsobenie športovcov v oboch krajinách je vzájomné, sporadicky sa vyskytujú aj študentské programy. Milým príspevkom je slovenský fanklub dnes už medzinárodne známeho a veľmi populárneho mladého kazašského speváka, skladateľa a multiinštrumentalistu Dimaša Kudajbergena. Mnohé z tém zazneli aj na oslavách Dňa Kazašskej republiky v Bratislave na druhý deň.
Podiel na rozvíjajúcich sa priateľských vzťahoch určite majú bývalý i súčasný veľvyslanec, Roman Jurievič Vassilenko a Toležan Tursunivič Barlybajev, ktorí, mimochodom, nezostali len pri obvyklej diplomatickej reči, dnes najmä angličtine, ale s výbornými výsledkami sa doslova „vrhli“ aj na slovenčinu. V duchu porozumenia a hľadania príležitostí na spoluprácu formujú aj svoj tím a pocíti to každý, kto v nejakej záležitosti príde s veľvyslanectvom do kontaktu.
V čase, keď ešte na Slovensku nebolo otvorené veľvyslanectvo (a pokiaľ pandémia covidu neobmedzila konanie podujatí), sa zástupcovia diplomatickej misie zúčastnili i na Pochode na Malý Slavín, ktorý spoluorganizuje Klub Nového slova. Treba zdôrazniť, že ani táto väzba nie je formálna. Podujatie je venované dvom mladým červenoarmejcom, ktorí zahynuli pri oslobodzovaní Bratislavy, ale v širšom slova zmysle je aj prejavom vďaky všetkým tým, vďaka ktorým Slovensko zažilo víťazstvo nad fašizmom. A že medzi nimi boli i občania z Kazašskej sovietskej socialistickej republiky, ktorí bojovali rovnako v Slovenskom národnom povstaní, je fakt. (Udalosti, ktoré nás spojili na storočia)
Na Slovensko postupne začínajú prichádzať na stáže aj vysokoškolskí študenti – jeden z nich, Jesengali Kumarov, poslucháč II. ročníka elektroenergetiky na Technickej univerzite v Košiciach, spríjemnil svojím vystúpením už spomenuté oslavy Dňa Kazašskej republiky v Bratislave. Jeho ruky rozihrali dombru, tradičný kazašský strunový hudobný nástroj s dlhým krkom a hruškovitým telom, ktorý, resp. hra na ktorom bola zapísaná v roku 2014 aj na zoznam svetového nehmotného dedičstva UNESCO. Učil sa na ňom hrať sedem rokov na hudobnej škole v Kazachstane, teraz je to jeho hobby. Keby vás zaujímalo, či študuje v angličtine – nie, študuje v slovenčine, ktorou už plynulo rozpráva!
Ďalším poslom kultúry na tom istom podujatí bola Leila Achmetova (angl. Layla Akhmetova), huslistka, členka Slovenskej filharmónie. Miestnosť bola vyzdobená fotografiami Kazachstanu, nemohol chýbať veľkoplošný záber na jurtu v stepi a figuríny v tradičných odevoch; okrem fotografií tu bola vo vstupnej hale ešte jedna malá výstava – výstava výtvarných prác Svet očami kazašských detí s rôznym postihnutím (napr. zvukové, zrakové, psychické). Dokumentuje, aké vnímavé a talentované sú deti napriek svojim hendikepom, aké sú šikovné a ako farebne vidia svet okolo nás. Výstava je súbežne prístupná vo viacerých krajinách sveta, čo je tiež zaujímavý prvok sústredeného a koordinovaného postupu prezentácie Kazašskej republiky.
Možno by sme mohli krátko nazrieť do novej budovy veľvyslanectva Kazašskej republiky na Červeňovej ul. v Bratislave (sídlo od začiatku októbra t.r.), ktorá skrýva v sebe nielen tradičné priestory typu pracovní a rokovacej sály, ale aj niečo ako kultúrne a vedecké centrum – nachádza sa tu knižnica, výstavné miestnosti, v ktorých na stenách dominujú fotografické zábery na kultúrne a prírodné krásy krajiny; veľa záberov pripomína famózne hlavné mesto Astanu. Vystavené sú napr. tradičné slávnostné odevy, koberce alebo prikrývky (v jurte toho ľudia nemohli mať príliš veľa a predmety museli byť multifunkčné) či miniatúry júrt. Jurty, tradičné nomádske obydlia, sú takisto ukážkou funkčnosti: kruhový tvar, ktorý má vysokú tepelnú účinnosť a v zime hreje, v lete chladí, jednoduchá konštrukcia a samotná možnosť, ako jurtu rýchlo postaviť a rýchlo zbaliť.
Veľvyslanec KZ v SR sa už teší na ozajstnú jurtu, ktorá bude ozdobou záhrady jeho veľvyslanectva a dúfa, že v budúcnosti sa podarí zrealizovať aj verejné podujatie s názvom Deň Kazachstanu. Ak by bolo na niektorom z verejných priestranstiev v Bratislave, jurtu by videli návštevníci na vlastné oči. Popritom možno ochutnajú niečo z kazašskej národnej kuchyne a samozrejme, dozvedia sa viac aj o Kazachstane, obrovskej a nielen voči nám priateľskej krajine v Strednej Ázii.
Ručne vyrobené predmety v priestoroch veľvyslanectva odkazujú na bohaté tradície; informácie napr. o športových úspechoch Kazachstanu vedú k súčasnosti. Najmä na ňu by sa mala orientovať aj budúca „popularizačná“ úloha veľvyslanectva, ktoré sa netají tým, že by sa chcelo stať zázemím pre všetkých, ktorí chcú upevňovať priateľstvo a spoluprácu medzi našimi krajinami, ktorí chcú vedieť, čo sa vo vzdialenej krajine deje, občas si pozrieť nejaký film alebo vypočuť tradičnú i modernú hudbu. Alebo ešte niečo iné – projekt sa ešte len rodí a jeho podoba je otvorená.
Kazašské príslovie, ktoré je titulkom tohto článku, zaznelo v prejave veľvyslanca na oslavách Dňa Kazašskej republiky. Nielen z jeho slov, ale najmä z aktivít veľvyslanectva Kazachstanu na Slovensku vyplýva, že upevňovanie priateľstva a rozvíjanie spolupráce považujú za svoju hlavnú úlohu. Kiežby boli inšpiráciou nielen pre Slovensko, ale aj ďalšie krajiny sveta.
(Poznámka: Kazachovia sú príslušníci kazašského národa; Kazachstanci obyvatelia Kazachstanu, t.j. aj príslušníci iných národov a národností.)
Snímky: Tlačová služba Veľvyslanectva Kazachstanu na Slovensku
