Lukáš Perný: 120 rokov od narodenia „buržoázneho nacionalistu“ Vlada Clementisa

V roku 2022 si okrem dvestoročnice štúrovcov, storočnice Vladimíra Mináča pripomíname aj stodvadsaťročnicu Vladimíra Clementisa. Literárny vedec Štefan Drug opisuje Clementisa ako vždy solídne oblečeného intelektuála s distingvovaným vystupovaním a až aristokratickým správaním, ktorý diskutoval rovnako s umelcami, ale aj s roľníkmi a robotníkmi. Clementisov zmysel pre národné a sociálne cítenie, názorovú toleranciu, ako aj schopnosť vidieť za horizont sa mu však stali osudnými.

Z KRAJA NÁRODOVCOV

Slovenský politik, právnik, prekladateľ a minister zahraničných vecí Vladimír Clementis (* 20. september 1902, Tisovec – † 3. december 1952, Praha) sa narodil do národniarskej rodiny a kraja, z ktorého pochádzali (a pôsobili v ňom) také osobnosti ako Daxner, Francisci, Jesenský, Hrebenda, Krasko a Mináč. Samotný Mináč na túto súvislosť poukazuje, keď v rozhovore s P. Holkom hovorí, že Clementis obdivoval Daxnera a napokon Vladimír Mináč považoval Daxnera za svoj vzor ako vzor človeka bez poškvrny, čo ukazuje aj myšlienkovú spriaznenosť a kontinuitu medzi Daxnerom, Clementisom a Mináčom. 

Clementisov otec bol učiteľ, horlivý národovec, luterán a Tisovec, v ktorom vyrastal, mal silné národné povedomie. Bola tu čitáreň, knižnica, peňažný ústav, múzeum či divadlo, ktorého sa ako ochotník aktívne zúčastňoval (v Drugovej knihe je dokonca fotografia Clementisa hrajúceho Ilčíka v Jánošíkovi). Národné povedomie mu prehĺbili aj negatívne skúsenosti s maďarským gymnáziom v Skalici a politická prax hlasistov, ktorých spočiatku obdivoval.

CLEMENTIS AKO DAVISTA, SOCIÁLNY KRITIK A REDAKTOR

Clementis vyštudoval Právnickú fakultu UK v Prahe, kde sa začal angažovať v socialistickom hnutí, pričom vyvrcholením týchto aktivít bolo založenie časopisu DAV, ktorý ideovo, organizačne aj redaktorsky viedol. Clementis sa spočiatku angažoval v spolku Detvan a neskôr vo Voľnom združení študentov socialistov na ktorého platforme vznikol DAV. Počas pražských štúdií sa zaujímal o filozofiu Rádla, Krejčího či Forstera, uvádza Drug.

Spočiatku publikoval v Mladom Slovensku, no jeho hlavnou platformou sa neskôr stal DAV, kde po boku Novomeského, Okáliho, Sirackého, Kráľa a ďalších zdôrazňoval predovšetkým otázky sociálne. Na rozdiel od kolegov sa zriekol literárnych ambícii v zmysle vlastnej tvorby a venoval sa primárne vede, filozofii, politike, ale aj kultúrnej kritike. Písal aj o slovenskej literatúre, divadle a zaujímal sa aj o film. Vysoko oceňoval slovenskú poéziu a preslávil ho aktuálny citát: „Dajte si pozor na slovenského politika, ktorý ani nerecituje, ani necituje, ba ani sa len nedovoláva slovenských básnikov!“

J. Lysý vo svojom článku tiež vyzdvihol nasledujúci Clementisov citát: „…môžeme sa dovolávať tradície, vytvorenej takmer všetkými našimi básnikmi v minulosti – a mnohými aj v prítomnosti… Ducha vôle po skutočnej slobode, nenávisti k útlaku, ducha jednoty Čechov a Slovákov, všeslavianskej vzájomnosti. Ale tiež tradíciu slovenského básnika-politika, básnika-bojovníka.“

Clementisovou víziou bolo nové, sociálne spravodlivé Slovensko. Budúcnosť Slovenska videl v pozdvihnutí chudobného proletariátu. Pre DAV získal celý rad literátov, intelektuálov, často i z opačných názorových kruhov, čo bola Clementisova veľká cnosť – rešpekt k názorovej pluralite. Vyjadrenia či tvorbu zverejňoval v celom znení a tak sa do DAVu dostali aj mená ako M. Rázus, M. Urban, J. Smrek, G. Vámoš či T. Gašpar.

Okrem toho spolu s Novomeským a modernistickými výtvarníkmi ako Fulla a Galanda navrhli originálnu modernú grafiku doplnenú súdobými výtvarníkmi. Ďalším prínosom Clementisa boli sociografické zájazdy davistov do Kysúc a Horehronia, ktoré prispeli k povedomiu o vtedajšej sociálnej situácii. Clementis sa zaslúžil aj o doplnenie mladej generácie R10 do radov DAVu (Matuška, Husák). V rámci DAVu tiež rozvíril diskusiu okolo krvavých udalostí v Košútoch s medzinárodným dosahom (písal listy Rollandovi, Barbussemu a Gorkému) a aktívne pôsobil aj ako „advokát chudoby“ v procese so Štefanom Majorom.

CLEMENTIS AKO MEDZINÁRODNE UZNANÁ OSOBNOSŤ

Už v roku 1935 bol zvolený za poslanca Národného zhromaždenia ČSR. Na Hviezdoslavovom námestí v Bratislava je tabuľa s nápisom: V tomto dome rokoval Džaváharal Néhru a jeho dcéra Indira Gándhiová a Vladimír Clementis. Písal sa rok 1938, to len pre zaujímavosť. Vladimír Clementis emigroval v roku 1939 cez Poľsko a ZSSR do Paríža, čo bol moment, kedy sa Clementis dostáva z národnej na scénu medzinárodnú. Neverejnou kritikou (vznikla v rámci internej diskusie) pragmatického paktu Molotov-Ribbentropp sa dostal do nemilosti straníkov a najmä Vila Širokého, budúceho kata.

Clementis sa vo francúzskom exile spolupodieľal spolu s M. Hodžom, Š. Osuským a J. Paulíny-Tóthom prvý krát (vydaním memoranda) na myšlienke zrovnoprávnenia Slovenska v budúcom obnovenom Československu. Vo Francúzsku je internovaný a neskôr vstupuje do radov česko-slovenských jednotiek vo Francúzsku (Agde) a taktiež bol vylúčený zo strany. S manželkou Lídou sa prepravuje do Spojeného kráľovstva, je opäť internovaný a prepustený vďaka intervencii česko-slovenskej exilovej vlády a v rokoch 1941 až 1945 pôsobí v londýnskom rozhlase ako Peter Hron. Tým však medzinárodný dosah Clementisa nekončí.

Po vojne stáva sa najskôr tajomníkom, neskôr ministrom zahraničných vecí Československa, stojí pri výmene obyvateľstva medzi Slovákmi a Maďarmi (aj keď mu to maďarská strana vyčítala, riešenie maďarskej otázky bolo vo vtedajšom programe československej vlády a povojnovej situácie) a je pri podpisovaní mierových zmlúv a v roku 1949 sa za Československo zúčastnil Valného zhromaždenia OSN.

BURŽOÁZNY NACIONALIZMUS?

Clementisove postoje prešli od sympatií s hlasistami k polemikám s hlasistami od tvrdého anti-tradicionalizmu (staval sa proti provinčnosti za otvorenosť Slovenska svetu) až k zdôrazňovaniu významu národných tradícii, ktoré musel vlastným vývojom „objaviť“ čo dosvedčuje jeho citát: „Nekričme preč od tradície! Ale bližšie k životu a dnešku!“ Clementis je často označovaný za vlastenca s európskym duchom, treba však zdôrazniť a doplniť, že i vlastenca s duchom všeslovanského zamerania a bojovníka za slovenskú rovnoprávnosť (dominantne sa venoval slovenskej a československej otázke).

Politická a vojenská spolupráca Slovanov, ktorá sa dostala do popredia v Druhej svetovej vojne, ovplyvňovala aj povojnový kultúrny život na Slovensku. Clementis písal po rusky o slovenskej literatúre a napísal niekoľko pro-slovansky ladených kníh ako Slováci a Slovanstvo či Slovanstvo kedysi a teraz. Bývali davisti videli vo vízii povojnovej všeslovanskej spolupráce oživenie myšlienok Všeslávia a Herderovho proroctva o víťazstve Slovanov. Už v júni 1945 v Martine založili Clementis Všeslovanský výbor a v Matici slovenskej sa vytvorilo Slovanské oddelenie. Pri zakladaní Všeslovanského združenia v Bratislave (4.6.1945)

Clementis prehlásil: „Nastali nové časy. Čaká nás veľká slovanská budúcnosť. Plnia sa proroctvá a sny našich slovansky hovoriacich národovcov od Kollára, hlásateľa všeslovanskej literárnej vzájomnosti, cez Šafárika, všeslovansky orientovaného učenca, autora prvých všeslovanských literárnych dejín a Starožitností slovanských, cez jedinečné pokolenie štúrovcov a poštúrovcov až po naše dni.“ Ako uvádza P. Parenička, Clementis bol členom matičného výboru spolu s L. Novomeským a O. Pavlíkom.

ZA ČO HO VLASTNE OBVINILI?

Zatknutý bol v januári po návrate z New Yorku a v tzv. procese s Protištátnym sprisahaneckým centrom pod vedením Rudolfa Slánskeho odsúdený na smrť ako „agent americkej, anglickej a francúzskej špionážnej služby, agent Beneša, slovenský nacionalista, nepriateľ ľudu a renegát,“ ako ho označil prokurátor Urválek. Novomeský obvinenie komentoval nasledovne: „V bezohlavej honbe za centralizovanou mocou, za jej pevnosťou, neváhali jej predstavitelia zneužiť aj štátnu moc – ako je bezpečnosť a súdy – a v umelo nastrojených procesoch odsudzovali pod rozličnými zámienkami na mnohoročné žaláre mnohých jej odporcov, ba ministra zahraničných vecí Clementisa dokonca na smrť.“

Ďalší Clementisov „spoluväzeň“, G. Husák, zaradil Clementisa k osobnostiam zapaľujúcim iskry ľudského ducha avantgardného činiteľa hnutia. Gottwald ani Zápotocký pôvodne nechceli Clementisa kriminalizovať, ale prišli pokyny „zhora“. Oficiálne obvinenia voči Clementisovi boli: vlastizrada, vyzvedačstvo, sabotáž a vojenská zrada. Clementisa neoficiálne obviňovali z proti-maďarských postojov, sionizmu, titoizmu, anti-sovietizmu a napokon z tzv. buržoázneho nacionalizmu. Artúr Soldán sa domnieva, že za Clementisovým pádom nestáli vyhlásenia k paktu, ale dodávka zbraní Izraelu o ktorej vedel a do ktorej bol zainteresovaný. Treba dodať, že dodávanie zbraní pre Izrael bolo v súlade s oficiálnou československou zahraničnou politikou, čo zaznelo aj na konferencii.

Retrospektívne boli tieto aktivity kritizované až po zmene zahranično-politickej situácie (keď sa z Izraelu stal kapitalistický štát a ZSSR odmietlo Izrael podporovať a zvolili proarabskú orientáciu). Peter Kopecký však dodáva, že ani pakt a ani zbrane neboli oficiálne v obžalobe uvedené. Soldán tiež v kontexte hľadania „zradcov“ v Československu uvádza aj Lichačeva a Makarova z NKVD, K. Švába (ŠTB) a že Clementis bol zatknutý v rámci akcie Kámen. Na konferencii o Clementisovi tiež zaznel názor, že skutočnou príčinou neboli aktivity súvisiace s Izraelom, ale spolupráca s francúzskou stranou. Taktiež mu bolo vyčítané, všíma si Š. Drug, že v rámci DAVu dával priestor aj neľavicovým osobnostiam, čo bola súčasť taktiky DAVu, ktorý chcel týmto získať širší celospoločenský ohlas. Clementisov štýl a toleranciu mu nevedeli jeho oponenti odpustiť a dostal zaň nálepku kaviarenského intelektuála, ktorou ho častovali sprava, i zľava.

Proces s Clementisom v medzinárodnom kontexte nebol jediný. V Maďarsku mu už predchádzal proces s Lászlóm Rajkom a taktiež kontext dopĺňa spor medzi ZSSR a Juhosláviou. Clementis bol nepochybne idealista, ktorého zabili chladnokrvní technokrati posadnutí mocou a vendetou voči davistickej a povstaleckej generácii. Ideologicky išlo čechoslovakistických orientovaných centralistov, pre ktorých boli Novomeský, Husák, Okáli, Šmidke, Horváth a Clementis ideologickou hrozbou (obvinenie hrozilo aj Mináčovi, Tatarkovi, Matuškovi a Chorváthovi) a hlavne konkurenciou. Veď napokon bol to práve Viliam Široký, ktorý zasadol na Clementisovu ministerskú stoličku.

Metódy, ktoré používali, až mrazivo začínajú pripomínať cenzorské a totalitárne metódy súčasných technokratov, ktorí taktiež vytvárajú zoznamy, usilujú o vyhadzovanie z práce, usilujú o kriminalizáciu ideových oponentov a jediným rozdielom je, že sa zatiaľ nevyhrážajú slučkou. Použijem citát českého ministerstva voči profesorovi, ktorému aktuálne hrozí vyhazov: „Ako výskumník sa opakovane dopúšťa konšpiračných naratívov,  nekorektného vyjadrovania a zavádzajúcich zovšeobecňovaní…“

Z ODADLÍKA HRDINOM ČSSR

Clementis bol rehabilitovaný v roku 1963 spolu s ďalšími davistami a o rok neskôr vychádza Clementisova Nedokončená kronika, v roku 1967 vychádza výber jeho tvorby Vzduch našich čias; v roku 1968 Listy z väzenia, ktoré si písal s manželkou Lídou a v roku 1977 výber O kultúre a umení. V roku 1968 je vyznamenaný titulom Hrdina ČSSR, in memoriam. Sociológ F. Škvrdna pripomína, že Clementis bol aj počas tzv. normalizácie rehabilitovaný, čo dokazuje, že sa o Clementisovi písali knihy a štúdie (najmä Š. Drug, V. Plevza, A. Matuška, ale aj matičný vedec K. Rosenbaum či jeho kolegovia z DAVu L. Novomeský a D. Okáli).

Po roku 1989 vyšlo niekoľko článkov a štúdií, často i tendenčných. Vychádzajú knihy Život a dielo v dokumentochO sebe a o Slovensku, knižný portrét Jána Čierneho Vladimír Clementis Diplomat. Clementisa spopularizoval aj Ľuboš Jurík dielom Smrť ministra, ktoré sa dočkalo tiež sfilmovania v réžii M. Košického (hrá ho Jozef Kroner ml.). Jurík chcel (podľa vlastných slov) Clementisa ukázať ako človeka živého, rozporuplného, ale aj pochybujúceho, ktorý robil aj nesprávne rozhodnutia. Pred desiatimi rokmi vznikla konferencia s názvom Vlastenec a Európan Vladimír Clementis, ktorej sa zúčastnil celý rad spisovateľov, vedcov a politikov (vznikol tiež zborník, ktorý zostavil Peter Juza). V roku 2007 mu bola odhalená pamätná tabuľa na Ministerstve zahraničných vecí a už dnes je pripravený podstavec na bustu v Aleji dejateľov v Rimavskej Sobote, čo iniciuje práve Matica slovenská. Odkaz Vladimíra Clementisa si Matica slovenská pripomína prednáškou k 120. výročiu v Tisovci (20. 9) a vedeckou konferenciu MINÁČ 100, CLEMENTIS 120 v Bratislave (7. 10).

(Text vyšiel na blog.pravda.sk 20. septembra 2022)

(Celkovo 64 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter