Ak by sme chceli skoncentrovať doterajšie dejiny postsovietskej Strednej Ázie, museli by sme povedať, že tie sú popretkávané neustálymi pohraničnými spormi. Raz kvôli vode[1], potom kvôli pastvinám, tiež kvôli etnickým treniciam… A tak by sme mohli pokračovať.
Neviem, či si ešte nikto spomenie na rok 1990 a konflikt, ktorý dostal názov Ošský masaker 90 (Ошская резня). Vtedy podľa rôznych údajov počas nepokojov zomrelo od 1 200 do 10 tisíc ľudí. V súčasnosti má Kirgizsko napäté pohraničné vzťahy s Tadžikistanom, kde boli v septembri 2022 použité zbrane a boli obete na oboch stranách. Podrobnejšie sme o napätí, ktoré doteraz neopadlo, písali na stránkach SLOVA v analýze Kirgizsko a Tadžikistan: spor, škriepka, šarvátka, nedorozumenie…[2]
V rámci témy nemožno nespomenúť ani konflikt v rámci uzbeckej enklávy Soch na území Kirgizska, kde došlo k nedorozumeniu po technických úpravách vodného zdroja Čečme, komu, resp. ktorej krajine tento zdroj patrí. Hovoríme o roku 2020. Teda o dobe nedávnej. No a nemožno zabudnúť napríklad ani na leto v roku 2010 – oneskorená reakcia na sovietske dedičstvo kreslenia hraníc bez rešpektu k demografickej realite – juh Kirgizska a etnické nepokoje medzi Kirgizmi a menšinovými Uzbekmi v etnicky zmiešaných mestách Oš a Džalalabád, po Ošskom masakri 90 najhoršie za posledných 20 rokov. Podľa vtedy dostupných údajov vraj utieklo z Kirgizska do susedného Uzbekistanu asi 100 tisíc ľudí, v čom však nie sú zarátané deti. Počet vnútorne vysídlených sa odhadoval na 300 tisíc. Takže žiadne fazuľky.
Len si pripomeňme, že hranica Kirgizska a Uzbekistanu má dĺžku 1 378 kilometrov a aj po tridsiatich rokoch od ukončenia existencie Sovietskeho zväzu je delimitovaných a demarkovaných zatiaľ a len 1 170 kilometrov (85 %), pričom medzi Kirgizskom a Uzbekistanom existuje deväť sporných území.[3] Za ostatných päť rokov Uzbekistan okrem spomenutých 1 170 kilometrov hranice odsúhlasenej s Kirgizskom vyriešil sporných 193 kilometrov s Tadžikistanom a demarkovaných bolo 2 365 kilometrov štátnej hranice s Kazachstanom.
Problém Kempir-Abadského vodného diela
Toto vodné dielo, vybudované v čase Sovietskeho zväzu (projekt z roku 1962 a dobudované v roku 1970),dnes na styku Ošskej a Džalalabdaskej oblasti Kirgizska a Andižanskej oblasti Uzbekistanu, má rozlohu 4 485 hektárov a má objem 1,9 km3 vody.[4] Priehrada zachytáva vodu z troch riek: Tar, Kara-Kuľdža a Kara-Darja.
Snímka: www.sputnik.kg
Po vyhlásení nezávislosti Kirgizska a Uzbekistanu došlo k pomerne štandardnej-neštandardnej postsovietskej situácii. Totiž vtedy, v čase projektovania a budovania, nikto nerozmýšľal, že objekt bude na styku dvoch subjektov medzinárodného práva, z ktorých má každý svoj národnoštátny záujem. Tak boli neustále ťahanice, pretože časť technológie bola v Kirgizsku, časť v Uzbekistane, voda sa zadržiavala (podľa potrieb Kirgizska) a vypúšťala Kirgizskom (proti vôli Uzbekistanu). Nakoniec ale 26. septembra 2022 Kirgizsko a Uzbekistan podpísali čiastkovú dohodu o demarkácii a delimitácii časti štátnej hranice, ktorá sa týka práve spomenutého vodného diela.
V hrubých rysoch, Kirgizsko odovzdá Uzbekistanu územie Kempir-Abadskej priehrady (v Uzbekistane sa toto vodné dielo označuje o ako Andižanská priehrada), čo je cca 4 975 hektárov. Recipročne Kirgizsko dostane od Uzbekistan 1 019 hektárov pasienkov v časti Ošanchursk z Andižanskej oblasti Uzbekistanu. Ďalej 477 hektárov z Čustského, Kasansajského a Jangikurganského okresov Namangajskej oblasti Uzbekistanu, ktoré sú tak či tak doteraz plne závislé na irigačnom systéme Kasansajskej priehrady v Kirgizsku. Ešte treba spomenúť 12 709 hektárov pastvín z Panského a Čustského okresu Namanganskej oblasti Uzbekistanu ako kompenzáciu v prospech Kirgizska za ešte sovietske teritoriálne dlhy.
Ratifikované…
Mohli by sme takto pokračovať, ale dôležité je, že 14. novembra 2022 dolná komora uzbeckého parlamentu (Olij Mažilis) ratifikovala Zmluvu medzi Uzbekistanom a Kirgizskom o jednotlivých častiach uzbecko-kirigzskej štátnej hranice a Dohodu o spoločnom riadení a využívaní vodných zdrojov Andižanského (Kempir-Abadského) vodného diela.
10. októbra 2022 sa uskutočnilo uzavreté zasadnutie Výboru pre medzinárodné vzťahy, obranu a bezpečnosť Žogorku Keneš (parlamentu) Kirgizska, na ktorom výbor väčšinou hlasou vyslovil súhlas s ratifikáciou predmetnej zmluvy s Uzbekistanom.
Keďže v Kirgizsku je zvykom verejne protestovať proti každému politickému rozhodnutiu, tak sa nebolo čomu diviť, že obyvatelia Uzgenského okresu Kirgizska po tomto rozhodnutí, okrem toho že „mítingovali“ a demonštrovali proti, dňa 22. októbra 2022 si dokonca vytvorili Výbor pre obranu Kempir-Abadu (Кемпер Абадды коргоо комитети). Ich hlavným cieľom bolo dosiahnuť neplatnosť podpisov oboch ministrov zahraničných vecí pod zmluvou, resp. dosiahnuť stav, že prípadná ratifikácia kirgizskym parlamentom by bola nelegitímna.[5] Do procesu najskôr zasiahol predseda KGB Kirgizska, ktorý má vo svojej kompetencii pohraničné a bezpečnostno-prihraničné otázky, generál Kamčibek Kydyršaevič Tašiev a neskôr aj prezident Kirgizska Sadyr Nurgožoevič Žaparov. Poskytnúc garancie situáciu upokojili.
Na základe tohto Žogorku Keneš Kirgizska dňa 17. novembra 2022 pomerne pohodlne ratifikoval dokument o štátnej hranici s Uzbekistanom – za 65, proti 18 poslancov.
Naprávanie minulosti
Toto recipročné rozhodnutie kirgizského parlamentu spolu s rozhodnutím dolnej komory uzbeckého parlamentu (pravda, tam je ešte potrebný formálny súhlas Senátu – hornej komory) znamená, že prakticky po 31 rokoch, keď obe stredoázijské republiky vyhlásili samostatnosť a prevzali zvrchovanosť nad svojím územím, sa teritoriálne otázky vo Ferganskej doline dostávajú do normálnejšieho stavu.
Treba si pripomenúť, že počas svojho „pontifikátu“ nechal prezident Uzbekistanu Islam Abduganievič Karimov sporné územia spoločnej hranice jednoducho zamínovať. Tak okrem obetí v priamych vidieckych pohraničných stretoch boli aj náhodné obete pastierov na oboch stranách, ktorí robili len to, čo vedia – pásli svoj dobytok.
Nový prezident Uzbekistanu Šavkat Mironovič Mirzijojev, snažiac sa o zlepšenie vzťahov so susedmi (aj s Afganistanom) a o vytvorenie podmienok na politickú a politicko-ekonomickú integráciu Strednej Ázie, aktivizoval kroky k demínovaniu hranice, znovuotvoreniu pohraničných prechodov a aktivizácii automobilovej dopravy medzi Kirgizskom (členom Eurázijskej ekonomickej únie) a Uzbekistanom smerom z Číny do Afganistanu, ale aj ďalej cez Turkménsko do Iránu.
Preladenie z dur na mol
Na záver ožíva trochu optimizmus, že Kirgizsko a Uzbekistan sa nakoniec dohodli – čo je dobrým základom – vyriešenia všetkých zásadných pohraničných sporov medzi Biškekom a Taškentom. Pre obe strany to znamená, že je jasná nedotknuteľnosť pevných, dohodnutých hraníc a predpoklad, že nebude dochádzať k hraničným sporom a nedorozumeniam.[6] No a pre oboch aktérov ešte aj to, že bude potrebné presvedčiť na mieste ľudí, že takto je to spravodlivé. Mnohí tam ešte totiž „žijú“ v Sovietskom zväze.
Pomerne jasne vyjadril spôsob myslenia a aktuálnu pozíciu Kirgizska aj riaditeľ Národného centra strategických štúdií pri prezidentovi Kirgizska Kanatbek Martinovič Aziz: „…vediac o agresívnom správaní Tadžikistanu vo vzťahu ku Kirgizsku v rámci témy štátnej hranice, kirgizská strana takto vysiela svetu signál o svojej absolútnej pripravenosti na kompromisy a dohody…“
Dôležité však na všetkom je to, že z durovej komunikácie sa nakoniec v časti Strednej Ázie prešlo k molovým tónom. Aspoň zatiaľ!
Autor je vysokoškolský učiteľ.
[1] Pozri: Voda, čo ich drží v Strednej Ázii nad vodou | noveslovo.sk
[2] Pozri: Kirgizsko a Tadžikistan: spor, škriepka, šarvátka, nedorozumenie… – Noveslovo
[3] Podrobnejšie pozri: https://asiaplustj.info/ru/news/centralasia/20221006/v-kirgizstane-vse-govoryat-o-kempir-abadskom-vodohranilitshe-chto-tam-proishodit?ysclid=lai0a5kfgm215918423
[4] Андижанское водохранилище – Википедия (wikipedia.org)
[5] Pozri: Кто прав в вопросе Кемпир-Абада: власть, оппоненты, документы – | 24.KG
[6] Podrobnejšie pozri: https://asiaplustj.info/ru/news/centralasia/20221105/kak-kirgizstan-i-uzbekistan-delyat-granitsu?ysclid=lai0ei7bd8983455294
