Demonštrujú k 21. augustu 68 nevediac proti čomu a proti komu

Každoročne sme 21. augusta svedkami aktivít rusofóbov i veľkohubých krikľúňov k výročiu vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do socialistického Československa. Teraz si to pod patronát zobrala SaS pod vedením Alojza Hlinu, ktorý svojho času kydal hnoj pred Úradom vlády. Môžeme ho preto sarkasticky nazvať hnojárom, veď aj „hlina“ potrebuje hnoj. Opozičné strany a vraj i občianska spoločnosť organizuje demonštráciu či protest pri príležitosti 56. výročia augustových udalostí v roku 1968, nevediac proti komu, ani proti čomu. Chcú si pripomenúť podľa slov Hlinu inváziu vojsk, okupáciu a následnú normalizáciu po 21. auguste 1968. Samozrejme, ako vždy pri opozičných protestoch sú historické fakty deformované a najmä druhoradé. Sám Hlina hovorí „My dnes čelíme novej okupácii, po ktorej bude nasledovať normalizácia a my tomu musíme zabrániť!“ Nuž neviem, či tento známy prezliekač kabátov má informácie o okupácii Slovenska americkou armádou a vojakmi členských štátov NATO a či považuje demokratické voľby za nástroj normalizácie. Hovorí o akejsi vojne na Slovensku. V tom s ním možno súhlasiť, ak myslí kultúrnu a ideologickú vojnu ktorá u nás priam zúri najmä vďaka našej deštrukčnej opozícii.

Nie som historik a ani sa neštylizujem do role človeka s jediným správnym názorom, poznám však fakty a mám i vlastnú skúsenosť z mladosti. Dovolím si tvrdiť, že naším problémom pri hodnotení historických udalostí je často jednostranné, čierno-biele videnie a paušálne odsudzovanie udalostí, alebo ich aktérov bez dostatku objektívnych informácií a kritického posúdenia príčin, ktoré k nim viedli. Typickým príkladom je práve invázia vojsk Varšavskej zmluvy do Československa, ale i politický a ekonomický prevrat v novembri 1989, podobne ako teraz vojna na Ukrajine.

Podrobnejšie som o tom písal v článku pre Slovo Pravda nie je čierno-biela, ani tá o udalostiach v roku 1968 a po nich.

Práve tam som uviedol „Nie obhajoba vstupu vojsk, ale objektivizácia udalostí augusta 68“ ma vedie k reakcii na demonštrácie falšovateľov dejín, ktoré tieto udalosti zneužívajú na súčasný vnútropolitický boj.

Dnes sa k tejto citlivej téme, ktorej sa mnohí vyhýbajú, mimochodom čudujem sa, že i spiaci komunisti a vládni sociálni demokrati, vyjadrím o niečo stručnejšie.  

K invázii vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968, ktorej 56. výročie si pripomíname, sa ozývajú falošní bojovníci za demokraciu, vykladači histórie, ktorí v tom čase buď nežili, alebo sa hrali s lopatkou na piesočku. Ak preto niekto chce hodnotiť august 68, mal by to byť človek nad 80 rokov, a to iste nie je rýchlokvasený politik, známy globalista Michal Šimečka, ani vyučený obuvník či plagiátor Branislav Gröhling, poľnohospodár, ktorý všade bol Alojz Hlina a už vôbec nie vojnový štváč Jaroslav Naď. Mali by to byť skúsení a najmä objektívni historici.

Invázia či vpád vojsk sa neraz označuje aj ako okupácia. Bolo by potrebné si tento pojem aspoň stručne vysvetliť. Slovník o tom hovorí „Okupácie je privlastnenie, násilné vojenské obsadenie územia cudzieho štátu, získanie kontroly a moci nad týmto územím, prípadne ustanovenie okupačnej správy“. Viacero z týchto atribútov sa okrem násilného obsadenia územia v bývalom Československu v roku 1968 ani v ďalších rokoch nenaplnilo.

Príčiny vpádu vojsk nik nehľadá, radšej ich svojsky vykladá

Československo bolo v roku 1968 súčasťou socialistického tábora, členom Rady vzájomnej hospodárskej pomoci /RVHP/ a obranného spoločenstva Varšavskej zmluvy /VZ/. Rovnako teraz je Slovenská republika členom Európskej únie /EÚ/ a severoatlantickej aliancie NATO. Každé takéto zoskupenie, teraz EÚ a NATO, si chráni svoje záujmy a svojich členov. Varšavská zmluva posilňovala svoje západné krídlo rovnako, ako teraz posilňuje NATO svoje východné krídlo. Rozdiel je len v súčasnom extrémnom zbrojení východoeurópskych štátov, ktoré už dávno nie je obranou, ale prípravou na vojnu proti Rusku. NATO pritom priamo či cez členské štáty podporuje vojensky Ukrajinu, ktorá nie je jej členom.

Od začiatku roku 1968 narastali v ČSSR protisovietske tendencie, snahy o zmenu režimu cez proklamovaný socializmus s ľudskou tvárou. Bol to nesporne pozitívny proces, ktorý mal však viaceré úskalia. Demokratizácia spoločnosti prebiehala chaoticky a stále viac bola zneužívaná pravicovými silami v snahe dosiahnuť nie lepšiu, vyššiu formu socializmu, ale zásadným spôsobom zmeniť politický režim u nás. To všetko ohrozovalo vtedajší systém nielen u nás, ale i v celom socialistickom tábore. Preto sa rozhodlo o ochrane socialistických výdobytkov vstupom vojsk Varšavskej zmluvy do ČSSR.

Proti komu protestujú?

Do Československa vstúpili vojská členských štátov Varšavskej zmluvy z Poľska, NDR a Maďarska,pravda najväčší počet z nich bolo zo Sovietskeho zväzu /ZSSR/. Takýto štát, ale už dávno neexistuje a jeho nástupníckymi štátmi sú rovnako Rusko ako Ukrajina a ďalšie štáty bývalého ZSSR.

Všetky ataky politických a historických analfabetov, našich „rusobijcov“ smerujú voči Rusom. Pritom na invázii vojsk VZ do Československa mali rozhodujúci podiel práve Ukrajinci. Rozhodnutie o invázii prijal najvyšší stranícky orgán – politbyro ÚV KSSZ, z ktorého 12 členov bolo 7 Ukrajincov na čele s Brežnevom, traja z ďalších ázijských republík ZSSR, ktorí všetci hlasovali za inváziu, bol tam i jeden Lotyš, ktorý sa zdržal a jediný Rus bol proti.  

Sovietsku časť inváznej armády tvorilo viac ako dve tretiny, odhaduje až 80 percent Ukrajincov.

Tak ak sa naši terajší „obhajcovia demokracie a bojovníci za slobodu“ chcú voči niekomu vyhraňovať, proti niekomu protestovať, tak by to rozhodne nemali byť Rusi, ale práve Ukrajinci!  

O auguste 68 sa veľa polemizuje, čo by bolo keby?

Môžeme len špekulovať, čo by bolo, ak by k invázii nedošlo. Čo by bolo, keby na územie Československa ako členského štátu VZ nevstúpili v tom čase naše spojenecké armády. Súdny človek však vie odhadnúť, že by už vtedy došlo s veľkou pravdepodobnosťou k politickému prevratu tak ako v Novembri 1989, teda o viac ako o 20 rokov skôr. Otázkou je len to, či by to bolo pre náš národ prospešné, alebo nie. Keďže je to vec názoru, odpoveď si musí každý sám.