V hlavnom meste Uzbekistanu, v Taškente sa 2.augusta 2022 konalo prvé stretnutie ministrov zahraničných vecí vo formáte: Uzbekistan – Azerbajdžan – Turecko. Paralelne sa stretli aj ministri, v ktorých kompetencii sú otázky zahraničného obchodu, hospodárstva a dopravy.
Do obrazu nás uvedie už stručný pohľad do dejín Strednej Ázie. V minulosti sa totiž Stredná Ázia fakticky zjednotila dvakrát. Po prvý raz to bolo v čase Arabského chalifátu a potom v čase vlády Timura (chromého) Tamerlanda (1336 až 1405) s hlavným mestom v Samarkande.
Faktom je aj to, že v princípe bola Stredná Ázia viac-menej zjednotená od konca 19. storočia v rámci ruského impéria a neskôr v rámci Sovietskeho zväzu až do osudovej geopolitickej chyby, ktorej dôsledky znášame dodnes – ukončenia existencie ZSSR.
Treba spomenúť ešte dva momenty. Mnohé moslimské dynastie sa v minulosti pokúšali o líderstvo v Strednej Ázii, lenže neobsiahli celý región, resp. ich existencia bola časovo minimálna. No a po roku 1991 (ukončenie existencie Sovietskeho zväzu) sa jednotlivé krajiny stali členmi niektorých medzinárodných a vojenských organizácii (Spoločenstvo nezávislých štátov, Šanghajská organizácia spolupráce, Organizácia zmluvy o kolektívnej bezpečnosti…)
Lenže v Strednej Ázii chýbala a chýba spoločná ideológia integrácie. Alebo, že by to bol dnes jazyk? Turkický, napríklad…?
Renesancia panturkizmu?
Samotná myšlienka panturkizmu je tesne a minulostne spojená s tureckým nacionalistom Enverom-pašom, ktorého dnešní ideológovia panturkmizmu v Istanbule (resp. Ankare) dávajú na úroveň Kemala Atűrka a dnešného prezidenta, ktorý plní národnoštátne záujmy Turecka od α po ω. No a k téme národnoštátnych záujmov (všeobecne) sa vrátime neskôr.
Nový trojformát Uzbekistan – Azerbajdžan – Turecko má svoju jazykovú (nie historickú, aj keď propaganda možno bude hovoriť iné) a geopolitickú logiku.
Po tom, čo Azerbajdžan pred pár mesiacmi silovo (a nikto na Slovensku neprotestoval) riešil s pomocou Ankary (čím sa Ankara usadila de facto na južnom Kaukaze) problém Náhorného Karabachu, za čo si Jerevan a jeho slniečkarsky prezident môže sám, sa táto trojka stáva hmotným doplnením bilaterálnych vzťahov Uzbekistan – Turecko, resp. Uzbekistan – Azerbajdžan.
Na tomto prelomovom stretnutí v Taškente sa zúčastnili poverený minister zahraničných vecí Uzbekistanu Vladimir Norov (plus podpredseda vlády a minister pre investície a zahraničný obchod), minister zahraničných vecí Azerbajdžanu Jeyhun Bajramov (plus minister hospodárstva a minister dopravy) a nakoniec Turecko predstavoval minister zahraničných vecí Mevlüt Čavušoglu (plus minister obchodu a minister dopravy a infraštruktúry).
Čo z toho plynie?
Aj keď jedna lastovička leto nerobí, nie je potrebné túto aktivitu podceňovať, alebo hodiť na slepú koľaj.
Turkicko-strategické partnerstvo sa bude zjavne rozrastať. V rámci turkického polmesiaca to bude Kazachstan, Kirgizsko, Turkménsko, ale aj Tatársko (subjekt Ruskej federácie) a Ujgurská autonómna oblasť v Sin-ťiangu (súčasť Číny), čiže Východný Turkestan. Realizácia konceptu zahraničnej politiky Turecka ako cez kopirák!
Len na občerstvenie pamäti: Maďarsko, ktoré je jediným neslovanským subjektom v rámci V4, sa hlási k odkazu turkických Kipčakov, má štatút pozorovateľa v regionálnej Organizácii turkojazyčných štátov.[1]
Geopolitické nóvum
Zhrnutie stretnutia geopolitického nóva, turkickej trojky, sformuloval poverený minister zahraničných vecí Uzbekistanu V. Norov: „…práve sa úspešne skončilo prvé stretnutie vo formáte Uzbekistan – Azerbajdžan – Turecko… vďaka politickej vôli a politickému kurzu našich prezidentov sú naše vzťahy na najvyššej úrovni za celú históriu našich vzťahov… dnešné stretnutie je logickým pokračovaním našej spolupráce, spolupráce troch strategických a duchovno blízkych štátov-partnerov…“
Znamenajú tieto slová V. Norova, že Turecko preberá opraty v Strednej Ázii a čaká nás regionálny súboj (už koľký?) o vplyv v Strednej Ázii po zlomovej línii Rusko, Čína… Irán? Znamená to tiež, že Spojené štáty, ktoré po porazeneckom úteku z Afganistanu zanechali v regióne množstvo nekontrolovaných zbraní, sú out? Alebo len vyčkávajú, kedy sa tieto nekontrolované zbrane dostanú k tým, koho starci vo Washingtone a Bruseli vnímajú ako „demokratickú avantgardu“; ale – a to treba pre akcentovať pre všetkých na Slovensku (a Česku) bezbreho hlásiacich sa k hodnotám WASP[2] – s krvavými rukami.
Inak podobná schéma sa už realizuje aj so zbraňami, nekontrolovane posielanými na Ukrajinu, pričom krajina, ktorá s týmto územím susedí (hranica 97 km) už v rámci vlastnej skúsenosti vidí, čo je to export arogancie, neakceptovania tradícií, právneho a morálneho poriadku a zločinu.
Treba len pripomenúť, že v Strednej Ázii, nehľadiac na rôzne trojky i päťky, posudzujú svoju a svetovú geopolitickú situáciu triezvo. Prakticky unisono, ale bez vonkajšej koordinácie, ministerstvá zahraničných veci Kazachstanu, Kirgizska a Uzbekistanu zareagovali na provokatívnu návštevu Nancy Pelosiovej na časti územia Číny.[3]
Skrátene túto americkú provokáciu odmietli a položili na stôl dve otázky: Existuje jedna Čína a platí rezolúcia VZ OSN č. 2758 z roku 1971…, alebo už, výlučne podľa Washingtonu, nič neplatí?
Logicky sa vygenerovala otázka: Aká je aktuálna pozícia Slovenska v danej téme…? Teda postoj k ostatnej americkej provokácii na Taiwane. Jednoducho si treba pozrieť www.mzv.sk. Ak ste nič nenašli, nevadí, aj to je pozícia dnešnej chaotickej vlády, ktorá sa sama vydiera termínom koniec augusta. Nakoniec, aj to je pozícia!
Quo vadis, Slovensko?
A propos, politika jednej Číny je (vraj) národnoštátnym záujmom Slovenskej republiky. Lenže je to naozaj tak?
Tak napríklad jeden oportunista, prospechár a najväčší narcis z Banskej Bystrice a samozrejme plagiátor[4], čo je asi dnešná jediná podmienka participácie na vládnej moci,podobne (v rámci jednotného US itineráru pre vazalov), ako napr. predseda Senátu ČR M. Vystrčil, resp. ako spomenutá N. Pelosiová…, nehľadiac na národnoštátny záujem Slovenska a oficiálnu líniu slovenskej zahraničnej politiky, sa stretol (pred pár dňami, presnejšie 14. júla 2022, so štátnym tajomníkom tzv. Ministerstva zahraničných vecí Taiwanu H. Tsengom. Už len to samé je škandál, ale poďme ďalej. Sľúbil mu, že bude presadzovať nasmerovanie študentov do Číny, teda do Taiwanu. A čo ten narcis nezverejnil (lebo to nezapadá do matrixu), že H. Tseng vníma ako víťazov na Ukrajine… Čínu a Rusko. A „padla klec“!
Ako to zapadá do záväzku Slovenska o jednej Číne, nie je jasné…
Alebo asi teraz sa už môžu naši politici (bez následnej ostrakizácie) stretávať s politikmi z Náhorného Karabachu, Podnesterska, či Doneckej ľudovej republiky…, o Kosove nehovoriac. Alebo sa zmenila zahraničná politika Slovenskej republiky?
A možno aj áno, pretože v skorej dobe bude v budove na Hviezdoslavovom nám. 5 v hlavnom meste už tri desaťročia samostatného Slovenska, sídliť nový nový US veľvyslanec G. Ranu.
Takže, ak je niečo zhnité v štáte slovenskom, nič to nemení na fakte, že ryba, tak ako skládka niekde v Trnave, alebo v Pezinku, vždy smrdí od hlavy. Augustové Slovensko nie je výnimkou. V tomto politickom teple fatálne smrdí od hlavy!
Kto robí politiku?
Strednej a staršej generácii nie je potrebné pripomínať, ako sa valila kritika na tzv. gerontokraciu v Sovietskom zväze, že starci spolurozhodujú o osude sveta.
L. I. Brežnev (nar.1906), mal vtedy, keď sa stal I. tajomníkom ÚV KSSZ (1964) 58 rokov a keď skončil (úmrtie 1982), mal 76 rokov.
No ale taký J. Biden (nar. 1942), má 80 rokov a zjavne veľkú perspektívu viesť Spojené štáty!
Špičkovým diplomatom s veľkým „D“ – S. Lavrovom v Moskve vyškolený (a teda ponížený, čím sa idiotom stala celá EÚ) J. Borrell (nar.1947), ktorý vraj formuje spoločnú zahraničnú politiku EÚ, má len 75 rokov. Čiže „mladý a perspektívny“ diplomat a jeho urazená ješitnosť Európu doviedla tam, kde je. Tam, kde to chcel Washington.
No a aktuálna nosička zápaliek tretej svetovej vojny, v čase keď si svet pripomína barbarské použitie A-bomby voči civilistom v Hirošime a Nagasaki, N. Pelosiová, paradoxne aj ako tretí ústavný funckionár v USA (nar. 1940) má 82 rokov.
Takže, kde je tá kritizovaná sovietska gerontokracia? Alebo toto sú tie perspektívne kádre, ktoré nás majú viesť v 21. storočí? Ipod mládež – blahoželáme!
U nás na Záhorí by ľuďom takého veku (a umu) normálni ľudia zverili maximálne hojdanie vnúčat v kočíku pred domom, a nie riadenie osudov miliárd ľudí. A to, prosím, nie je dúchanie do žiadneho generačného konfliktu.
Modernizujúce sa stredoázijsko-turkické elity
Turecký prezident je starý politický mazák a lišiak. Azerbajdžanský, ktorý pokračuje v tom, čo jeho otec robil počas sovietskej éry, pretože bol zvolený na prezidentský post v rámci dynastickej potreby, tiež ovláda geopolitickú matematiku. No a pomerne čerstvý uzbecký prezident, je tiež veľmi pružný, vie ako reagovať na aktuálne prerozdávanie kariet pri hráčskom stole.
Tak asi nikoho neprekvapí, že turkická trojka na začiatok v Taškente síce len načrtla základné kontúry budúceho usporiadania regiónu podľa turkického modelu s tým, že bude jasne a razantne odmietnutý a potlačený krachujúci model tupej globalizácie s prevahou regionalizácie. To aj preto, aby sa svet vyhol vojne, ktorú máme vďaka Washingtonu (a našim „naďpolitikom“, ktorí pochopili, čo narobili a snažia sa ujsť od zodpovednosti…) za humnami.
Je to zaujímavý trend aj preto, lebo Uzbekistan, Azerbajdžan a Turecko sa v Taškente dohodli, že budú koordinovať svoje úsilie aj v rámci medzinárodných organizácií, najmä na pôde OSN.
Trend, ktorý treba s chladnou hlavou a profesionálne nielen sledovať, ale treba naň najmä rozumne reagovať, a to v rámci národnoštátnych záujmov Slovenska. Lenže, ak sa takejto činnosti znovu chopia aktuálni plagiátori, či absolventi EÚ VUML-ov, ani koniec augusta nám nepomôže…
A celkom na záver. Neviem, či si to pozorní čitatelia SLOVA všimli, ale na fotografii je už na bannery fixované, ako sa na medzinárodnej pôde, podľa najnovších pravidiel, píše Turecko. Turkicky – Türkiye.
Ankara si to celosvetovo presadila a nikto nebol proti. Aj tak sa hodnotí bonita zatiaľ regionálne mocnosti, ktorá má v rámci turkojazyčnej Strednej Ázie, zjavne po dohode s Moskvou a Pekingom, veľké plány.
Plus bonus: Táto turkická trojka, resp. stretnutie v trojke, je zo strany Taškentu (ktoré predsedá ŠOS) veľmi koncepčný ťah. Nakoniec v septembri, po stretnutí hláv štátov Šanghajskej organizácie spolupráce (ŠOS) v Samarkande uvidíme, kam kráča reálny svet. Nie tento neoliberálne-globalizovaný a mediálno-virtuálny paškvil, ponúkaný Slovensku. Skutočný svet, so skutočnými ľuďmi a s ich skutočnými radosťami a starosťami.
(Autor je vysokoškolský učiteľ.)
[1] Pozri: Türk Devletleri Teşkilatı (turkkon.org)
[2] WASP – White Anglo-Saxon Protestants;
[3] Pozri tiež: Кыргызстан поддерживает политику «одного Китая»: комментарий МИД по Тайваню – | 24.KG
[4] Pozri: plagiátor M. Klus – Hľadať Googlom (google.sk)
