Politika má mnoho tvárí. V predošlých príspevkoch (Politika ako zlo, Politika ako demonštrácia sily, Politika ako ovládanie) som poukazoval na reálne, ale problematické až negatívne stránky politiky z hľadiska toho, čo prináša pre ľudí a ich život; čo ľudia sami sebe spôsobujú prostredníctvom politickej činnosti, aké ciele sledujú a realizujú prostredníctvom politiky (dominancia, panstvo), aké nástroje v politike používajú (násilie, vojna), aké výsledky dosahujú (ovládnutie človeka človekom, národa národom, štátu štátom) a pod. O politike už mnohí uvažovali ako o „umení možného“ či „pokračovaní vojny inými prostriedkami“, a mohli by sme o nej tiež uvažovať ako o iracionalite, nielen racionalistickom kalkule, alebo o nejakej „šachovej partii“. Hoci politika nesporne slúži aj na „vybavovanie si rôznych účtov“ alebo na vyvolávanie negativity (nenávisti, konfliktov), pri uvažovaní o jej zmysle je namieste otázka, či politika nemá aj nejaké pozitívne črty a funkcie, či nemôže byť nástrojom tvorby spoločenského dobra. Ako by bola možná politika ako dobro a kedy by ním mohla byť, za akých podmienok? Zrejme ideálom je tu všeobecné dobro všetkých, nie jedných na úkor druhých, ako tomu bolo prevažne v dejinách doteraz.
Predovšetkým, nech robíme čokoľvek a nech myslíme akokoľvek, politiky ako takej (či politiky v takej alebo onakej podobe) sa nezbavíme. Politika tu je a zostane s nami, kým tu budeme my, ľudia. Je to neoddeliteľná súčasť nášho ľudského bytia. Vyplýva z našej ľudskej spoločenskosti, z potreby usporiadať si svoj život v spoločenstvách (spoločný život), svoje vzájomné vzťahy a pomery. Žiť medzi ľuďmi v spoločnosti a byť mimo politiky, mimo jej vplyvu a dosahu, ako povedali viacerí klasici, je ilúzia až absurdita. Politika v „makro-rovinách“ spoluutvára základné rámce našich životov, či chceme alebo nie, ba v rôznej miere dosahuje aj „mikro-roviny“ našich súkromných a individuálnych životov. Preto je také kruciálne, ako o politike rozmýšľame, aké máme k nej postoje, za čo ju považujeme a najmä ako sa politicky správame a konáme. Je zjednodušený názor, že o politike ako zle, založenom na nepriateľstve a boji rozmýšľajú iba politickí realisti, kým o politike ako dobre, založenom na priateľstve a spolupráci rozmýšľaju iba politickí idealisti. A predstava akejsi „nepolitickej politiky“ je zasa absurdná a zavádzajúca rovnako, ako zamieňanie politiky s inými druhmi a oblasťami ľudskej činnosti (ekonomikou, manažmentom, náboženstvom atď.). Každá z ľudských činností má svoje miesto a funkciu v živote spoločnosti, no aj svoje limity. Uznávať nezastupiteľný význam každej z nich vrátane politiky neznamená hypertrofovať tento význam a za každú cenu všetko „politizovať“. Politika ako najzodpovednejšia ľudská činnosť má potenciál ľudské životy kaziť a ničiť, ale aj prispievať k ich záchrane a rozvoju.
Samozrejme, namieste je aj skepsa, dokonca radikálna skepsa: politika a dobro nemajú a údajne ani nemajú mať nič spoločné. Uvažovať o politike v súvislosti s akýmkoľvek dobrom je podľa toho úplne scestné. Politika je len nevyhnutné zlo a dobro si musí zabezpečiť každý sám. Dobro nie je verejný, ale len súkromný „statok“. Napríklad štát nemá nič spoločné s dobrom občanov, pretože iba občania sami môžu najlepšie vedieť, čo je pre nich dobré a štát sa im do toho nemá čo miešať, resp. len minimálne. To je klasická liberálna predstava „minimálneho štátu“. Na druhej strane však každý paternalistický štát je tu práve na to, aby sa staral o „verejné blaho“ a občanom „pomáhal“. Vlastne, každý štát by mal byť takýto paternalistický a „sociálny“. Už podľa Aristotela zmyslom politiky je blaho občanov, ich dobrý život, i keď predstavy o tomto blahu a dobrom živote sa u samých politikov (vládcov) a občanov líšia. Niet pochýb, že taký či onaký „pozitívny“ zmysel politike pripisoval a pripisuje nejeden človek vrátane politikov samých.
Položme si teda otázku: na čo konkrétne by mohla politika byť dobrá? Akému dobru a ako by mohla či mala slúžiť? Vychádzame z toho, že politika ako ľudská činnosť je a môže byť len taká, akí sú ľudia, ktorí ju vykonávajú. Neexistuje politika ako „objektívny duch“, démon či nejaký mimoľudský fenomén. Neexistujú ani žiadne „zákony politiky“, ktoré by ju predurčovali na to či ono, dobro alebo zlo. Politické ciele si určujú konkrétni ľudia a aj politické prostriedky na ich realizáciu si volia ľudia, konkrétni politickí aktéri. Riadia sa pritom svojimi záujmami, ideami a vôľou.
Filozofická idea dobra ako základ všetkej ľudskej činnosti – teda aj politickej – je známa prinajmenšom od Platóna, podľa ktorého práve kvôli nej by mali byť filozofi vládcami a vládcovia filozofmi. Môžeme mať na túto ideu rôzne názory, ale neurobíme dobre, ak ju budeme úplne ignorovať. Samozrejme, že politika je pre kdekoho nástrojom na konanie dobra – avšak len pre seba samého, len vlastného dobra. Inak povedané, politika je nástrojom na presadzovanie skupinového egoizmu, teda dobra jedných na úkor dobra druhých alebo prostredníctvom zabraňovania dobru druhých. Samozrejme, že v politike ide o dobro – ale väčšinou len o dobro jedných (skupinové dobro), nie dobro všetkých. Veď prečo by mal niekto konať dobro aj pre druhých na úkor seba? Alebo prečo by mal uprednostniť dobro druhých pred vlastným dobrom? A nebodaj tým ohroziť svoje vlastné dobro?
Tradičnou dominantnou predstavou v politickej filozofii i praxi je, že každý má sledovať a usilovať iba o svoje vlastné dobro a nijako inak. Iba nejakým „zázrakom“, nie v dôsledku „dobrej politickej vôle“, by sa mohlo stať, že výsledkom bude dobro viacerých, nebodaj všetkých (analogicky „neviditeľnej ruke trhu“ v ekonomike). V politike to nefunguje tak, že každý sa stará o svoje vlastné dobro a nikto o dobro druhého, ale zároveň sa tým dosahuje nejaké „všeobecné dobro“. Čosi také je však možné dosiahnuť napríklad spoločenskou zmluvou, politickou dohodou, diplomaciou a ustanovením normatívneho poriadku, čo znamená v takej či onakej miere rešpekt k dobru druhého ako metódu rešpektu voči dobru vlastnému. Sledovanie vlastného dobra jedného politického subjektu teda môže zahŕňať dohodu s druhým politickým subjektom, ktorá vytvára predpoklady pre vzájomné spolužitie (kompromis, zmierenie, neútočenie atď.). Dohodou sa realizuje dobro všetkých jej účastníkov – quid pro quo. Vytváranie politického dobra teda nemusí stáť iba na nejakom priamom altruizme či nebodaj obeti alebo na službe jedných pre druhých na úkor seba samých, ako sa to neraz myslí. Nemusí to však byť ani vedomé konanie pre dobro druhých, niekedy stačí aj solidarita a empatia.
Práve v tomto spočíva kľúčový problém politiky ako takej: v konflikte jednotlivých skupinových dobier – v boji každého za to, čo považuje za svoje vlastné dobro, dobro iba pre seba bez ohľadu na dobro druhých. Prečo by niekoho malo zaujímať dobro druhého či dobro pre druhého? Alebo akým „zázrakom“ by si mohol niekto myslieť, že jeho vlastné dobro je nejako podmienené dobrom tých druhých? Že dobrá všetkých sú navzájom podmienené? Že teda nikto nemá alebo nemôže dosahovať vlastné dobro na úkor dobra druhého či dokonca za cenu spôsobovania zla druhému? Prípadne, ak čosi také dosiahne, tak cenou je práve toto zlo, spôsobené druhému.
Lenže ďalším problémom je, že politické, verejné a štátne inštitúcie sú zriaďované práve na to, aby konali v prospech skupinového dobra viacerých, podľa možnosti všetkých príslušníkov danej komunity, nie iba niektorých, vybraných a privilegovaných, či nebodaj iba samotných politikov a ich straníckych „kumpánov“ alebo „sponzorov“. Spoločenské dobro, ktoré má politika uskutočňovať „ex offo“, má prinajmenšom tieto tri podoby: 1. Správa vecí verejných (spoločenstva, krajiny, štátu), 2. Riešenie problémov verejnosti, 3. Napĺňanie spoločných záujmov. V tom spočíva hlavná integratívna funkcia politiky, vyžadujúca si vzájomný rešpekt, konštruktívnu komunikáciu a kooperáciu všetkých politických aktérov. Tí z nich, ktorí vidia iba seba a svoje vlastné dobro podľa módneho sloganu „Iba my na 1. mieste“, a nevidia, že žijú v pluralitnom, vzájomne závislom svete, teda nevidia, že sú tu aj mnohí ďalší, ktorí si rovnako môžu nárokovať a presadzovať iba svoje vlastné dobro podľa rovnakého hesla, môžu dočasne uspieť, ale všetci „na konci dňa“ dovedú svoju politiku ku katastrofe.
Žiada sa zakončiť: dobro je nedeliteľné podobne ako mier a ďalšie pozitívne politické hodnoty. Je veľmi žiaduce, ba životne dôležité, aby politika zmenila svoju tvár, aby politici konečne začali napĺňať jej pozitívnu integratívnu funkciu. Nejde o naivnú vieru v politiku, ale o jej nevyhnutnú a už dlho požadovanú humanizáciu, t.j. transformáciu na silu, ktorá tvorí spoločné dobro. Iba v tom spočíva pravý zmysel a civilizačné poslanie politiky.
SÚVISIACE:
Emil Višňovský: Politika ako zlo
Emil Višňovský: Politika ako demonštrácia sily
Emil Višňovský: Politika ako ovládanie
