21. august nám pripomína, ako ľahko sa dá skĺznuť do normalizácie

Dobre si pozrite túto fotografiu. Sú na nej okupační vojaci v centre Nitry z 21. augusta 1968. Ibaže tí vojaci nie sú ani ruskí, ani sovietski, ale maďarskí. Tým, samozrejme, nechcem docieliť, aby ste nadávali na Maďarov, hoci Nitru, ale aj Štúrovo, Nové Zámky, Galantu či Hlohovec kompletne obsadili vojská Maďarskej ľudovej armády, a nebola tu ani noha ruského vojaka. Chcem, aby ste si uvedomili, na akú zvrátenú šovinistickú estrádu sa zneužíva toto výročie. (Poznámka redakcie: Fotografiu z FB autora redakcia nemohla prevziať kvôli autorským právam.)

Vždy ma znechucovalo, ako sa počas významných sviatkov politici menia na insitných historikov a hľadajú v dejinných udalostiach paralely, ktoré tam jednoducho nie sú. Oni si v skutočnosti nepripomínajú obete, ani padlých hrdinov, oni iba zneužívajú udalosť v tom lepšom prípade na vlastnú exhibíciu, v tom horšom na politickú propagandu svojich aktuálnych cieľov. A tak nás minister zahraničných vecí Ivan Korčok presviedča, že „dnes máme skutočných spojencov, ktorí sú pripravení brániť naše územie a slobodu“, hoci je to buď úsmevná naivita alebo cynická manipulácia. Túto krajinu v moderných dejinách vždy zradili spojenci, či už to bolo v roku 1938, 1944 alebo 1968 – ešte raz, neprepadli nás nepriatelia, ale najbližší spojenci. Historická skúsenosť s nacistickou alebo sovietskou okupáciou nás skôr mala naučiť, že bezpečnosť malých štátov nikdy negarantuje mocný spojenec, ale len dôraz na silu medzinárodného práva. Veľmoci nás v rozhodujúcich okamihoch vždy obetujú vlastným záujmom.

Panelová výstava k 50. výročiu augustových udalostí z roku 1968 v Bratislave.
Snímka: Emil Polák

Namiesto toho však počúvame, že Rusi sú nenapraviteľní (Michael Kocáb), že z Ruska nikdy nič dobré nevyšlo (František Šebej), že vtedy aj dnes išlo len o prejav ruskej rozpínavosti (Zora Bútorová), že nechceme mať Rusko za suseda (Eduard Heger) a že teraz sme už v bezpečí, lebo sme v NATO a kto o tom pochybuje, je vlastizradca (Martin Klus). Predstavte si, že by sa v roku 1999, počas bombardovania Juhoslávie vojskami NATO, pripomínala Nemcom ich nacistická minulosť, že nemecké lietadlá nad Belehradom sa naposledy objavili v roku 1944. Nič také sa nedialo, podobne ako dnes sa nepripomína Spojeným štátom Irak, Turecku nedávne krvavé útoky v Sýrii, Izraelu brutálny zásah proti palestínskym mimovládnym organizáciám, Saudskej Arábii vojna v Jemene. Toto, čo sa už dlhé roky organizuje proti Rusku, je šovinizmus v tej najvyššej a najodpornejšej podobe, ktorý by nestrpel žiaden civilizovaný štát. Samozrejme (pre slabomyseľných to môžem opakovať dookola), odsudzujem ruskú inváziu na Ukrajinu tak, ako som odsudzoval a odsudzujem každú jednu vojnu, každé porušenie medzinárodného práva. Ale v prvom rade si musíme uvedomiť, že tieto konflikty sú súčasťou tohto rozbitého sveta, ktorý by sme sa mali usilovať zjednotiť, nie zničiť. Tváriť sa ako poslanec Tomáš Valášek za Progresívne Slovensko, že toto sa tu nedialo od konca druhej svetovej vojny, je vedomá lož, je zámerné odvádzanie pozornosti od zločinov, ktorých sa dopúšťali a dopúšťajú západné mocnosti v oveľa väčšom meradle a bez akýchkoľvek návrhov sankcií či náznakov odsúdenia zo strany týchto ľudí.

Ak chcete silou mocou hľadať paralely dnešného výročia s dianím na Ukrajine, potom si prečítajte pamäti Zdeňka Mlynářa Mráz prichádza z Kremľa, v ktorých podrobne opisuje rozhodovanie česko-slovenského vedenia v osudovú noc z 20. na 21. augusta. Nikomu (ani neskoršiemu hrdinovi Františkovi Krieglovi, ktorý ako jediný odmietol podpísať Moskovské protokoly), nikomu ani len nezišlo na um brániť sa vojenskou cestou. „Nevezmem si na svedomie jediný ľudský život zmarený v dôsledku výzvy k ozbrojenému povstaniu. Lebo to, čo by naše vedenie mohlo zaručiť ako reálny politický výsledok takéhoto odporu, by za ten život nestálo,“ pevne vyhlásil skúsený vojak, prezident republiky, generál Svoboda. Takto hovoria zodpovední štátnici a vlastenci. Nie ako pomätenci typu Zelenskyj, ktorý neváha Donbas utopiť v krvi, len aby si zachoval priazeň Bieleho domu. Lebo obyvatelia tohto regiónu trpia najviac, tých sa nikto nepýtal, či chcú vojnu. Porovnávať to so Slovenským národným povstaním je urážkou. Povstanie sa dlhodobo pripravovalo ako súčasť druhej svetovej vojny, vtedy s blížiacim sa frontom nebolo iného východiska typu či, ale kedy. Tu čelíme úplne odlišnej medzinárodnopolitickej situácii a nevidí to len ten, kto nechce.

Nám preto musí 21. august 1968 pripomínať niečo iné ako živočíšnu nenávisť voči Rusom. Ten odkaz nespočíva v trockistickom výkriku šéfa diplomacie Korčoka, že boj za slobodu sa nekončí – akoby boj proti Rusom bol súčasťou permanentnej revolúcie. A už vôbec nie v zdeformovaných pohľadoch Zuzany Čaputovej. Keď prezidentka s mentalitou naivnej pionierky salutuje, že – „dnes už nie sme okupovanou krajinou, o svojej budúcnosti rozhodujeme slobodne a sami. Nežijeme v bipolárnom svete, keď nám štáty z druhej strany železnej opony nemohli nijako pomôcť“ – tak by ma zaujímalo, či tomu naozaj verí. Nech sa už konečne preberie a poobzerá okolo seba. Svet je rozdelený viac ako kedykoľvek predtým, železnú oponu nahradil Schengen a my sme naďalej v klietke, bez možnosti spolupráce so štátmi mimo nášho bloku, len sme zmenili pána. O čom sme sa mohli rozhodnúť „slobodne a sami“, keď všetky dôležité rozhodnutia prichádzajú zvonku, keď si nedokážeme presadiť vôbec nič, keď sa o najdôležitejších veciach súvisiacich so Slovenskom dozvedá naša vláda zo zahraničnej tlače? Akým právom si táto garnitúra berie do úst august 1968, ktorého heslo znelo „Nechceme tu cudzie vojská“ – keď len pred pár mesiacmi rozhodli proti vôli ľudu o rozmiestnení jednotiek americkej armády?

Čaputová zavádza aj tým, keď tvrdí, že ľudia chceli v roku 1968 návrat kapitalizmu. To je úplne od veci. Dnešným neonormalizátorom sa podarilo takmer úplne vymazať pamäť na skutočné ciele Pražskej jari, na toto hrdinské obdobie našich národov a navodiť dojem, že to bola len slepá ulička, bezvýznamná epizódka, na ktorú treba rýchlo zabudnúť. Za najcynickejší argument považujem často omieľanú tézu, že invázia vojsk Varšavskej zmluvy do Československa je dôkazom, že socializmus je nereformovateľný. Je to podobne sprostá a nenáležitá výhovorka, ako povedať, že keď vám vagabundi pošliapali úrodu v záhrade, nie ste dobrý gazda.

Česko-slovenská jar z roku 1968 bola posledným veľkým vrcholom česko-slovenských dejín. Humanistické osobnosti tej doby, či už to boli politici od Dubčeka až po Kriegla alebo intelektuáli od Kosíka až po Novomeského mali v porovnaní so súčasnou garnitúrou vlastnú, originálnu koncepciu svetodejinného formátu. Usilovala sa prekonať všetky negatívne skúsenosti komunistickej diktatúry a liberálneho kapitalizmu do novej formy socialistickej demokracie, ktorá demokratizovala nielen politiku, ale aj ekonomiku a všetky zložky spoločenského života. Bola nielen prehĺbením, ale aj vyvrcholením dovtedy známych foriem demokracie. Dubčekovo vedenie sa rozhodlo po prvýkrát v dejinách vytvoriť model, ktorý by spájal kladné stránky trhu so strategickým plánovaním. Čínska ekonomika založila svoj zázrak po roku 1989 presne na tomto princípe – rozdiel bol v tom, že predstavitelia česko-slovenskej jari zavádzali podnikové rady pracujúcich ako demokratické prvky v ekonomike. Podnikové rady viedli zamestnancov k väčšej motivácii pre rozvoj podniku, boli zároveň aj akýmsi kontrolným orgánom, ktorý umožňoval odvolať neschopných riaditeľov a vybrať manažment, ktorý by riadil výrobu efektívnejšie. Len si predstavte, ako by to u nás vyzeralo, keby sa táto veľkolepá idea naplnila, ako veľmi nám takéto podnikové rady po roku 1989 chýbali – mohli zabrániť tunelovaniu podnikov, priepastným mzdovým rozdielom, zlatým padákom neschopným manažérom, ktorí firmy priviedli do krachu… Mali sme reálnu možnosť vytvoriť demokratickejšiu a humánnejšiu spoločnosť ako je súčasný neoliberálny kapitalizmus. Preto bol neúspech tejto formy zriadenia tak v záujme sovietskeho impéria, ako aj Západu.

Takže, čo si počať s česko-slovenskou jarou? Niektorí politici, intelektuáli a novinári sa tvária, akoby boli radi, že ju udusili vojská Varšavskej zmluvy a navždy sa tak vyrovnali s túžbou ľudstva po spravodlivejšom svete. Ja som však presvedčený, že to, na čo treba nadväzovať, nie je realita súčasnej západnej spoločnosti, ale humanistické ideály roku 1968, že sa raz na reštauráciu kapitalizmu po roku 1989 bude pozerať ako na jeden obrovský omyl. Fakt, že sme sa nijako nepoučili z negatívnej historickej skúsenosti s kapitalizmom, že sme obnovili jeho najhoršie formy a že sme si falošne idealizovali pomery v masarykovskej republike, viedol napokon k rozkladu spoločnosti. A čo je najhoršie, my sme sa vôbec nevzdali normalizačného diskurzu. Mnohí politici, intelektuáli a novinári sa nedokázali odpútať od normalizačnej rétoriky a stotožnili myšlienku demokratického socializmu s úpadkovou fázou minulého režimu. Nehľadali to, čo našu spoločnosť postaví na nohy, ale riešili vlastné neprekonané komplexy z predchádzajúcej éry. Zostali na nej úplne závislí. Akoby socializmus s ľudskou tvárou nepatril k symbolom našich demokratických tradícií, akoby nebol ničím podstatným v našich dejinách. Významný český filozof a jeden z duchovných otcov česko-slovenskej jari Milan Machovec varoval, že každá moc, ktorá prestane viesť dialóg so spoločnosťou, nevyhnutne degeneruje, dostáva sa do hlbokej krízy, stráca svoju vierohodnosť a skôr alebo neskôr sa rozpadne. Politické strany po roku 1989 uchopili moc, ale boli ľahostajné voči dialógu.

Keď sa Zuzana Čaputová sťažuje, že „čelíme masívnej propagande, šíreniu lží, nenávisti, sme vystavení snahe o rozdelenie na nepriateľské a nekomunikujúce tábory“ – tvári sa, akoby to nebola ňou podporovaná vládna garnitúra, ktorá rozdelila spoločnosť, ktorá začala ostrakizovať a dokonca kriminalizovať nielen jednotlivcov, ale celé skupiny obyvateľstva. Neonormalizačná moc potláča pluralitu názorov, obnovila cenzúru, vyhadzuje ľudí z práce, zastrašuje, vyhráža sa. A táto kvetinka z paláca sa proti tomu nikdy nepostavila, zbabelo mlčí a vytvára okolo seba hmlu, akoby bola najväčšou obeťou. Toto by nám mal pripomínať 21. august 1968: ako sa vždy nájdu zradcovia, ktorí kolaborujú s mocenským hegemónom v regióne, vpustia sem cudzie vojská, prenasledujú opozíciu, likvidujú disent. Netreba odvádzať pozornosť k Rusku. Tento deň je o nás. Lebo práve ľudia ako Čaputová, Heger, Naď, Mikloš, Klus sú dedičmi Biľaka, Jakeša, Šalgoviča a podobných.

A čo my? Vieme po polstoročí od porážky česko-slovenskej jari, kam patríme a na aké tradície nadväzujeme? Budeme podporovať normalizačnú tradíciu hlbokej podriadenosti a servilnosti voči mocným tohto sveta alebo konečne precitneme, spomenieme si na veľké udalosti a veľké osobnosti našich dejín a spolu s nimi zvoláme „Nie sme národ lokajov a zbabelcov!“? Zdedili sme veľký inšpiratívny príbeh, ktorý svojho času nadchol celý svet. Možno sa dnes javí jeho oživenie a presadenie ako nemysliteľné, ale, ako nám pripomína Hannah Arendtová, to neznamená, že by sme mali rezignovať. Máme historickú povinnosť rekonštruovať predpoklady, rámce a štruktúry nášho myslenia tak, aby to mysliteľné bolo. Ak s tým nič neurobíme, rok 1989 nebol naším morálnym víťazstvom, ale potvrdením našej prehry z roku 1968. Nevymanili sme sa z historickej pasce a dostali sme sa z kaluže do blata. Dubčekova koncepcia socializmu s ľudskou tvárou nie je ničím iným ako historickým ideálom neustáleho prehlbovania demokracie a dôstojnosti človeka. Snahou pohnúť sa z miesta a dovidieť za horizont vlastných možností. V také ideály verím aj ja. Lebo kým žije človek, žijú aj jeho humanistické tradície a sny.

(Status na FB 21. augusta 2022)

(Celkovo 382 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter