Žriedlo poznania a kultúry

„Tak už buďte otvorené brány tejto oddávna túžobne vyžiadanej cirkevno-národnej svätyne. Poď sem, vedochtivá, bystroumná, nádejaplná mlaď slovenská! Tu pod správou láskavých a verných vodcov kochaj ducha svojho po zdravých a rozkošných pastvách vedy a umenia! Tu z čistého prameňa ľudskosti, rodoľubstva, vlastenectva napájaj srdce svoje krásnymi šľachetnými zbožnými citami. Tu vystrojená silou ducha pôjdeš tvoriť život vyšší, ľudskejší, kresťanskejší, blaženejší.“

Tieto slová predniesol 16. septembra 1862 pri príležitosti otvorenia Prvého slovenského evanjelického a. v. gymnázia vo Veľkej Revúcej jeho správca August Horislav Škultéty. Založením gymnázia vo Veľkej Revúcej sa naplnili sny slovenských vzdelancov, ktorí si priali, aby sa mladí Slováci mohli vzdelávať aspoň na stredných školách, keď už nie vysokých, v materinskom jazyku.

Dvanásť rokov existencie gymnázia prinieslo svoje plody. Aj napriek krutej maďarizácii a odporu vládnych kruhov podarilo sa skupinke slovenských vlasteneckých učiteľov vychovať 566 budúcich kňazov, politikov, právnikov, národných buditeľov a spisovateľov.

Do prvého ročníka gymnázia sa prihlásilo 42 žiakov, ktorých rozdelili do dvoch tried. Učiť sa začalo deň po slávnostnom otvorení, 17. septembra 1862, v Latinákovom dome.

Na veľkorevúckom gymnáziu sa po jeho dobudovaní na osemtriedne v školskom roku 1867/68 vyučovali tieto predmety – náboženstvo, latinčina, gréčtina, slovenčina, maďarčina, nemčina, zemepis, dejepis, počty a merba, prírodné vedy, filozofia, kreslenie, krasopis, spev a telocvik.

Profesori gymnázia boli schopní pedagógovia, ktorí pôsobenie na gymnáziu považovali za službu národu. Učili za veľmi nízku mzdu, aj keď by na hociktorom inom gymnáziu v Uhorsku dostali vyšší plat. Napríklad v Pešti zarábali profesori okolo 1 450 zlatých ročne, kým priemerný plat v Revúcej bol 450 zlatých.

Vzácnu spomienku na pedagógov napísal roku 1933 žiak revúckeho gymnázia spisovateľ a publicista Michal Bodický: „Náboženskú vierouku a mravouku učil nás Krman, hlboko učený teológ… Náboženstvo prednášal znamenite, pravoverne. Keď sa rozhovoril, počúvali sme ho so zatajeným dychom. Dejiny literatúry českej a slovenskej prednášal Škultéty, maďarskej Kovalevský, nemeckej Homola. Homola čítal s nami i latinských klasikov, gréckych Viest. Hlavným predmetom bola fyzika s matematickými dôkazmi. Tou nás častoval Dr. Zoch; len bola chyba, že dnes mnohá ľudová škola je lepšie vystrojená fyzickými prístrojmi, ako vtedy bolo naše gymnázium. Mnohé prístroje robil Zoch sám. Práve vtedy bol vydal tlačou fyziku, do ktorej obrazce vyrezúval sám. Ormis učil nás dejiny Uhorska, psychológiu, ktorú som síce lepšie chápal ako lanského roku logiku, ale rôzne kategórie zdali sa mi ako priepravky s rozličným tovarom v obchode. Keď sme prišli na akúsi definíciu, Ormis nám ju vysvetlil tak, že povedal: „Jano z Revúčky by to takto povedal!“ a my sme hneď porozumeli. Okrem toho čítal Ormis s nami Tacita a Zoch učil fyzický zemepis. Mali sme toho dosť. Okrem toho sme mali vzdelávací spolok, kde bolo treba pracovať, básne sa učiť ap… Na radu Škultétyho utvorili sme osobitný rečnícky spolok, kde rečník mal na dané téma spamäti hovoriť a iný mu odpovedal. Bolo to dobré, užitočné cvičenie, najmä pre budúcich kazateľov, ale i pravotárov a iných.“

Najvýznamnejší učitelia

Riaditeľom bol August Horislav Škultéty. Ako študent evanjelického lýcea v Prešporku sa v roku 1836 zúčastnil na pamätnom výlete na hrad Devín. 21-ročný vydal zbierku Básně ešte v češtine. Neskôr zozbieral spolu s Pavlom Dobšinským 64 rozprávok, ktoré potom publikoval v šiestich zošitoch pod názvom Slovenské povesti. Mal veľkú zásluhu na založení gymnázia, na ktorom učil slovenčinu a vďaka nemu sa sľubne rozvíjala mimoškolská činnosť. Z jeho iniciatívy vznikol vzdelávací a neskôr aj rečnícky krúžok. Po násilnom zatvorení gymnázia žil krátko v Tisovci a potom až do smrti pôsobil ako farár v Kraskove.

Samuel Ormis vyučoval počty, merbu, maďarčinu a latinčinu. Neskôr, keď bolo gymnázium osemtriedne, vyučoval logiku, psychológiu a filozofiu. S jeho menom je spojený aj vznik učiteľského semeniska v roku 1868 a Vychovávacieho ústavu dievčenského v roku 1871. Napísal dvojdielnu učebnicu pedagogiky – Výchovoveda pre seminaristov a rodičov v Uhorsku. Ormis zbieral a upravoval ľudové povesti. Pokúsil sa aj o drámu, jeho hra Mataj mala premiéru pri otvorení veľkorevúckeho gymnázia v roku 1862. Samuel Ormis zomrel krátko po zatvorení školy.

Výraznou osobnosťou medzi pedagógmi bol profesor Dr. Ivan Branislav Zoch, ktorý prišiel učiť na gymnázium v roku 1866. Vďaka nemu sa zvýšila vedomostná úroveň žiakov najmä v matematike, fyzike a chémii. Jeho zásluhou sa vybudovali vzácne prírodopisné a chemické zbierky. Napísal učebnice: Fyzika čiže silospyt pre slovenské gymnáziá, reálky a domáce poučenia najnovšieho stavu vedy, Počiatky názornej merby pre nižšie gymnáziá a semeniská a Krátky úvod k vyučovaniu telocviku pre národnie školy. Ivan Branislav Zoch zohral priekopnícku úlohu pri zavádzaní telocviku do učebných osnov.

Na gymnáziu učil aj známy historik Július Botto, autor statí o husitskom a bratríckom hnutí, stavovských povstaniach, o revolúcii v roku 1848 a kníh o významných postavách slovenských dejín Michalovi Miloslavovi Hodžovi, Jánovi Franciscim, Jonášovi Záborskom a Štefanovi Markovi Daxnerovi.

Najvýznamnejší študenti

Na revúckom gymnáziu študovalo aj niekoľko neskorších slovenských spisovateľov, básnikov a politikov, spomeňme aspoň tých najvýznamnejších – Pavol Beblavý, Michal a Samuel Bodickí, Ondrej Bella, Andrej Halaša, Jur Janoška, Július Markovič, Ľudovít Vladimír Rizner, Karol Salva, Jozef Škultéty a ďalší.

Už počas štúdia na seba upozornil tragický básnik Koloman Banšell, ktorý v študentských časopisoch publikoval svoje básnické prvotiny. Okrem vlastnej tvorby prekladal z ruskej a maďarskej literatúry, najmä Petőfiho verše. Banšell bol dobrým žiakom a dostal aj Roth-Telekovské štipendium. August Horislav Škultéty o ňom vo svojich  Pamätiach píše: „Jeho latinská práca vzbudila pozornosť údov výboru prisudzujúceho to štipendium pod predsedníctvom generálneho dozorcu Gabriela Prónayho a boli tam práce zo všetkých vyšších ústavov evanjelických v Uhorsku, tedy i práce bohoslovcov.“

Banšell nebol len dobrým študentom, ale i búrlivákom. Svedčí o tom list, ktorý poslal do Pešťbudínskych vedomostí, v ktorom kritizoval pasivitu a stagnáciu študentského života na gymnáziu.

Najvýraznejšou literárnou osobnosťou revúckeho gymnázia je Martin Kukučín, aj keď sa počas štúdia ešte neprejavil. Mal len štrnásť rokov, keď školu roku 1874 násilne zatvorili. Podľa všetkého patril k priemerným žiakom. Neskôr, už ako slávny, renomovaný spisovateľ, napísal dve spomienkové prózy na pobyt vo Veľkej Revúcej – Úvod k vakáciám a Mladé letá.

O tom, že gymnázium vo Veľkej Revúcej malo veľký význam pri záchrane slovenskej inteligencie pred pomaďarčením, svedčí i prípad jazykovedca, literárneho kritika a historika, prozaika, novinára a doživotného správcu Matice slovenskej Jozefa Škultétyho. Jeho rodičia, národne vlažní Slováci, ho až po nahováraní evanjelického farára Karola Bradovku zapísali do piatej triedy veľkorevúckeho gymnázia. Štyri roky na gymnáziu v Rimavskej Sobote stačili, aby sa Jozef Škultéty takmer odrodil a ktovie, akoby sa jeho osudy vyvíjali, keby nebolo veľkorevúckeho gymnázia. O svojom prvom stretnutí s Augustom Horislavom Škultétym, s ktorým nebol v príbuzenskom vzťahu, neskôr baťko Škultéty napísal: „Nikdy nezabudnem na okamženie, v ktorom ja po prvý raz stál som pred ním ako direktorom revúckym. Protislovenské náuky maďarského gymnásia boli vo mne dobre zaštepené; matka, ktorá ma viedla na zápis do Revúcej, obávala sa, že vrátim sa jej ešte od dverí direktorových. Mračný blížil som sa k tým dverám, veď prevrátený rozum diktoval mi, že mne „Maďarovi“ urputne treba postaviť sa pred direktorom slovenského gymnásia; vedel som síce, že sme jedného priezviska, ale vedel som i to, že kremä tejto zvukovej, niet medzi nami žiadnej príbuznosti –  žiadnej, žiadnej! No vstúpili sme, a mňa, mračného urputného preniklo svetlo, ktoré žiarilo z jasnej postavy direktorovej. Tak sa mi zdalo, že je izba od jeho jasného, dobrého, láskavého zjavu taká vidná. Moja maďarónska hlava hneď tam dostala závrat. Dojem tohto prvého okamženia sprevádzal ma potom, kedykoľvek mal som naň potreby, sprevádzal ma i potom, keď už hlava bola celkom čistá, slovenská; sprevádza ma, možno i dnes.“

Pevný základ slovenskej inteligencie

Gymnázium malo dobrú povesť a počet jeho žiakov narastal. V školskom roku 1867/68 tu v ôsmich ročníkoch študovalo 130 žiakov. Stiesnené pomery v Latinákovom dome už nevyhovovali, preto sa vedenie gymnázia rozhodlo postaviť novú budovu. Peniaze sa získavali zbierkami medzi pospolitým ľudom, predajom žrebov a zo vstupného za predstavenia divadelného a speváckeho krúžku. Profesori zo skromných príjmov venovali 300 zlatých. Na stavbu prispeli aj predstavitelia českého národného hnutia –  František Ladislav Rieger, František August Brauner a Eduard Grégr.

Novú budovu slovenského gymnázia vo Veľkej Revúcej začali stavať 1. mája 1871 a dokončili ju za necelé dva roky. Plány vypracoval bezplatne Ing. Július Reuss. Neskôr, keď sa rozhodlo, že budova bude poschodová, tieto plány prekreslil profesor Zoch, ktorý aj riadil stavebné práce. Spolu s ďalšími tromi kolegami prestal fajčiť a ušetrené peniaze venoval na novú budovu gymnázia. Podľa legendy Zoch, keď sa postavila nová budova, na jej streche si po dlhom čase zapálil prvú cigaretu a mocnými šlukmi si ju pred početným obecenstvom z radov študentov a profesorov vychutnal. Novú budovu gymnázia posvätil Samo Tomášik 4. februára 1873. Nikto vtedy netušil, že táto budova bude slúžiť svojmu účelu len niečo vyše roka.

Činnosť gymnázia bola neustále vystavovaná útokom zo strany gemerskej maďarskej šľachty a evanjelickej cirkevnej hierarchie, pod správu ktorej škola patrila. Profesorov obviňovali z panslavizmu a že vychovávajú žiakov v protivlasteneckom duchu. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní útoky zosilneli. Profesori i žiaci sa stali terčmi rôznych provokácií a fyzického násilia. Riaditeľovi gymnázia Augustovi Horislavovi Škultétymu dvakrát krátko po sebe vybili okná.

V máji 1874 sa začalo vyšetrovanie žiakov a profesorov, ktorí boli obvinení z protiuhorskej činnosti. Vyšetrovanie malo jediný cieľ – zrušiť gymnázium. 25. augusta 1874 úradný vestník Budapesti Kőzlőny uverejňuje tento oznam: „Jeho cisárske a apoštolské kráľovské Veličenstvo, na predostretie Uhorského kráľovského ministra bohočestia a verejnej výučby, na základe bežiaceho roku dňa 20. augusta vydaného najvyššieho rozhodnutia, bývalé Augsburského vyznania evanjelické Veľko-revúcke gymnasium a tamejšie učiteľské semenište – ponechav zakladateľom právo naloženia s jejich základinami – cestou Gemerskej stolice konečne rozpustiť nariadil.“

Dvanásť rokov existencie Prvého slovenského evanjelického a. v. gymnázia malo veľký význam. Škola sa stala liahňou budúcej slovenskej inteligencie. Len výnimočne sa niektorí z 566 žiakov gymnázia a 55 študentov učiteľského semeniska spreneverili službe národu. Z absolventov gymnázia sa sformoval pevný základ slovenskej inteligencie, mnohí poprední spisovatelia, kultúrni dejatelia, učitelia, kňazi, pravotári, ktorí na prelome 19. a 20 storočia odovzdávali štafetu ďalšej generácií, ktorá už mohla žiť a tvoriť v slobodnej vlasti.