Výmenu pozícií prijímateľa a uchádzača občas vnukne správanie Kyjeva. Vladimír Zelenský odmietol návštevu nemeckého prezidenta Franka-Waltera Steinmeiera a francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona poučil o význame slova genocída, lebo ten v Elyzejskom paláci zapochyboval, či sa jej Rusko dopustilo. Ukrajinský prezident vyčíta lídrom členských štátov nielen cesty do Kremľa, ale aj každý telefonát s Putinom. Mierne protiruské sankcie a meškajúce zbrane ho podnietili k pamätnému výroku, že stratil trpezlivosť s Európou. Neokúňal sa ani ukrajinský veľvyslanec v Nemecku. Kancelára Olafa Scholza nazval „urazenou klobásou, ľavici odkázal, nech drží hubu. Obhajovaním Banderu prekročil čiaru, ohradili sa už aj v Poľsku a Izraeli.“ (dennikn.sk, 6. 7. 2022) Isteže, rozmaznanci strýčka Sama si dovolia len toľko, koľko im EÚ ako dáma dovolí. S ukrajinským ľudom solidarizovala od Oranžovej revolúcie 2004, ale v počiatočnej etape spolupráce ešte dokázala upozorniť: odtiaľ-potiaľ! „Európa stráca s Ukrajinou trpezlivosť. Na summite EÚ-Ukrajina vyjadria predstavitelia únie nespokojnosť s vývojom v krajine.“ (cas.sk, 2. 12. 2009) Takže utrhnutý Vladimír Zelenský navyše nebol ani originálny.
Posivený svedok je presvedčený, že vojnové dunenie neospravedlňuje spupnosť a servilnosť medzi napadnutým a pomáhajúcim. EÚ by na to mala pamätať, ak záchranou Ukrajiny nechce prísť o vlastnú budúcnosť. V očiach európskej verejnosti. Tá – na rozdiel od najvyšších bruselských úradníkov – nezabudla, že na EÚ bolo treba dorásť a nič sa nedalo vytrucovať. Turecku dokonca nepomohol ani lobing strýčka Sama. Európska verejnosť – na rozdiel od predstaviteľov jednotlivých štátov – nevníma náhle uťahovanie opaskov ako daň z boja za mier. Európska verejnosť – na rozdiel od putinobijcov – neverí príčinám pádu bojovne zapáleného britského premiéra Borisa Johnsona, ktoré šíria médiá. Napríklad: „Brexitom zdecimovaná ekonomika, spochybňovanie zmlúv s EÚ urobilo z obľúbenej, tolerantnej a rešpektovanej krajiny za pár rokov pravý opak.“ (Pravda.sk, 7. 7. 2022) Veď strana Emmanuela Macrona stratila parlamentnú väčšinu aj bez Frexitu. Za pádom Borisa Johnsona zrejme nebudú ani utajované žúry v jeho sídle…
Médiami totiž prešumelo, že „vojna na Ukrajine je drahá aj pre USA“. (Pravda.sk, 10. 7. 2022) Zato prebohatej Európskej únii sú drahé len hodnoty, o ktoré sa bojuje na Ukrajine. Občania 27 členských štátov ju na krku neťažia. Bodaj by ju ťažili! S odľahčenými peňaženkami, s poloprázdnymi nádržami či s hroziacimi prázdnymi radiátormi… Zastropované ceny by podľa odborníkov „neprinútili ľudí šetriť“. (Správy RTVdvojbodka, 11. 7. 2022) Akoby to nestačilo, dáma, ktorá si kedysi mohla vyberať medzi nápadníkmi, ako úbožiačka vyhlásila dámsku volenku, aby jej Moskva neuchmatla potenciálnych tanečníkov. Ako inak, vojenskej nátury.
Európska komisia ako predkapela NATO pri bruselskom parkete už ani netají, že žije zo dňa na deň a varí z toho, čo jej podstrčí aktuálna realita. A čo všetko nasľubovala Grétke Thunbergovej! Dymiace komíny to určite neboli. No namiesto sebareflexie a poučenia z úpadku si ako šupáčka dáva kurizovať médiami, ktoré až 24. februára 2022 zistili, že jestvuje niekto ako agresor a niečo ako okupácia. Šokované nám denno-denne ukazujú obrázky zbombardovaných budov a od rána do večera nás priam učebnicovo informujú o jediných vojnových hrôzach, zločinoch i civilných obetiach za posledných tridsať rokov.
Európska verejnosť sa už ozvala a zavlnila. Posivenému svedkovi sa zavše zamarí, že aj slovenská tichá verejnosť brehy myje…
