Áno, aj Američania páchali vojnové zločiny

Facebook mi včera vôbec po prvýkrát vymazal status. Potrestal ma za údajné „porušovanie noriem zobrazovania nahoty a sexuálneho správania“, ktorého som sa mal dopustiť príspevkom o 77. výročí zhodenia atómovej bomby na Hirošimu. Usiloval som sa vysvetliť adminovi, že sa pravdepodobne pomýlil alebo nepochopil kontext, pretože na obrázku nie je samoúčelná nahota a nemôže tam byť sexuálne správanie, pretože tí ľudia sú mŕtvi – sú to obete jadrového holokaustu. Moje veľmi jednoduché a logické vysvetlenie však admin odmietol. A to napriek tomu, že (prepáčte mi tú trúfalosť), myslím si, že viem vzhľadom na svoju kvalifikáciu ešte stále trošičku kompetentnejšie posúdiť, čo je to fotodokumentácia a čo propagácia sexuality. Sú len dve možnosti. Buď má táto spoločnosť natoľko nekompetentných a nekvalifikovaných pracovníkov, že nerozoznajú zobrazenie masovej vraždy od zobrazenia hromadného sexu, alebo im v skutočnosti prekážala moja otvorená kritika tohto amerického vojnového zločinu.

V oboch prípadoch by to bolo zvláštne. Pred 50 rokmi, 8. júna 1972, vytvoril fotoreportér agentúry Associated Press Nick Ut jednu z najslávnejších fotografií všetkých čias, na ktorej zobrazil deväťročné nahé dievčatko Kim Phuc, ktoré utekalo spolu s ostatnými deťmi z horiacej vietnamskej dediny a kričalo od bolesti zasiahnuté napalmom. Nahé popálené dievčatko sa stalo symbolom hrôz vietnamskej vojny a prispelo k jej ukončeniu. Denník The New York Times však štyri dni váhal, či fotografiu uverejniť z obáv pred kritikou konzervatívnych kruhov. Navyše, vtedajší prezident Richard Nixon vyslovil podozrenie, či je snímka pravá. Napokon sa odborníci zhodli na tom, že zobrazovanie násilia a nahoty v tomto prípade nie je samoúčelné, že je vo verejnom záujme a autor čiernobielej fotografie za ňu dostal najvyššie ocenenie World Press Photo 1972 a o rok neskôr Pulitzerovu cenu. V interpretácii adminov Facebooku sa však nepozeráme na jednu z najdôležitejších fotografií 20. storočia, ale na „porušovanie noriem zobrazovania nahoty a sexuálneho správania“…

Pripadá mi naozaj neuveriteľné, ak sociálnu sieť vykoľají, že ukazujem ľuďom ničivé účinky jadrovej bomby, ale nijako ju nevyruší, že niektorí poslanci obhajujú tento vojnový zločin. Väčšina ľudí si stále neuvedomuje, že to, čo spôsobilo všeobecné rozhorčenie z fašizmu a jeho následné odsúdenie, nebolo prvotne zaobchádzanie so Židmi, Rómami či homosexuálmi. Bolo to bombardovanie civilného obyvateľstva. Talianske bombardovanie Etiópie, japonské bombardovanie Šanghaja a najmä nemecké bombardovanie španielskej Guerniky vyvolalo také zdesenie, aké je už pre dnešného človeka zvyknutého na každodenné televízne správy len ťažko predstaviteľné. Ľudia nevedeli pochopiť, ako je niekto schopný zhadzovať bomby na iné ľudské bytosti, ako je takéto barbarstvo vôbec možné. Dnes to možné nielen je, ale bombardovanie sa stalo najbežnejšou súčasťou vojny. Aj dnes síce označujeme úmyselný útok na civilistov za terorizmus, ale – len ak sa to týka „našich“. Cudzie obete sme dehumanizovali.

Nesmieme strácať zo zreteľa, kto rozpútal druhú svetovú vojnu, ale rovnako nesmieme privierať oči nad tým, že antihitlerovská koalícia sa dopúšťala podobných zverstiev, aké nás rozhorčovali na nacistoch – stačí spomenúť úplne zbytočné bombardovanie Drážďan (ktoré bravúrne vykreslil Kurt Vonnegut v románe Bitúnok č. 5) či najväčšie konvenčné bombardovanie v dejinách, nálety na Tokio v marci 1945, pri ktorých zahynulo viac ako stotisíc civilistov – počet porovnateľný s usmrtenými atómovou bombou. Z podobnej kategórie je aj bombardovanie Hanoja na Vianoce 1972.

Ak chceme, aby mala naša civilizácia morálnu prevahu, nesmieme takéto zločiny ani pripúšťať, ani tolerovať, ani obhajovať. Náš cieľ je dosiahnuť celosvetový zákaz zbraní hromadného ničenia a zároveň aj zákaz používať v konfliktoch bombardovanie civilných cieľov. Nesmieme si osvojiť militantnú mentalitu, že kobercové nálety sú nevyhnutnou stratégiou vojny. Zhadzovanie bômb na civilistov je vynález fašizmu. My sme si ho však osvojili. A to je škandál.

Spojené štáty stále bezkonkurenčne vedú rebríček vojnových zločinov od roku 1945. Nemožno im klásť vinu za všetko, no nemožno ich ani zbavovať zodpovednosti. Ak to chce niekto zamlčať, môže si to nazvať akokoľvek, ale v úprimnej spoločnosti sa to bude volať ešte stále CENZÚRA. Ak sa chce niekto hlúpo vyhovárať, že FB je americká spoločnosť, je to taký primitívny argument, akoby niekto namietal, že v slovenských televíziách sa nesmie kritizovať slovenská vláda (hoci, ďaleko už od toho nemajú). A ak tu nebude dovolené slušným spôsobom vymieňať si rozličné názory na rozličné témy, potom si ľudia veľmi rýchlo nájdu slobodnejšie sociálne siete. Lebo aj Facebook si musí rozmyslieť, či bude podliehať iba tlaku vlád, ktoré sa pokúšajú zabezpečiť si čo najvýhodnejšie podmienky vydieraním spoločností a určovaním ich podmienok na trhu – alebo mu bude záležať aj na mienke ľudí a ich práve na slobodnú výmenu informácií.

Pred štrnástimi rokmi som napísal do jedného zborníka vedeckú štúdiu o vývoji cenzúry na Slovensku v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Porovnal som cenzorov spred roka 1848, ktorí patrili k najvzdelanejším ľuďom svojej doby (túto prácu vykonával do nastolenia slobody tlače aj Pavol Jozef Šafárik) s cenzormi, ktorí sa objavili po nástupe komunistickej diktatúry roku 1948. Väčšina z nich mala len základné vzdelanie, nachádzame medzi nimi pomocných robotníkov, krajčírky, dojičky, holičov, čašníkov a podobne, no a tí sa usilovali nahradiť svoje kvalitatívne nedostatky kvantitou, čiže počtom hlásení. V praxi to znamenalo, že bez konkrétnych dôvodov vyraďovali z tlače všetko, čo sa im nepáčilo alebo čomu nerozumeli. Bol by som nerád, aby sa v dnešnej, formálne ešte stále demokratickej spoločnosti ukázalo, že tu naďalej pôsobia na postoch novodobých cenzorov usilovní hlupáci, ktorí nerozumejú tomu, o čom rozhodujú.

(Ako hovorí klasik: zdieľajte, kým aj toto nezmažú)

(Status na FB stránke o. z. Zjednotení za mier 14. augusta 2022)

SÚVISIACE:
Od roku 1945 zabili USA od 20 do 30 miliónov ľudí

(Celkovo 497 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

One thought on “Áno, aj Američania páchali vojnové zločiny

  • 17. augusta 2022 at 11:13
    Permalink

    Zaujal ma článok pána E. Chmelára, ktorý odhaľuje pokrytectvo súčasných „ochrancov“ slobody slova a mravnosti, pravda očividne účelovo. Dovolím si poznamenať, že ak by predmetná fotografia mala akýkoľvek vzťah k Rusku, jej zahraničným aktivitám, potom by cenzor ani nemukol. Lenže tu je na pranieri nie Rusko, ale USA, a to sa nenosí! Autor článku pripomenul len niekoľko zločinov, ktoré napáchali USA, sú ich nie desiatky, ale stovky rozosiate po všetkých kontinentoch. Veľmi otvorene o nich píšu Oscarový režisér Oliver Stone a renomovaný historik Peter Kuznick vo svojej knihe, ktorú v českom preklade pod názvom „UTAJENÉ DĚJINY SPOJENÝCH STÁTÚ, temné stránky americké historie od anexe Havaje až po tažení v Iráku“,vydalo nakladateľstvo CPress v Brne roku 2015. Autori nás, ako píše M.Cohnová „vyvádzajú z obľúbeného omylu, že táto krajina bola vždy silou presadzujúca vo svete dobro“ Kedy vyvedie z omylu niektorých našich redaktorov a politikov?

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter