„Ruská agresia“ – mýty a skutočnosť

Otázka definovania Ruska ako agresora, je vážna nielen pre pochopenie rusko-ukrajinského konfliktu, ale najmä pre hľadanie jeho riešenia. Znamená to, že nejde iba o lingvistický problém, pretože jeho používanie je podložené aj ideologickými a ekonomickými záujmami ľudí, ktorí konflikt vyvolali, resp. sú ochotní sa ho zúčastniť.
Preto v centre našej pozornosti by mal byť jeho operacionálny význam.
Kritické posúdenietohto označenia je teda dôležité nielen pre objektívnosť hodnotenia rusko-ukrajinského konfliktu, ale najmä pre hľadanie jeho východísk.
USA po skončení pandémie hľadali ďalšie konkrétne nástroje ako oslabiť Rusko, ako to vyžaduje ich platná geopolitická stratégia.
Za najvhodnejšie miesto na oslabenie Ruska sa pre americkú administratívu ukazovala dlhodobo Ukrajina s jej občianskou vojnou na Donbase.
Verbálne útoky založené na ponižovaní Ruska a jeho prezidenta sprevádzali nespočetné ekonomické sankcie a vylučovanie Ruska zo športových a kultúrnych projektov so zdôvodnením, že táto krajina s permanentným porušovaním ľudských práv nepatrí do slušného a civilizovaného sveta.
Účelom týchto obvinení bolo vyprovokovať Rusko k vojenskému útoku na Ukrajinu. Bez „vojenskej agresie“ totiž nemôže prísť vojenská odpoveď demokratického Západu.

Ilustračná snímka: Pixabay

Túto úlohu Putin naplnil vo februári 2022 vstupom Ruska na ukrajinskú pôdu.
Nevieme, či si prezident Putin uvedomoval možné propagandistické dôsledky prekročenia ukrajinskej hranice, ale vieme, že americká strana ich dokázala využiť a spustiť celosvetovú mediálnu kampaň proti agresívnemu Rusku.
Označením Ruska ako agresora sa vytvoril úplne iný bič, akým sú ľudské práva či iné prešľapy tejto krajiny.
Pre vojenského agresora nestačí už iba zákaz na svetových športových podujatiach, ale zdôvodňuje a ospravedlňuje prípravu vojenského ťaženia na jeho porážku či zničenie. USA to umožnilo vytvoriť jednotný front kolektívneho Západu a dať vojenskú odpoveď zločineckému ruskému štátu.
Z propagandistického hľadiska Rusko stúpilo na hrable a umožnilo vo svetových médiách šíriť naratív o agresorovi a jeho imperiálnom a diktátorskom charaktere.
Zdá sa však, že program zničenia Ruska sa po troch rokoch nedarí napĺňať. Americkí i európski politici začínajú volať o potrebe sadnúť si za rokovací stôl a hľadať diplomatické riešenie rusko-ukrajinského konfliktu.
Optimistická vízia ukrajinského Antihrdinu (prezident Zelenskyj), že Moskva už horí a že sa blíži čas premeny Ukrajiny na jedného z najvýznamnejších hráčov EÚ… sa vzďaľuje skutočnosti.
Napriek tomu, že presadil do ukrajinskej ústavy zákaz rokovať s Ruskom, dnes hovorí o tom, že nemá problém stretnúť sa s Putinom.
Jeho predstava mieru je založená na odchode ruských vojsk zo všetkých území Ukrajiny a zaplatení vojnových reparácií a všetkých škôd, ktoré ruská armáda spôsobila. V situácii ruskej vojenskej ofenzívy na frontoch sú takéto podmienky neakceptovateľné.
Zdá sa, že ukrajinský Antihrdina by dnes už ani netrval na porážke Ruska a možno ani na vstupe Ukrajiny do NATO a EÚ. Možno by aj dokázal na celý konflikt zabudnúť ako na čosi, čo sa stalo kedysi v minulosti a možno rád by sa sústredil na budovanie prosperujúcej a demokratickej Ukrajiny.
Antihrdina si nechce priznať, že sa svojimi rozhodnutiami spreneveril sľubom, ktoré dal ukrajinským občanom pri zvolení za ukrajinského prezidenta.
Jeho významne klesajúce preferencie jasne ukazujú, že je iba otázkou krátkeho času, kedy si bude musieť priznať svoj podiel na dnešnom stave Ukrajiny a na falošnej reinterpretácii programu národnej emancipácie. Jeho poslednou nádejou je však rozpútanie vojenského konfliktu medzi USA a Ruskom…
Ukrajina po 20-ročnom neúspešnom budovaní štátu, ktorého sa zmocnila hŕstka oligarchov, hľadala východisko v programe národnej emancipácie a oslobodenia z jazykového, kultúrneho, politického vplyvu Ruska a vytýčila program vstupu do NATO a EÚ.
Kľúčovým prvkom, aby získali podporu USA a EÚ, bola nutnosť nahradiť národnopolitický program ideológiou rusofóbstva.
Zničenie Ruska mal byť ich nový národný program, čo si vyžadovalo, aby si Ukrajina osvojila americký program oslabovania Ruska! S odstupom času môžeme povedať, že tohto programu sa zmocnili banderovci a všetci tí, ktorí videli príležitosť na tejto americkej investícii zbohatnúť.
Z  extrémistického národného programu sa však stal nástroj jeho vlastnej deštrukcie.
Vyhlásenia ukrajinských politikov, že sú pripravení za vstup do NATO a EÚ a za ich finančnú a vojenskú podporu sú Ukrajinci ochotní zomrieť do posledného muža, sú šialeným projektom.
Výsledkom tejto „prísahy“ je iba rozvrat a deštrukcia ukrajinského štátu.
Skutočnosťou sú milióny ľudí za hranicami, stovky tisíc mŕtvych a ranených a zničená a znefunkčnená krajina by sa aj napriek miliardovým pôžičkám z kolektívneho Západu zrútila do 24 hodín…
Obete, ktoré ukrajinský národ, ukrajinský štát za vstup do NATO a EÚ prináša, nie sú adekvátne a nie sú ani politicky, ideologicky a ani hospodársky v konfrontácii s realitou obhájiteľné.
Samozrejme, ani Ruská federácia nie je bez strašných ľudských strát a bez obetí a hospodárskej devastácie. Zdá sa však, že tento konflikt skôr ruských občanov politicky zjednotil a zomkol, čo je v ostrom kontraste so situáciou na Ukrajine. Podobná situácia v polarizácii nálad občanov je aj v USA i v EÚ.
Najmä však v Spojených štátoch, ktorým chýbajú miliardy poslané na Ukrajinu, sa občania dostávajú do politického varu.
Únava a vyčerpanosť z rusko-ukrajinského konfliktu núti všetkých účastníkov prehodnotiť svoje ciele a hľadať diplomatické riešenie.
Navrhovať rokovania o mieri v rusko-ukrajinskom konflikte je tak dobrá správa! Nutným predpokladom však je, aby všetci zainteresovaní na tomto konflikte zmenili existujúcu propagandistickú paradigmu, založenú na označení jedného účastníka rokovaní za agresora.
Keďže dnes nie je rozhodnuté, kto je víťazom v tomto konflikte, vyžadovalo by to ochotu všetkých zúčastnených strán prehodnotiť svoje očakávania a záujmy, ktoré sú s konfliktom späté.
Ochota k rokovaniu aj s priznaním možnosti prehry jedného z účastníkov, resp. aj všetkých zúčastnených, by bola pozitívna správa. Reálne je však rusko-ukrajinský konflikt bez víťaza a bez dominantného hráča.
Rusko-ukrajinský konflikt sa dostal do bezvýchodiskovej pozície a hrozí existenčnou stratou pre všetkých.
V skutočnosti tak existujú iba dve možnosti:
     I. dohodnúť sa na podmienkach mieru
     II. alebo, spáchať kolektívnu samovraždu
Keďže totálna prehra nie je reálna, pretože hlavnými aktérmi sú jadrové mocnosti, potom zostáva iba prehodnotenie pozícií toho, komu najviac dochádzajú zdroje a komu chýba dohoda na podpore a uvoľnení ďalších zdrojov.
I napriek tomu, že rusko-ukrajinský konflikt je v bezvýchodiskovej fáze, treba dať prednosť rokovaniu o podmienkach uzavretia mieru.
Zdá sa mi, že najbezbolestnejším, najlacnejším i najjednoduchším spôsobom (ak si dokážeme odmyslieť vyplytvané miliardy a milióny ľudí poškodených vojnou), ako ukončiť tento konflikt, by bolo prijatie ruského ultimáta, ktoré bolo zaslané v decembri 2021 americkej vláde a požadovalo:
     I. zastavenie rozširovania NATO na východ!
     II. uznanie neutrality Ukrajiny a ukončenie diskusií o jej vstupe do NATO a EÚ!
Je pravda, že pre jednu stranu by to mohla byť hanba, ale skúsenosť z Afganistanu ukazuje, že aj veľmoc sa vie vyrovnať s hanebným koncom vojnového dobrodružstva.
Najväčším prínosom takéhoto mieru by bolo odvrátenie jadrového konfliktu, čo by bola mimoriadne dobrá a úspešná správa nielen pre rokujúcich, ale aj pre celé ľudstvo!!!