Gorbačov a jeho politika dôvery

Práve zosnulý M. S. Gorbačov bol na vrchole moci len 6 rokov (1985 až 1991). Za tento krátky čas dokázal prevrátiť svet. Svojou politikou „perestrojky a glasnosti” a svojou osobnou charizmou „odzbrojoval” takmer všetkých, od východu na západ, zo severu na juh, a späť. Pravda, okrem tých, ktorým sa jeho politika, ktorá sa zjavila ako deus ex machina, zdala práve preto podozrivou a nedôveryhodnou. Globálna vlna nadšenia, ktorú „Gorby” spustil, však na ten čas prevalcovala takmer všetko.  

„Západ” zostal v ohromení nad Gorbačovovou otvorenosťou a nevídanými reformnými krokmi smerom dovnútra Sovietskeho zväzu i na medzinárodnej scéne. Ak nechcel zostať v zahanbení, nezostávalo mu iné, iba prijať jeho ruku na spoluprácu a zmeny.

„Východ” takisto ustrnul v ohromení, ktoré pomerne rýchlo a poväčšine vzbudilo dlho očakávané nádeje na zásadnú zmenu systému. Gorbačovovým zámerom určite bola hlboká transformácia stalinsko-brežnevovského totalitného režimu na čosi veľmi podobné, o čo sa pokúsil už vyše 20 rokov pred ním Dubček a jeho Pražská jar u nás, ktorá sa zapísala do dejín ak o „socializmus s ľudskou tvárou”.

Prezident USA Ronald Reagan a generálny tajomník ÚV Komunistickej strany Sovietskeho zväzu Michail Gorbačov na ich prvom stretnutí 19. novembra 1985 vo švajčiarskej Ženeve. Snímka:  www.commons.wikimedia.org

Gorbačov, ako sa sám vyjadril, zostal do konca života socialistom sociálno-demokratického typu. Jeho vízia socializmu chcela inkorporovať západné hodnoty demokracie, slobody a občianstva do sovietskeho systému, budovaného 70 rokov, ktorý však bol predsa len iný. Nechýbali mu síce deklarácie o „socialistickej demokracii” ako „jedinej skutočnej demokracii”, ale sloboda, vrátane občianskej slobody, nebola jeho prioritou. Tento systém bol partokraciou jednej vládnucej strany, ktorej nástrojom bolo všetko ostatné, vrátane štátu (a značnú dobu bol tento systém diktatúrou, ktorá vošla do dejín ako „kult osobnosti”). Prioritou tu boli „sociálne istoty”, zabezpečované totalitnou politikou „strany a vlády”, ktorej občania mali byť vďačnými a poslušnými „konzumentmi”. Okrem toho, táto politika plne zodpovedala koncepcii politiky Carla Schmitta (1888-1985), založenej na pojme nepriateľstva. Obrana pred nepriateľmi, dokonca paranoja hľadania nepriateľa aj vo vlastných radoch, sa dostala do politických génov sovietskej moci už od revolúcie 1917. Identifikácia a likvidácia takýchto nepriateľov na každom kroku, ako aj ich eliminácia alebo ovládnutie, to sa stalo hlavnou črtou sovietskej politiky až po Gorbačova.

Gorbačov (tak ako pred ním Dubček) sa však vymkol z týchto génov a z tejto filozofie moci. Politika preňho bola skôr nástrojom tvorby spoločenského dobra, verejného blaha, a to za účasti a podpory ľudí „zdola”. V tom videl demokraciu, participatívnu demokraciu, nie nepodobne ako napríklad americký pragmatista a sociálny liberál John Dewey (1859-1952). Oveľa dôležitejšie však bolo, že Gorbačovova politika bola presným protikladom schmittovskej paradigmy, pretože to bol a „politika priateľstva”, založená na dôvere, nie na boji s nepriateľom, a to dokonca na univerzálnej dôvere nielen dovnútra, ale aj navonok voči všetkým. Touto politikou akoby chcel eliminovať nepriateľa jeho transformáciou na priateľa a partnera v spolupráci, resp. transformáciou protikladných, nepriateľských záujmov na spoločné záujmy. Alebo akoby chcel bojovať so spoločenským a politickým zlom nie hrubou silou, ale tvorbou a šírením všeobecného dobra, solidarity a empatie, nie nepodobne ako napríklad americký neopragmatista a utopistický liberál Richard Rorty (1931-2007).

Nepochybne bolo a je viac dôvodov, pre ktoré Západ prijal Gorbačovove politické iniciatívy, podobne ako bolo a je viac dôvodov, pre ktoré Východ, a najmä v jeho rodnom Rusku (pritom Gorbačovova matka bola Ukrajinka) mnohí napokon tieto iniciatívy nepochopili a odmietli ich, a ich autora vyhlásili za „hrobára” sovietskeho impéria.

Ak by sme si položili klasickú otázku „Cui bono”, kto teda nakoniec profitoval z Gorbačovovej politiky, odpoveď bude zrejme viac či menej jednoznačná: na prvom mieste to bol Západ a kapitalizmus (mylne stotožnený s demokraciou), na druhom mieste aj Východ v podobe postsovietskeho bloku, ktorý sa rozpadol a priniesol slobodu (aj keď jedného západného typu, neoliberálneho) krajinám Strednej a Východnej Európy, čím umožnil ich integráciu od EÚ. No pokiaľ ide o Rusko, to muselo za Jeľcina čeliť ďalšiemu kolosálnemu rozvratu, aby sa za Putina znovu začalo stavať na nohy (aj keď predovšetkým vojensky). Z tohto hľadiska sa môže Gorbačovova politika univerzálnej dôvery a priateľstva javiť ako krajne naivná, ba až ako tragický omyl v tom, že odignorovala pojem nepriateľa či iluzórne predpokladala, že politického nepriateľa možno zmeniť na partnera v mene vyšších spoločných záujmov. Táto politika teda chcela zmeniť samotnú podstatu, paradigmu politiky ako boja medzi nepriateľmi na univerzálnu kooperáciu partnerov.

Gorbačovovská politika určite nebola bez chýb, akou bola napríklad ilúzia o západnom neoliberálnom kapitalizme a najmä o možnostiach „prestavby” socializmu jeho inkorporáciou (na čom stroskotala aj blairovská „tretia cesta” v Británii). Západ však priniesol aj ďalšie idey, napríklad participatívnej demokracie alebo sociálneho liberalizmu, ktoré sú kompatibilné so sociálnou demokraciou. Tie však Gorbačov už nestihol absorbovať a už vôbec nie aspoň čiastočne realizovať. A v tom môžeme vidieť hlavnú chybu jeho politickej misie: že zostala stáť ani nie na polceste, ale kdesi na jej počiatku. Jeľcin ani zďaleka nebol jeho pokračovateľom, skôr naopak. Že teda zostala nerozvinutá, ba dokonca bola jej nepriateľmi zneužitá a pseudo-priateľmi udupaná až tak, že sama idea socializmu sa zdala byť na zvyšné tri dekády života samého Gorbačova takmer umlčaná.

Dnes, pri jeho odchode a pri všetkej kontroverznosti, však môžeme jeho politické dedičstvo považovať za otvorený, i keď neúspešný pokus o podporu idey socializmu a novú politiku v jej mene. Ide o kreatívnu inteligentnú politiku, založenú na partnerstve a kooperácii, nie nepriateľstve, boji o moc či nebodaj vojne. S konzervatívnym socializmom dnes už nevystačíme, pretože hrozí skĺznuť do autoritarizmu, ale východiskom nie je ani „progresivizmus”, ktorým sa môžu nechať klamať rôzni „ľavicoví neoliberáli”. Potrebujeme tvorivo hľadať nové cesty tak, ako sa o to snažili skutoční reformátori, akým bol aj Michail Sergejevič Gorbačov. Len sa treba konečne poučiť z ich chýb. Tou hlavnou bolo podcenenie problémov kapitalizmu, na ktoré zatiaľ žiadna alternatíva k nemu nenašla účinný a perspektívny liek.

(Celkovo 317 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter