Je to 33 rokov, odkedy sa na Slovensku hráme na demokraciu – a celkom úspešne. Spomínajú sa tzv. Kristove roky – v takom veku bol Ježiš ukrižovaný. Čo čaká slovenskú „demokraciu“?
Pripomeňme si, čo sa stalo a prečo.
Tak teda predchádzajúci režim nevedel vypočuť kritický či odmietavý názor. To spôsobovalo aj vnútri vládnucej strany nezhody, veď vláda nevedela efektívne spravovať štát a potláčala iné názory. Práve na kritických názoroch sa opravujú chyby režimu. No odmietanie kritiky a odlišností spôsobili ochotu časti obyvateľstva vyjsť do ulíc a žiadať podstatnú zmenu smerom k slobode (ale čo je sloboda?). No a časť komunistov nebola ochotná brániť existujúcu mocenskú elitu. Takže sa mocní opierali iba o menšinu občanov. Pripomínam, že aj Rakúsko-Uhorsko sa vnútorne rozpadalo kvôli neochote mocných počúvať hlasy zdola.
V posledných rokoch pozorujeme na Slovensku podobné javy – mocní nechcú počúvať iné hlasy, ako tie, ktoré ich velebia, ba dokonca možno niektorú „inakosť“ trestať (napríklad iné názory na vojnu na Ukrajine či na homosexuálov). Ide to ešte ďalej – môžu byť zakazované nosiče týchto názorov, napr. rušené kontá na sociálnych sieťach. Podobne nie sú do hlavných médií pripúšťané rozmanité hlasy, pritom práve demokracia je založená na názorovom pluralizme.
Takže čoho sme svedkami? No po novembri nastali určité demokratické zmeny, najmä bola umožnená súťaž politických strán o mocenské postavenie. Zároveň však bolo zabránené, aby si voliči sami určovali, koho chcú, aby ich v parlamente zastupoval – volebný akt je výberom zo straníckeho zoznamu mien, zmeny sú neprípustné. No a zásadný problém – diskutuje sa o tom, ako pripustiť nejaké referendum tak, aby nič nemohli občania jeho prostredníctvom zmeniť. Odporcovia priamej demokracie sa odvolávajú na ústavu – ale to nie je slovo Božie, ale hlas 90 občanov – poslancov v Národnej rade, nič viac. Takže prečo je 90 hlasov poslancov viac ako niekoľko 100 tisíc hlasov jednoduchých občanov? To už nie je demokracia, ale forma aristokracie.
November ´89 priniesol právo občanov zakladať si politické strany, no nevytvoril hrádze proti ich ovplyvňovaniu peniazmi, poslanci si sami určujú platy, chodia na služobné cesty podľa svojho výberu a strany dostávajú peniaze za výsledky volieb – v podstate sa strany poštátnili, štát ich vydržiava, no nekontroluje, lebo štát, to sú strany!
Posledné prieskumy verejnej mienky ukázali, že viacej občanov považuje bývalý režim za lepší ako ten súčasný, oproti tým, ktorí si myslia, že ten dnešný je lepší. Čo s tým? No pred novembrom aktivisti hovorili, že keď si verejnosť myslí niečo iné ako vláda, tak asi treba vymeniť verejnosť (alebo vládu). Nuž aj dnešná vláda by mala vymeniť verejnosť, alebo odísť. No a prezidentka SR by jej to mala pripomenúť, veď oslavuje november.
November ´89 priniesol aj masívnu privatizáciu, ktorá vytvorila nové dve sociálne vrstvy: buržoáziu a nezamestnaných. Tí prví majú viditeľne prostriedky na ovplyvňovanie politických rozhodnutí, o tých druhých by sa mal postarať štát – ale ako, keď si to tí prví neprajú?
V priebehu 33 rokov sa sociálne nožnice medzi bohatými a chudobnými neustále rozťahujú – zlé vládnutie v časoch migrácií, pandémie a vojny u susedov situáciu ešte zhoršujú. Tí prví sa chodia rekreovať do teplejších krajín, tí druhí nevedia, ako budú prežívať zimu. Nuž to asi nebol cieľ novembrových aktivistov – alebo áno?
Podstatná negatívna zmena nastala v zdravotníctve, aj v školstve. Vláda nevie zabezpečiť občanom adekvátnu zdravotnú starostlivosť – na odborné vyšetrenia sa čaká mesiace, časť ošetrení je spoplatnená, napr. aj potvrdenie lekára o spôsobilosti človeka ísť do zamestnania. O zubnej starostlivosti ani nebudem hovoriť. No podľa MMF je jedným z atribútov chudoby nedostatočnosť v zdravotnej starostlivosti. Čo na to ministerstvo sociálnych vecí a nebodaj aj parlament? Asi nič!
Úroveň školstva je, slušne povedané, diskutabilná (myslím si, že zlá), navyše sa už dlho verejne objavujú podvody pri získavaní akademických titulov – a školy ani vláda s tým nič nerobia, takže korupcia a podvody evidentne sú normálnou zložkou vzdelávacieho systému. Bolo to zámerom novembrových aktivistov?
33 rokov (Kristove roky) „demokracie“ na Slovensku dáva otázku: bude „demokracia“ nejakým spôsobom ukončená? A keď áno, tak akým? Úmyselne som dal slovo demokracia do úvodzoviek, lebo skutočná demokracia vyzerá inak. No demokracia sa na Slovensku nedá opraviť separátne od Európskej únie. To je však zásadný problém, ktorý čaká na odvážlivcov, napr. napodobňujúcich 17. november 1939, alebo 1989. Bude sloboda aj naďalej nejako obmedzovaná, budú existovať privilegovaní jednotlivci, ako to bude s vládou zákona, budú obiehať korupčné peniaze naďalej, bude nekompetentnosť, nekultúrnosť a hlúposť kvitnúť a vládnuť?
Jednotlivci a skupiny, ktorým ide o skutočnú slobodu, mier, toleranciu a odbornosť bez korupcie, by mali dať viac najavo svoje odhodlanie zmeniť pochybnú demokraciu a účelovú slobodu za ich skutočný obsah, ktorý bude navyše vysoko humánny. Dovtedy budú mocní „úprimne“ oslavovať november, ako aj iné sviatky, ktoré neohrozujú ich postavenie, privilégiá a výnosy.
