Historický film a slovenská kinematografia

Historický film bol a ostáva obľúbeným filmovým žánrom. Nové snímky vznikajú neustále aj v čase marveloviek, fantasy príbehov a thrillerov, ktoré v produkcii veľkých produkčných spoločností a filmových štúdií na prvý pohľad dominujú. Slovensko tento žáner, pokiaľ ide o domácu tvorbu, v poslednom období obchádza. Obdobiu budovania socializmu sa vyčíta, že film bol nástrojom propagandy. Ak za ňu považujeme umeleckú snahu o vplývanie na ľudskú myseľ a psychiku s cieľom dosiahnuť postoj k interpretovaným udalostiam, dobrou správou azda je, že krátke zamyslenie nad miestom historického filmu vo svetovej i slovenskej kinematografii sa nesnaží túto skutočnosť popierať. Bez ohľadu na to, či sa za kamerou nachádzali Dziga Vertov, Sergej Ejzenštejn, David Griffiths, Leni Riefenstahlová, Orson Welles, Paľo Bielik, Karol Spišák, René Clair, John Huston a tucty ďalších známych filmových tvorcov. Poslaním filmu, podobne ako pri fotografiách, výtvarných a literárnych dielach vyvolávajúcich predstavy a asociácie, je vzbudzovať emócie, nadšenie a hrdosť, ale aj znechutenie a nenávisť. Zásadný rozdiel je v dynamike zobrazovaného. Pôvab i zradnosť filmu spočívajú práve v tom, že ponúka hotový tovar. Projektuje, vytvára a vtláča do myslí divákov ucelené a integrované obrazy. Robí tak v nadväznosti a pohybe, čo literárne dielo, obraz alebo fotografia slúžiace primárne ako prvotný impulz pre nabudenie mysle a jej aktívnu participáciu v procese tvorby predstáv a zaujatia postojov prostredníctvom vyvolávanej imaginácie, samy o sebe nedokážu. 

František Kuchta v Bielikovom Jánošíkovi, 1963.

Mojím zámerom nie je podať vyčerpávajúci výpočet historických filmov v slovenskej kinematografii. Z nadpisu vypadlo slovo „súčasnej“, pretože písať by nebolo o čom. Okrem nevýrazných „Slovanov“ (2021) Petra Bebjaka, nie nezaujímavej „Legendy o lietajúcom Cypriánovi“ (2010) Mariany Čengel-Solčanskej a slovenským publikom vlažne až odmietavo prijatým produktom „Jánošík: Pravdivá história“ (2009) z dielne rodinného režisérskeho dua Agnieszka Hollandová a  Kasia Adamiková si neviem v pamäti vybaviť film, ktorý by bolo možné považovať za historický alebo sa o to aspoň snažiaci v pravom zmysle tohto slova. Hraný historický film môže mať mnoho podôb. Jeho objektom, témou, sú osoby, udalosti, spoločnosť, sociálne javy a fenomény a mnoho iných. Môže obsahovať prvky hororu, tajomnosti (mystery), už spomínanej populárnej fantastiky, erotiky, pornografie a  ich kombinácií (Felliniho „Satyricon“, Pasoliniho „Salò alebo 120 dní Sodomy“, Brassov „Caligula“), historickej drámy, ktorá je jeho kráľovskou disciplínou, biografie známych osobností či neznámych jednotlivcov (biopic), dobrodružného a politického thrilleru a ďalších. V popredí tentoraz nestojí licentia poetica tvorcu,ani použitá filmová reč, obe zamerané na umelecký aspekt stvárnenia zvolených tém, ale obsahovosť – historicita filmu – a jej dôsledky. Vnímané subjektívne.

Keď sa v USA ako v krajine s najvyvinutejším filmovým priemyslom v druhej polovici 50-tych rokov minulého storočia masovo rozšírila televízia, producenti a štúdiá v snahe opäť pritiahnuť divákov do kín stavili na veľkofilmy v panoramatickom formáte s biblickými a antickými témami („sword-and-sandal“) – „Ben Hur“, „Desať božích prikázaní“, „Kleopatra“, „Quo vadis“, „Plášť“, „Spartakus“, „Pád Rímskej ríše“ a ďalšie, ktoré v našich zemepisných šírkach nie sú až také známe. Motívom boli zábava publika a finančný profit, ten druhý ako prvý. V dôsledku studenej vojny a súperenia o sympatie globálneho diváka pribúdali tituly, ktoré s minulosťou prestali nezáväzne flirtovať a snažili sa ju predstaviť divákovi v žiadanej podobe. Keďže western bol špecifickou domácou témou, dialo sa tak prostredníctvom vojnových historických filmov s medzinárodným presahom. Medzi ne v 60-tych rokoch patrili napríklad „Bitka v Ardenách“, „Most pri Remagene“, „Patton“ a celá plejáda ďalších. Povojnový britský historický film za severoamerickou produkciou v ničom nezaostával, naopak, bol nelineárny a viacvrstvový, pridanou hodnotou bolo nadčasové politické posolstvo. Dva príklady postačia. „Lawrence z Arábie“ (1962) Davida Leana ako reflexia morálnej bezzásadovosti britského impéria a jeho koloniálnej politiky, a „Útok ľahkej kavalérie“ (1968) Tonyho Richardsona poukazujúci na propagandu ako súčasť prípravy na vojnu a zároveň na aroganciu a zlyhanie konzervatívnych elít viktoriánskej Veľkej Británie v danom historickom okamihu.

V európskych národných kinematografiách bol historický film prítomný od ich začiatkov, pričom v popredí nestál len ich finančný úspech. Cieľom bol, v závislosti od spoločenského a politického kontextu, jeho mobilizačný účinok. Ako príklad môžu slúžiť „Noční návštevníci“ (Les visiteurs du soir;1942) Marcela Carného v príbehu o dobre a zle odohrávajúcom sa v stredoveku. Film so silnou symbolikou bol subtílnym odkazom pre francúzsku verejnosť žijúcu pod nemeckou okupáciou, že doba temna a útlaku sa raz skončí. Ešte silnejší bol účinok priamočiarych sovietskych historických filmov pri mobilizácii populácie ZSSR na boj s nacistickým Nemeckom a nepriateľmi socializmu po jeho skončení. Filmová tvorba v ľudovodemokratickom a socialistickom Československu s jeho tradíciou jednej z bášt svetovej kinematografie pred druhou svetovou vojnou pokračovala za zmenenej spoločensko-politickej situácie v ideologickom zápase s „cizáctvím“. Husitskú trilógiu netreba starším generáciám predstavovať, rovnako ani divácky úspešné a remeselne na vysokej úrovni zvládnuté filmy „Akce B“ (1951), „Král Šumavy“ (1959) a „Práče“ (1960). Ich ekvivalentom boli na Slovensku „Vlčie diery“ (1948) a „Kapitán Dabač“ (1959), ktoré vznikli pod vedením vskutku monumentálnej postavy slovenského filmu a osobitne jeho historického žánru, Paľa Bielika. Ten sa do minulosti vrátil už ako režisér v epickom a štylizovanom „Jánošíkovi“ (1963) , ktorého si predtým zahral v rovnomennom filme Martina Friča (1935). Na rozdiel od ďalšieho Bielikovho diela s historickým záberom, filmu „Majster kat“ (1966), jeho „Jánošík“ vzbudzuje silné emócie aj dnes. Nadčasová veta hlavného hrdinu stojaceho pod šibenicou „povedzte cisárovi, že je nepotrebný ako aj vy“ znie ako ozvena hromu v tatranskom údolí a triasť pred ním by sa mala aj dnešná vrchnosť. Spomedzi slovenských historických filmov chcem vyzdvihnúť najmä tri. Vojnovú drámu Paľa Bielika „Štyridsaťštyri“ (1957) z čias prvej svetovej vojny a vzbury 71. pluku c. k. armády pozostávajúceho zo Slovákov v Kragujevaci, trojdielny televízny film „Adam Šangala“ (1972) Karola Spišáka a „Obchod na korze“ (1965) Jána Kadára a Elmara Klosa. Pristavme sa pri nich.  

Čo ich robí výnimočnými, sú herecké výkony Ivana Mistríka, Juraj Sarvaša, Ivana Palúcha, Juraja Kukuru, Idy Kamińskej, Jozefa Kronera a ich kolegov. Rovnako skript, výborná kamera, dobová autenticita, historická „patina“, disciplína a kreativita protagonistov i režisérov. Odvažujem sa povedať, že slovenský film vo forme historickej drámy v uvedených tituloch dosiahol svoje doterajšie maximum, ku ktorému sa, s výnimkou titulu „Signum laudis“ (1980) režiséra Martina Hollého ml. a niektorých ďalších, odvtedy nič v tomto špecifickom žánri ani len nepriblížilo. „Tisícročná včela“ (1983) Juraja Jakubiska je pôsobivý film uznávaného režiséra so skvelými hercami a výbornou literárnou predlohou. No je to historický film, aj keď vydáva svedectvo o histórii národa? Ja ho tak prvotne nevnímam. „Patina“ z Adama Šangalu, spôsob Spišákovho nenásilného a vierohodného podania dobových pomerov akceptovaných ako norma určujúca rámec konania hlavných postáv v Jakubiskovom filme ustupuje symbolike a vizuálnej estetike, v ktorých sa historicita síce nestráca úplne, no riedi a rozpúšťa sa. „Adam Šangala“ je hutný historický príbeh, „Tisícročná včela“ je rodinná sága v obrazoch na historickom pozadí. V „Šangalovi“ sa Spišák v niektorých momentoch filmovo približuje Františkovi Vláčilovi a jeho magnum opus „Markéte Lazarovej“ („Údolí včel“ [1967]) za ňou vôbec nezaostáva), pritom si zachováva autentický uhorský, presnejšie povedané hornouhorský kolorit a slovenskú podstatu. Jakubiskova „Bátoryčka: Krvavá grófka“ (2009) v rozšírenom karpatskom variante Coppolovho „Drakulu“ (1992) je určená skôr konzumentovi hľadajúcemu rozptýlenie ako zamyslenie. Tretím z tria – „Obchod na korze“ – je antitézou a doplnením bielych miest v Bielikových partizánskych filmoch. Zachytáva život malého ospalého mesta, v ktorom je prítomná hrabivosť a nenávisť spolu s ľudskosťou a ľútosťou. Film je plachou anatómiou tragédie života malých, nevýznamných ľudí prehliadaných a pošliapaných „veľkou“ históriou. Práve v ostýchavosti Kadárovho a Klosovho nous accusons tkvie najväčšia sila príbehu. Podobných momentov je v dejinách neúrekom. Nie všetky dokáže, ako je to v tomto prípade, film zachytiť s takou silou a presvedčivosťou. Slovenský, respektíve česko-slovenský, to v tomto prípade s bravúrou dokázal.

Bratislavskej Kolibe, nielen režisérom, dramaturgom a tváram známym zo strieborného plátna, ale aj tvorivým skupinám od ich vedúcich cez maskérov, kostymérov, choreografov  až po staviteľov kulís a osvetľovačov slúži ku cti, že sa žáner historického filmu na Slovensku snažili – a úspešne – udržať pri živote. Do jeho zlatého fondu patria aj ďalšie filmové diela reflektujúce slovenskú históriu, či to bol trinásťdielny seriál „Vivat Beňovský!“ (1975) natočený v spoločnej slovensko-maďarskej koprodukcii režisérmi Igorom Cielom, Gáborom Várkonyim a Vladimírom Mackom, divácky mimoriadne úspešná šesťdielna televízna séria Andreja Lettricha „Alžbetin dvor“ (1986), osemdielna Lettrichova „Povstalecká história (1984) a päťdielni „Štúrovci“ (1991) Petra Mikulíka. V tejto spoločnosti sa nestratia ani ďalšie Lettrichove filmy, „Do zbrane, kuruci“ (1974) odohrávajúci sa na východnom Slovensku v dobe „cholerového“ povstania z roku 1831, rovnako štvordielny televízny film „Na baňu klopajú“ (1981) z prostredia banských miest v období tureckých vpádov s  mužným a robustným herectvom, ako tomu bolo v jeho prejave vždy, Štefana Kvietika („Boxer a smrť“, réžia Peter Solan, 1962, „Sám vojak v poli“, réžia Otto Haas, 1964) v popredí. Podžáner žánru, historickú komédiu, reprezentujú filmy „Zemianska česť“ Vladimíra Bahnu (1957), „Sebechlebskí hudci“ (1975) Jozefa Zachara so slovenským Colasom Breugnonom, bodrým a kujonským Viliamom Polónyim v hlavnej úlohe, no najmä legendárny „Pacho, hybský zbojník“ (1975) Martina Ťapáka. Posledný okrem pobavenia a demýtizácie nedotknuteľného ľudového hrdinu v podaní jediného a jedinečného Jozefa Kronera ponúka slovenskej letore a mentalite aj pohľad do zrkadla. Tu by sa výpočet, ak doň nerátame televízne filmové adaptácie sfilmované podľa predlôh dramatika Jána Soloviča, osobitne päťdielne „Straty a nálezy“ Stanislava Párnického z roku 1974, mapujúce slovenskú spoločnosť a jej mentálny posun od rurálnych tradícií k urbánnemu konzumerizmu v 70-tych rokoch 20. storočia, čím sa z pohľadu dneška stávajú priamym historickým svedectom, mohol zastaviť. Pri pohľade do budúcnosti však nostalgia nestačí.

Susedia Slovenska a ďalšie po-socialistické krajiny, od Baltu a Balkánu po Kazachstan, mohutne stavili na rozvoj národných kinematografií, v ktorých nechýba historický žáner. Popri filmovom vyrovnávaní sa s komunistickou minulosťou, ktoré je na Slovensku a v Čechách stále dominantné (aktuálny „Jan Žižka“ Petra Jákla ako pokus vymaniť sa zo šablóny bolestínstva a ublíženosti z rokov poznačených dvoma okupáciami odohravšími sa v tieni dvoch ideológií je príkladom hodným nasledovania), sa odvažujú ísť hlbšie do minulosti. Na námetoch a realizácii spolupracujú s partnermi z Francúzska, Nemecka, Belgicka, Španielska a ďalších filmovo vyspelých krajín ako rovný s rovným. Je to iný prístup ako slovenský, ktorý vydáva za úspech, ak zahraničná produkcia využije, nepochybne malebné, slovenské exteriéry alebo ak sa našinec mihne v „Hre o tróny“, vo „Vikingoch“, prípadne v thrilleri („The Gray Man“; 2022) s hollywoodskymi hviezdami odohrávajúcom sa vo Viedni, Prahe alebo Budapešti. Chýba nám odvaha, ochota alebo oboje a viac ? Neexistujú vari témy, ktoré by mohli zaujať okrem už vyčerpaných a opakujúcich sa ? Také, ktoré prebudia k životu publikum zhypnotizované a zároveň znevládnené počítačovými trikmi, otváraním trinástych komnát a relativizovaním nedávnych štandardov v životoch jednotlivcov a ich filmovom zobrazení, pri ktorých už neexistujú žiadne hranice vkusu a morálky ?

Dnes potrebujeme predovšetkým také historické filmy, ktoré svetu povedia alebo pripomenú, že Slováci boli a sú, a ak nezostanú pasívni, tak aj budú. Nemusí to byť práve Jánošíkom, ak áno, už nie Fričovým, Bielikovým a Hrušovského, ale napríklad Vlastimila Milotu. Existujú tucty ďalších možných námetov a tém, ktoré obstoja a prežijú dobovú politickú objednávku, stačí sa rozhliadnuť. Tak, aby aj skalný fanúšik Ferencvárošu vedel a uznal, že Slováci majú históriu. A ak nie, prenesieme sa cez to a pôjdeme svojou cestou ďalej ako generácie našich predkov a predchodcov, ktorí o pohyblivých obrázkoch nechyrovali. Ak si neveríme, že takéto filmy dokážeme natočiť sami, je možné a žiaduce urobiť tak v koprodukcii s kinematografiami štátov, s ktorými máme spoločnú históriu alebo aspoň jej prienik, a teraz nemám na mysli len českú. Historický film má obrovský, priam strategický, potenciál. Dobrý historický film vie urobiť zázraky, viac ako táranie politikov. Tí prichádzajú a odchádzajú, film a dojem z neho pretrváva a zanecháva stopy. Desaťročia. Podobne ako šport je investíciou, ktorá sa krajine, nielen jej imidžu, mnohonásobne vráti. Vedia to Rusi, Briti, Francúzi, Maďari, Česi, Poliaci, Nemci, Taliani, Španieli a ďalší. Prečo to nechceme pochopiť my? Ak sa to zdráhajú robiť tí, od ktorých sa to oprávnene očakáva, nech tak urobí štát podľa klasického „videant consules ne quid detrimenti res publica capiat !“ (nech konzuli dbajú, aby republika neutrpela škodu).

Keď František Mikloško na adresu domácich spisovateľov na prelome 80-tych a 90-tych rokov vyriekol známu výčitku, že v ich sídle v Budmericiach nevzniklo nič, čo by stálo za zmienku, nastalo v slovenských literárnych kruhoch božie dopustenie. Vzniká otázka, či slovenskí filmoví tvorcovia niekedy vôbec uvažujú o nakrútení filmu, ktorý by v domácej verejnosti vzbudil pocit hrdosti a spolupatričnosti poukázaním na život predchádzajúcich generácií vrátane tých najvzdialenejších. V minulosti to predsa išlo. Takého, ktorý by preklenul súčasné vnútorné ideologické a politické hranice, všetky tie malichernosti, ktoré napĺňajú a ničia život radových Slovákov a bránia ich kultúrnym elitám, aby im vdýchli vieru v budúcnosť inšpiratívnym, kritickým, umelecky a duchovne hodnotným pohľadom na vlastnú minulosť.

Dajme šancu vyrásť okrem už spomenutých veľkých postáv slovenského filmu novému Filčíkovi, Valachovi, Meličkovej, Lokvencovej, Strniskovej, Grúberovej, Turzonovovej, Kristínovej, Kráľovičovej, Javorkovej, Studenkovej, Chudíkovi, Haverlovi, Dibarborovi, Zöllnerovej, Hubovcom staršiemu a  mladšiemu, Pántikovi, Bindasovi, Gregorovi, sestrám Vášáryovým, Čiernemu, Kňažkovi, Müllerovi, Labudovi, Budskému, Blaškovičovi, Vašekovi, Greššovi, Kišovi, Dóczymu a  mnohým, mnohým ďalším. S veľkými dielami budú rásť aj ich nasledovníci. Tým obohatia svoje i naše životy. Dlhujú to sebe ako profesionáli a najviac nám, rozmaznaným no vďačným divákom.

Les Visiteurs du soir , scène finale 2/2 – YouTube

Alexander Nevsky- Battle on the ice (Re-dub) – YouTube

Ben-Hur (7/10) Movie CLIP – Ben-Hur Meets Jesus (1959) HD – YouTube

A Lesson to be Learned: The integration speech in The Fall of the Roman Empire – YouTube

The Beauty Of Lawrence Of Arabia – YouTube

The Charge of the Light Brigade (1968) title sequence – YouTube

The Valley of the Bees – Waves scene – YouTube

Juraj Jánošík: ,,Na holiach ohne horia !!!“ – YouTube

Vzbura slovenských vojakov c.k. pešieho pluku 71 v Kragujevaci – YouTube

Vlčie diery (1948) Nespúšťajte.. – YouTube

Obchod na korze Lautmann – YouTube

Pacho Hybsky zbojnik.avi – YouTube               

(Celkovo 869 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter