Jaroslav Naď dnes už neoslavoval bombový atentát na Krymský most.
Rusi ráno čiastočne napodobnili americké akcie, a masovými raketovými náletmi udreli po civilnej a vojenskej infraštruktúre po celej Ukrajine. Nedá sa to porovnať napríklad s Belehradom, kde NATO cielene bombardovalo centrálu televízie, centrálu vládnej strany, ministerstvo obrany, mosty a železničné uzly. (A popri tom im strely vo veľkom ušli kade-tade aj do budov nemocníc, polikliník, škôl a obydlí.)
Ale úder to bol aj tak tvrdý.
Európski politici ho celkom správne odsúdili. Hoci priamych obetí je pri tých desiatkach rakiet relatívne málo, v mnohých lokalitách teraz bude civilné obyvateľstvo na tom zle (zbúrané sú napríklad teplárne).
A práve preto mi doteraz rezonuje to víkendové hlúpe, nekonečne detinské oslavovanie útoku na most. To, že Rusi nejako tvrdo odpovedia, bolo úplne jasné (z ich pohľadu, ak by to nespravili, len by sa vystavili nebezpečenstvu, že prídu ďalšie podobné akcie).
Ale napriek tomu tá detinská radosť. Z ďalšej eskalácie konfliktu, ktorý nikdy nemusel byť, keby namiesto „Fuck the EU“ v roku 2014 prevládli hlasy tých, ktorí hovorili, že politické zmeny na Ukrajine nemožno nechať na bojovníkov Pravého sektora, obsadzujúcich vládne budovy. Ak by bola v EÚ väčšia snaha tlačiť na normalizáciu politických pomerov na Ukrajine. A najmä, ak by sa USA odtiaľto z Európy jasne povedalo, že tlačenie štruktúr NATO na Ukrajinu je hra s ohňom a neprejde to.
Ale toto nie je post o Ukrajine. Je to post o našich politikoch. Pretože tí sú často ešte otrockejší ako tí v západnej Európe. A pretože túto zmes plytkosti a lukratívnej vychytralosti neukazujú len v zahraničnej politike.
To isté sa tu už 30 rokov deje v hospodárskej politike alebo celkovo v riadení štátu.
Riadia to veľké deti. Naivne, radostne propagandisticky, ale aj dobre na tom zarábajúc.
Tak rád by som ich konečne vykopol niekde na front.
(Status na FB 10. októbra 2022, titulok Slovo)
