Prvý september bol (pre moju +/– generáciu) vždy dňom, keď sa začínal nový školský rok. Na školskom dvore (aspoň u nás v Stupave) starej školy, kde učil aj Ján Nálepka, pod veľkou lipou a gaštanom, boli prváčikovia s mašličkami (I. C. trieda bola belasá) a ustráchanými očami. Kvety pre učiteľky a mazáci z vyšších ročníkov (teda „meštankári“), ktorí už vedeli, čo sa bude diať.
Po nástupe sa v triedach spustil školský rozhlas, v ktorom sa prihovoril riaditeľ školy (Dr. M. Husárik) a následne vtedy príslušný minister školstva.
Nový školský rok bol slávnostne (a najmä prvého septembra) otvorený a deti mali zážitok a spomienku na celý život.
Dnešné deti takéto šťastie nemajú. Na prvý september pripadá pre štát veľmi dôležitý štátny sviatok, Deň ústavy SR, a tak sa deti namiesto slávnostného otvorenia školského roku (ozaj, prečo sa nemôže sviatok Ústavy SR spojiť so začatím nového školského roku a výrazne to edukačne využiť?) sú spolu s rodičmi nútení sa pozerať na maškarádu v historickej budove Národnej rady SR.
V Kazachstane, o ktorom si dodnes niektorí na Slovensku myslia, že ide o zaostalú krajinu s autoritárskym režimom, tradične prvého septembra predstupuje pred verejnosť (vystupuje pred oboma komorami Parlamentu Kazachstanu) prezident krajiny so svojím poslaním.
Foto: www.akorda.kz
Zatiaľ výnimkou bolo len prezidentské poslanie v marci 2022, ktoré reagovalo na januárové „farebné udalosti“ a v zásade bolo venované „obnove a modernizácii“ krajiny.
Inak povedané, v marci Kasym-Žomart Tokajev hovoril o komplexnej modernizácii politického systému Kazachstanu.[1] Rozdal karty, ale žolíka si ponechal.
Žolík je na stole
Po hore spomenutých a známych udalostiach z januára 2022 – pokus o farebnú revolúciu –, ktoré boli vyriešené vďaka operatívnemu zásahu Organizácie zmluvy o kolektívnej bezpečnosti (t.j. de facto zásahom Moskvy), sa v Kazachstane dôvera k mocenským inštitútom (parlament, vláda, regionálne parlamenty, oblastní akimovia…) dostala na bod mrazu, ale stále bola väčšia, než ju majú obdobné štruktúry na Slovensku.
Výnimkou bol (a zatiaľ je) inštitút prezidenta a najmä osoba K.-Ž.Tokajeva. Preto je jasné, že prezident sa snaží a nakoniec sa aj musí snažiť využiť danú dôvernostnú konfiguráciu a ústavné kompetencie.
Tohtoročné poslanie preto obsahuje najmä pokusy o riešenie sociálno-ekonomických problémov a súbežne aj elektorálne príťažlivé témy, pokiaľ sú jeho politickí protivníci v dostatočnej defenzíve.
Samotné poslanie otvárajú nasledujúce tézy: „.. .ústavná reforma sa stala rozhodujúcim krokom pri budovaní konceptu NSK (Nový Spravodlivý Kazachstan). Pokračovaním politickej modernizácie v Kazachstane sa musia stať štrukturálne ekonomické zmeny. Očakáva nás hlboká perestrojka vzťahov v triáde: občan – biznis – štát. V prvom rade, štát musí zabezpečiť rovnosť možností a spravodlivosť pre všetkých…“[1]
Aj keď hlavným cieľom (obsahom) poslania bola téma týkajúca sa sociálno-ekonomického bloku.
Inak povedané. Kazaši a Kazachstanci by mali vo svojej krajine v budúcnosti žiť lepšie. Lenže, ako túto tézu zrealizovať v praxi, to už je na inú diskusiu.
Prezident K.-Ž. Tokajev napríklad počas svojho prejavu navrhol zriadiť Štátny fond – deťom («Нацфонд – детям»). O čo ide? De facto navrhol, aby Štátny fond Kazachstanu preposielal (ročne) 50 % z investičného zisku na špeciálne sporiace účty detí do 18 rokov bez možnosti a práva z týchto účtov sťahovať financie pred dovŕšením plnoletosti dieťaťa. Navyše, nasporené peniaze by sa mohli a mali využiť výlučne na zabezpečenie bývania, alebo získanie vzdelania.
Tu treba povedať, že podobný model funguje v Saudskej Arábii, kde bol nedávnom K.-Ž, Tokajev na oficiálnej návšteve.
K.-Ž. Tokajev všetkých obohral
Po tom, čo sa konalo referendum o fakticky novej Ústave Kazachstanu[2], prezident informoval (čo je na Slovensku nemysliteľné, a dnes politicky nereálne), že si želá, navrhuje a bolo by potrebné, uskutočniť predčasné prezidentské a parlamentné voľby.
Dôvod? Podľa aktuálneho kazašského prezidenta, ak sa majú realizovať určité zmeny v krajine, je potrebné, aby na to mali prezident a parlament príslušný a aktuálny mandát. A ten môžu získať len a len vo voľbách. A keď treba (zjavne treba), v predčasných voľbách.
Tak predčasné prezidentské voľby by sa mali konať v tomto roku (jeseň).
Predčasné parlamentné voľby a následná zmena vlády v Kazachstane – v roku 2023.
K tým predčasným prezidentským voľbám v roku 2022 ešte treba vedieť, že prezident o. i. navrhol zmeniť dĺžku volebného obdobia prezidenta z päť na sedem rokov. Ale s jedným dôležitým limitom. Podľa nového by funkčné obdobie malo byť limitované na jedno sedemročné obdobie.
Ak by to prešlo a K.-Ž. Tokajev by bol v predčasných voľbách znovu zvolený, tak by bol pri moci do jesene 2029. Ak sa tak nestane, reálne sa riadny mandát K.-Ž. Tokajeva končí v lete 2024.
Má to však niekoľko ústavných no…! Podobné sa nekonalo ani v Rusku, ani napr. v Moldavsku, ale variant s prezidentom v Kirgizsku sa stal akceptovateľným. Medzi tie ústavné no, patrí aj to, že v Kazachstane sa bude musieť uskutočniť nová a ďalšia ústavná reforma, aby mohol K.-Ž. Tokajev politicky manévrovať.
Ako to sám zdôvodnil v spomenutom Poslaní: „… v prípade jej prijatia a začatia, v Kazachstane sa začne nová politická éra…“
Pozerajúc na posuny z mimokazašského prostredia snaha K.-Ž. Tokajeva je spojená s tým, že je potrebné eliminovať vplyv negatívnych vnútorných faktorov na (de)stabilizáciu situácie v krajine. A aby sme nežili v bubline – vnútorná situácia v Kazachstane nie je skutočne na sto percent.
Po tragickom januári, keď de facto došlo ku krachu mocenskej štruktúry tridsať rokov budovanej N. Nazarbajevom a spol., došlo ku kádrovým posunom, ktoré vytiahli a ťahajú na scénu tretiu a druhú vlnu politikov, ktorí nemajú sovietsku minulosť, ale majú v rukách ekonomické a finančné inštrumenty.
Teda všetko, čo je spojené s prvým prezidentom Kazachstanu, odchádza do hlbokej, ale hlbokej minulosti.
Len jeden príklad: poslanci Mažilisu Parlamentu Kazachstanu (dolná komora) za stranu Жаңа Қазақстан (Nový Kazachstan) pred pár dňami oficiálne navrhli (požiadali na pôde parlamentu opierajúc sa o 220 tisíc podpisov pod petíciou), aby sa hlavnému mestu Nur-Sultan vrátil názov Astana, ktorý sa zmenil na Nur-Sultan v marci 2019.[3]
Tak by sa devalvačné konanie zmien názvov hlavného mesta (v našej pamäti: Akmolinsk-Celinograd-Akmola-Astana)[4] zdalo dokonané.
Lenže vtedy bol jedným z navrhovateľov zmeny z Astany na Nur-Sultan osobne K.-Ž. Tokajev. Podobne, ako bol hlavným navrhovateľom (zatiaľ a do budúcnosti tiež neúspešného) prechodu z cyriliky na latinku podľa vzoru Turecka, čo potvrdzuje snahu o otvorene-skrytú turkickú orientáciu Kazachstanu na Ankaru. Po ostatnej vojne medzi Azerbajdžanom a Arménskom o Náhorný Karabach, kde si Ankara vykolíkovala svoj vplyv zatiaľ v Kaspickom regióne s perspektívou na Strednú Áziu a s megaperspektívou na celý turkický polmesiac, je to dosť zaujímavá geopolitická tendencia.
Na mieste je aj úvaha, že K.-Ž. Tokajev svoj tanec na tenkom politickom ľade, napriek úspešnej krátkodobej konsolidácie kazašskej spoločnosti neustojí a ľudia v predčasných voľbách zvolia iného, či skôr nového prezidenta.
Môže to byť napríklad Askar Mamin alebo Imangali Tasmaganbetov (ale aj niekto iný). Obaja (bývalí premiéri), resp. všetci traja (t.j. plus súčasný prezident) majú podporu a dobré vzťahy s Moskvou (čo je vnútropoliticky a stredoázijsko-politicky rozhodujúce), tak prečo nie? Navyše, aj Peking si všetkých troch váži.
A kde je možný vzor pre Slovensko?
Prezident Kazachstanu sa nebojí inštitútu referenda. Nakoniec ani inštitútu predčasných prezidentských a parlamentných volieb.
Dôvody sú zjavne dva:
– Nie je možné realizovať zásadné reformy v krajine, pokiaľ nie sú veľmi konkrétne a v danom čase dostatočne (aj predčasnými voľbami) odobrené spoločnosťou, presnejšie voličmi;
– A po druhé, kazašský prezident nie je dosadený exteritoriálnou mocou, alebo úzkou skupinou oligarchov napojených na rozpočet US vlády, ktorým sa zodpovedá.
A máme tu ešte jednu inšpiráciu. Napriek tomu, že referendum v roku 1991 o zotrvaní Kazachstanu v Sovietskom zväze bolo výsledkom masívne za[5], krajina sa – vidiac gorbačovovskú slepú uličku – 16.decembra 1991 rozhodla vyhlásiť nezávislosť a ukončiť svoju púť v rámci ZSSR. [6]
Dnes je EÚ akoby kópiou skostnateného Sovietskeho zväzu (a to nielen v komponente gerontokracie a nízkej inteligenčnej úrovni komisárov). Takže, podľa vzoru Kazachstanu z roku 1991 možno už dozrel čas aj na diskusiu o možnom Slovexite…
(Autor je vysokoškolský učiteľ)
[1] Podrobnejšie pozri:
Posolstvo kazašského prezidenta 2022 – ďalší krok k minulostnej diskontinuite | noveslovo.sk
[2] Plné znenie vystúpenia pozri:
Полный текст Послания Президента народу Казахстана (kazpravda.kz)
[3] Pozri: Referendum je za nami – aspoň v Kazachstane! – Noveslovo
[4] Pozri: В парламенте Казахстана предложили снова переименовать столицу (fergana.ru)
[5] Bližšie k histórii zmien názvu hlavného mesta pozri: Od Akmolinska po (zatiaľ) Nur-Sultan | noveslovo.sk
[6] Podrobne o výsledkoch referenda zo 17.03.1991 pozri: Stredoázijskí tridsiatnici – !Argument (casopisargument.cz)
[7] Pozri: Kazachstan vo veku 30 rokov: výsledky a vyhliadky | noveslovo.sk
One thought on “Kazachstan – náš vzor!”
Zrejme nie je cieľom tejto možnosti ponúknutej redakciou (= pridávať komentáre) vytvárať pochvalné ódy na jednotlivé články, ale v stredoázijskej problematike sa v slovenských a českých zemepisných šírkach málokto vyzná tak dokonale ako autor. Preto s možnými nekvalifikovanými poznámkami pomlčím, v snahe nepísať niečo za každú cenu, ale veľmi kladné hodnotenie článku si nenechávám pre seba. Čitateľ Jozef Gáfrik.