Politika ako zlo

Politika je ten druh ľudskej činnosti, ktorý má moc zasahovať do ľudských osudov, zásadne ovplyvňovať ľudské životy, určovať a organizovať, determinovať a manipulovať ich zďaleka nie iba pozitívnym a konštruktívnym spôsobom. Politika má moc ľudské životy utvárať, ale aj ničiť. Zrejme preto existuje dosť ľudí, ktorí so žiadnou politikou nechcú mať nič spoločné, bočia od nej z akéhosi živočíšneho strachu či pudu sebazáchovy, sú inštinktívne „apolitickí” a najradšej by boli, keby politika a politici vôbec neexistovali. Pre týchto ľudí neexistuje „dobrá” ani „zlá” politika, ale len politika ako „nevyhnutné zlo”, keď už teda bez nej nie je možné žiť, prípadne ako „menšie zlo”, keď už treba niekoho voliť.

Na druhej strane sú tu ľudia, ktorých politika rovnako živočíšne priťahuje (tak ako tých prvých odpudzuje a odstrašuje); je ich „živlom” či zmyslom života. O týchto ľuďoch vládne mienka, že sú posadnutí mocou a túžbou dominovať, ovládať druhých, dirigovať, kontrolovať, rozkazovať, riadiť, vládnuť. Na rozdiel od tých prvých, ktorým by Aristoteles s Nietzschem pripísali „otrockú dušu”, tým druhým by niekto mohol pripísať  „panskú” dušu, ak by sme sa dali pátrať po tom, aké typy ľudí sa grupujú medzi politikmi. Možností je tu niekoľko. Aj keď môže existovať „homo politicus” ako človek s vrodenými danosťami pre politickú činnosť (napr. prirodzene komunikatívna a charizmatická osobnosť), ide skôr o výnimku. Väčšina z tých, čo sa dostali a dostávajú do pozícií profesionálnych politikov, majú pre túto činnosť veľmi rôzne motivácie i osobnostné predpoklady. Zďaleka nie všetci sa stávajú politikmi tak, že by sa na to zámerne a celoživotne pripravovali; zďaleka nie všetci dostatočne chápu, čo sa od politika žiada a kto vlastne je „dobrý politik”. Vždy bolo, je a zrejme aj bude dosť takých, ktorí si mýlia politiku s inými druhmi činnosti, dnes najčastejšie s biznisom (cestou k ziskom) alebo šoubiznisom (cestou k sláve), najnovšie s manažmentom (cestou k efektívnosti), ale vylúčené nie sú ani psychopatické egá, ktoré vidia v politike prostriedok vlastného zviditeľnenia svojimi sociopatickými nárokmi určovať život druhým podľa zvrátených chúťok (nemusíme pritom mať na mysli len Nera či Caligulu). Dejiny poznajú politikov všetkého druhu, od vojvodcov cez tyranov a diktátorov po skutočných demokratov, „služobníkov národa”, „otcov vlasti” atď.  

Prečo však vôbec existujú politici? Prečo vôbec existuje niečo také ako politika? Veď čo všetko už politika a politici zapríčinili v ľudských dejinách!? Neboli to iba také udalosti ako zakladanie štátov, revolúcie alebo oslobodzovacie hnutia; boli to aj krízy, rozvraty a zrejme to najhoršie, čo politici môžu ľudstvu spôsobiť – vojny. Aj keď nejeden historik či filozof hľadal v dejinách akési „objektívne” sily alebo „ľsti rozumu” – čím z politikov robil ich „nástroje”, a tým ich zbavoval zodpovednosti –, platí, že politika je reálna ľudská činnosť, ktorú robia konkrétni ľudia, z ktorých nijako nemožno sňať zodpovednosť. Naopak, politika je najzodpovednejšia ľudská činnosť, pretože jej predmetom sú životy veľkého počtu ľudí, celých národov a más. To nič nemení na tom, že politika – rovnako ako každá ľudská činnosť – prináša tiež nechcené a nezamýšľané dôsledky, a to aj v tých prípadoch, keď politici konajú správne.

Potreba politiky ako takej vyplýva zo spoločenského spôsobu bytia človeka, zo spoločenskej organizácie života. Aj najjednoduchšie ľudské spoločenstvá sa potrebujú organizovať, aby žili a prežili, nehovoriac o tom, že táto potreba rastie spolu s tým, ako sa spoločenstvá stávajú zložitejšími. Už konštituovanie spoločenstva ako súdržnej entity s vlastnou identitou si vyžaduje organizáciu jednotlivcov ako jej organických príslušníkov (rodina, rod, kmeň, národ). Politikou je potom všetko, čo k tomu vedie tak dovnútra (písané a nepísané pravidlá spolužitia), ako aj navonok (sebaobrana pred druhými). Formy a prostriedky politickej činnosti môžu byť veľmi rozmanité, avšak jej podstatou je jedno – integrácia spoločenstva do životaschopného celku. Základnou politickou skúsenosťou je práve to, že prežitie tohto celku a každého jednotlivca v ňom závisí od toho, ako politika dokáže zabezpečovať súlad všetkých súčastí a zložiek celku. V tom spočíva fundamentálna integratívna funkcia politiky.

Situácia sa však komplikuje tým, že ľudské spoločenstvá sa diferencujú, a to tak vo svojom vnútri, ako aj medzi sebou navzájom. Nejde o monolity, tvorené rovnakými a sociálne rovnými jednotlivcami. Sociálna diferenciácia sa rozvíja a postupuje na základe viacerých faktorov, počnúc materiálnymi (majetkovými) cez tradičné (rodové, etnické, rasové) po intelektuálne (náboženské, svetonázorové). To je báza pre sociálne rôznorodé záujmy, premietajúce sa do rôznych politík a politických vzťahov. Formujú sa rôznorodé politické subjekty (spolky, klany, strany), vzniká politická pluralita. Sociálne štruktúry sa reflektujú v politických štruktúrach. Aj keď základná funkcia politiky – integrácia spoločenského celku – zostáva, jednotlivé politické subjekty reprezentujú rôzne, aj protichodné, cesty k tomu, ba vylúčená nie je ani politická dezintegrácia na báze spolčovania s vonkajšími subjektami či na báze vzájomného konfliktu medzi nimi. Ďalšou cestou je politická reintegrácia jedného spoločenského celku do iného, buď dobrovoľná, alebo nedobrovoľná. Politika stráca svoju „idylu” (ak ju vôbec niekedy mala), spočívajúcu v dobrovoľnej integrácii nenásilnými prostriedkami, a nadobúda charakter „agonizmu” (Ch. Mouffe), spočívajúceho v konfliktnosti vzťahov medzi politickými subjektmi tak vnútri spoločenstva, ako aj medzi spoločenstvami navzájom, ktoré sa voči sebe vymedzujú ako sokovia, oponenti, nepriatelia (C. Schmitt).

Odteraz je politika oblasťou ľudskej činnosti, ktorú určujú tri hlavné kategórie: konflikt, násilie a nepriateľ. V politike už nejde len o riešenie, ale aj o vytváranie a využívanie konfliktov; násilie nie je exkluzívnym, ale štandardným prostriedkom politického boja; nepriateľ nie je výnimka, ale hlavný subjekt politiky. Integračná funkcia politiky ustupuje do úzadia a namiesto nej nastupuje dezintegrácia: každý politický subjekt je potenciálne v konflikte s každým, každý je potenciálne nepriateľom každého a násilie je najsilnejší prostriedok v boji o politické víťazstvo. Podstatou takejto politiky je boj, v ktorom vyhráva silnejší. Politika je vojna takými či onakými prostriedkami a mier nastáva len vtedy, keď sa bojujúce strany dočasne vyčerpajú alebo zbierajú sily na ďalší boj. Takáto politika je doménou ľudí, ktorí sú presvedčení, že prišli na svet preto, aby bojovali – za svoje idey a záujmy, svoju stranu, pravdu, hodnoty a ciele – proti všetkým, ktorí majú iné idey, záujmy, strany, pravdy, hodnoty a ciele. Takáto politika priťahuje bojovníkov, borcov, matadorov, vojakov, schopných presadiť a prebojovať to „svoje” proti tým druhým a všetkým ostatným oponentom, protivníkom, nepriateľom. Je to politika s vnútornou tendenciou k hegemónii (svetovláde), ako to dávno postrehol už A. Gramsci. Prirodzená pluralita gravituje k násilnému monolitu.

Pre každú politiku sú rozhodujúce jej východiská, teda to, z čoho konkrétni politici vychádzajú. Tieto východiská určujú ciele i prostriedky politiky. V zásade môže ísť o dvojaké východiská: sú nimi buď idey, alebo záujmy. Treba však vidieť, že idey a záujmy sú navzájom späté – idey spravidla vyjadrujú určité záujmy a záujmy sa presadzujú pomocou ideí. Idey bez záujmov sú prázdne a záujmy bez ideí slepé. Idey však môžu záujmy aj zakrývať, maskovať, falšovať, nereflektovať adekvátne alebo zavádzať.

Zdalo by sa, že v politickom myslení i politickej praxi prevláda čosi ako „platonizmus” – predstava, že politika je a má byť iba uskutočňovaním nejakých ideí, samozrejme, v ideálnom prípade tých najlepších, najvznešenejších ideí, napríklad idey spravodlivosti alebo idey rovnosti či idey slobody, idey národa, suverenity, demokracie atď. Že teda ľudia, vstupujúci do politiky, sa vo svojom konaní riadia takými či onakými ideami (nevylučujúc ani idey násilia, rasizmu, triedneho boja, genocídy atď.), ktoré majú určovať tvár politiky. Nepochybne, takáto politika a takíto politici existovali, existujú a budú existovať. Politika pre nich v tej či onej miere predpokladá istý súbor ideí – ideológiu, bez ktorej ani neexistuje. Ide len o to, aké idey chce politika stelesňovať a ako sa jej to prakticky darí či nedarí. Politika sa potom môže javiť ako hľadanie ciest a prostriedkov k uskutočňovaniu svojich ideí, ale všetci vieme, že ani tie najlepšie idey sa neuskutočňujú (ak vôbec) ľahko, alebo že stroskotávajú na ľudskom faktore, ktorý na ne ešte „nedorástol”. Historickou skúsenosťou je tiež  cynizmus, ktorý strieda každé sklamanie z utópií. Politika rozhodne nie je činnosťou, ktorá by bola iba implementáciou ideí alebo ktorá by čakala, kým intelektuáli s nejakými ideami prídu a ukážu politikom cestu. Napriek tomu idey v politike majú svoje miesto, bez nich by bola politika slepá a bezprizorná. Vlastne sama idea politiky ako spoločenského nástroja na dosahovanie ľudských cieľov a riešenie problémov je tým, na čom politika stojí.

Politika však stojí predovšetkým na druhom fundamente. Tým sú záujmy – ľudské, skupinové, spoločenské záujmy ako to, čo ľudia chcú (mohli by sme  hovoriť aj o politickej vôli). Klasická definícia politiky hovorí, že v nej ide o obhajobu a presadzovanie záujmov reálnych politických subjektov. Ak teda chceme porozumieť politike, potrebujeme sa pozrieť na záujmy toho-ktorého subjektu. To je politický realizmus takého či onakého typu (machiavelliovského, hobbesovského, marxovského, hayekovského atď.) Analýza záujmov ako podstaty politiky však nemôže byť dogmatická a nekritická. To znamená, že záujmy môžeme brať ako základ politiky, ale nie tak, aby sme sa pred nimi iba klaňali či ich slepo akceptovali. Samotné záujmy nie sú nič statické, historicky sa menia a vyvíjajú. Namieste je otázka, ktoré záujmy sú legitímne a prečo; ktoré záujmy sú lepšie než iné; ktoré sú perspektívne a pokrokové; ktoré prekonané a regresívne atď. Svet politických záujmov je spletitý a zložitý, neraz aj rafinovane maskovaný a zakrývaný, ale každý záujem je tak či onak partikulárny, subjektívny, čiastkový, stojaci proti inému záujmu ako opozičnému, nepriateľskému alebo, naopak, nachádzajúci s ním aspoň nejaké prieniky, spoločné momenty. Politika spočíva práve v umení realizácie konkrétnych záujmov politických subjektov.

Treba si položiť otázku, aké politické záujmy sú tie, za ktoré sa oplatí bojovať? Každý politicky zainteresovaný subjekt ihneď odpovie: iba tie „naše”. Veď politikmi sme práve preto, aby sme zabezpečili záujmy tej našej strany, či už záujmy bohatých alebo chudobných, majetných alebo nemajetných, zamestnávateľov alebo zamestnaných, heterosexuálov alebo homosexuálov, mladých alebo starých, podnikateľov alebo pracujúcich, záujmy tradičné a národné alebo progresívne a globálne atď. Ktoré z nich majú väčší nárok na uplatnenie? No predsa tie, ktoré „vyhrávajú” v politickom boji, či prostredníctvom väčšiny hlasov v demokratickej procedúre, alebo vďaka nejakej politickej autorite. A práve v tomto spočíva obmedzenosť každej politiky ako obhajoby partikulárnych záujmov. Ťažko si v realite predstaviť niečo ako univerzálne, všeľudské záujmy (na ktorých chcel nápravu ľudstva stavať napríklad J. A. Komenský). Základom inej politiky, resp. návratom k jej integratívnej podstate by však mohol byť pojem spoločných záujmov. Ak to postavíme radikálne: môžu mať nejaké spoločné záujmy ľavica a pravica, Západ a Východ, Rusi a Ukrajinci, Izraelci a Palestínci, Američania a Číňania? Ak nie, tak prečo majú spoločné záujmy (napr. na zničení Ruska) USA, EÚ a Ukrajina? Ako je možné, že spoločné záujmy nachádzajú tiež mnohé krajiny v rámci BRICS? Ak každý politický subjekt zaujme pozíciu „ja a moje záujmy na 1. mieste”, dokážu vôbec tieto subjekty dospieť k nejakému spoločnému záujmu? Alebo má byť politika v 21. storočí založená na nejakom „novom tribalizme”?

Politika ako zlo spočíva v zlých východiskách, ktoré prinášajú aj zlé dôsledky. Takými sú, po prvé, zlé idey – deštruktívne, ovládateľské, predátorské, parazitické, exploatačné, neoimperiálne, globalistické, svetovládne, slovom antihumánne, protiľudské idey. Idey, propagujúce jeden jediný model politiky, založený na princípe „človek človeku/štát štátu nepriateľom” v rozpore s bohatou pluralitnou povahou ľudstva. Po druhé, politika ako zlo sa zakladá na presadzovaní záujmov určitého politického subjektu (strany, štátu) za každú cenu a bez ohľadu na záujmy ostatných subjektov. Takáto politika vytvára nielen situáciu konfliktu, ale priamo situáciu konfrontácie, v ktorej ide o to, kto z koho. Je to politika, pre ktorú akákoľvek vojna – studená či horúca, ekonomická alebo propagandistická, mediálna alebo hybridná – je legitímnym nástrojom z jej hľadiska. Podľa tejto politickej logiky každá vojna legitimizuje vojnu ako protiakciu, pričom nezáleží na forme. Aj ostrá vojenská akcia môže byť odpoveďou na iné, rafinovanejšie podoby vojny (ekonomickú, propagandistickú, mediálnu). Politika ako totálna vojna, ktorej cieľom už nie je ani tak ovládnuť nepriateľa ako ho zničiť, je najkoncentrovanejšie zlo. Je to politika ničenia a skazy, deštrukcie a likvidácie. Politika, ktorá sa vo svojej bezohľadnosti nezastaví pred ničím a pre ktorú ľudské životy nemajú žiadnu, alebo iba inštrumentálnu hodnotu v podobe „potravy pre kanóny”.

Ako by potom bola možná politika ako dobro? To je tvorivá úloha, ktorá stojí pred všetkými, ktorým ešte záleží na ľudskom živote.