V ostatnom čase rozmýšľam, prečo sme Západ nedobehli, zato Západ dobehol nás.
Ešte si pamätáme, ako sme boli spoluvlastníkmi národného majetku v celej republike. Niekam to všetko zmizlo ako piesok z dlaní.
Ako je možné, že po druhej svetovej vojne sme mali prostriedky na vybudovanie fabrík, škôl, nemocníc, kultúrnych zariadení, bytov a po toľkých rokoch od zmeny režimu, a po predaji všetkého, čo malo cenu, nemáme na nič peniaze.
Kde bola a čo robila naša inteligencia, keď nedokázala (ani teraz nedokáže) vopred upozorniť na dôsledky nezmyselného konania? Kto to má robiť, ak nie vzdelaní ľudia?
Pripúšťam, že sme sa dobehli aj sami. Veď to boli sami Slováci a Česi, Maďari, Poliaci, kto po roku 1989 rozkradol, čo sa dalo a priviedol, ekonomicky, politicky, kultúrne naše krajiny a spoločnosti do stavu, v ktorom sme.
Pamätám si na Stranu robotníkov Slovenska, mali veľa sociálnych rečí, ale aj oni pochopili, že privatizácia spoločného majetku je jedinečná príležitosť a že sa to už nikdy nezopakuje.
Prakticky nebolo sily, ktorá by to zastavila.
Ďalšia vec je, že bohaté sú vždy štáty, ktoré ovládajú obchod. Údajne 90 % obchodu sa uskutočňuje pomocou morských ciest a my sme buď vnútrozemský štát (Česko, Slovensko, Maďarsko), alebo nemáme bezprostredný prístup na svetové moria (Slovinsko, Chorvátsko, Poľsko, Litva, Lotyšsko, Estónsko, Rusko).
Áno, „hranica medzi Východom a Západom tu ešte nejaké tie desiatky rokov asi zostane“, nie náhodou pre našu nekvalifikovanosť a zbabelosť urobiť niečo s tým marazmom, v ktorom sa nachádzame.
Vnímam to tak, že Západ nás potrebuje len ako kolóniu. Skúpenie našich strategických podnikov bol základ, aby nás držali za krk.
V tejto súvislosti ma zaujalo stanovisko publicistu Mariána Moravčíka, ktorý mi napísal: „Bola zásadná chyba, keď sme odovzdali zahraničiu svoj bankový sektor a ani štát nič nepodniká v bankovníctve. (Nemyslím centrálnu banku.)“
Hospodárstvo by sa dalo oživiť, ale štát by musel prijať istú mieru rizika a poskytovať lacné úvery. Zahraničné banky to robiť nebudú, ony tu nie sú na to, aby tu investovali.
Práve nedávno som videl zaujímavé video o renesancii v Taliansku. To obdobie vyniká počtom skvelých umelcov, vedcov a architektov.
Lenže kľúčom bolo to, že miestna aristokracia ich podporovala, no nie ako „filantropi“ formou almužien, ale zadávala im priame úlohy na rozvoji svojich miest.
Bolo to preto, že tá aristokracia bola zakorenená doma a nebola globalistická.
Dobehnúť to zjavne nie je šanca, je to definitívne preč. Ale viem si predstaviť, že by štát cieľavedome začal budovať štátny spoločný sektor… beh na dlhú trať.
