Po oboznámení sa s dokumentom Strategic Concept NATO 2022, prijatom na samite v Madride, som dospel k záveru, že NATO a teda aj krajiny EÚ vrátane Slovenska sa vydali na cestu vojnovej konfrontácie s Ruskom. Všelijaké reči o tom, že pôvodné NATO, ktoré bolo zamerané predovšetkým proti ZSSR, sa po rozpade socialistického tábora zmenilo, sa po samite v Madride ukázali len ideologickými báchorkami.
„Nová“ stratégia NATO explicitne vyhlasuje Rusko za svojho nepriateľa, no toto vyhlásenie nekonštatuje nič nové, len explicitne ukazuje to, čo malo NATO tajne na srdci, keď sa vo svojom „druhom“ živote pod heslami bezpečnosti a stability neustále rozširovalo na východ k ruským hraniciam.
Dokument je z hľadiska svojej celkovej povahy príkladom ideologického pamfletu, ktorý sa neopiera o poznanie existujúcej reality, ale o jednostranne vybrané body reality, z ktorých je následne konštruovaný obraz ideologickej reality. Z metodologického hľadiska je materiál, povedané slovami Marxa, prevrátenou či falošnou formou vedomia, ktorá nezobrazuje objektívnu realitu, ale realitu filtrovanú politickými cieľmi a hodnotami štátov združených v NATO.
Dokument vo svojej podstate nespĺňa ani základné požiadavky bežne kladené na dokumenty daného typu. Mám na mysli predovšetkým fakt, že tzv. Strategic Concept neposkytuje svojim členom žiadny odpočet realizácie úloh predchádzajúcej stratégie. Dokument sa tvári, ako keby realizácia predchádzajúcej stratégie NATO nezlyhala a neskončila sa vojnovým konfliktom na Ukrajine. Nielenže sa v ňom nevyhodnocujú predchádzajúce úlohy, ale v jeho texte nenájdene ani náznak hodnotenia predchádzajúcej činnosti NATO vôbec.
Napriek tomu, že sa v ňom neustále hovorí o potrebe bezpečného a stabilného života občanov chránených severoatlantickou alianciou, svojím skutočným obsahom je nová stratégia volaním po vojenskej konfrontácii s Ruskom. Z hľadiska svojej podstaty je nová stratégia NATO politickým dokumentom ohrozujúcim práve to, po čom dokument nominálne volá, ale svojím obsahom odmieta, t. j. bezpečný život občanov krajín NATO.
Pozrime sa na niektoré aspekty schváleného dokumentu podrobnejšie. Formálne je rozdelený na úvod, jeho prvá kapitola je venovaná cieľom a princípom NATO, nasleduje časť nazvaná „Strategické prostredie“, ktorá charakterizuje hlavné črty sveta, na ktoré musí NATO reagovať, potom nasledujú tri kapitoly objasňujúce základné ciele NATO, ktorými sú : „Odstrašovanie a obrana“, „Predchádzanie krízovým situáciám a ich zvládanie“ a „Kooperatívna bezpečnosť“. Dokument sa končí kapitolou nazvanou „Zabezpečenie pokračujúceho úspechu aliancie“.
Už sám názov záverečnej kapitoly bez hlbšej analýzy jasne odhaľuje jednostrannú a zaslepenú povahu stratégie. Aké dosiahnuté úspechy má NATO svojou ďalšou existenciou zabezpečovať? Racionálne uvažujúci človek, znalý základných faktov našej skutočnosti, musí byť zaskočený tvrdením stratégie, že NATO viac ako 70 rokov „zabezpečovalo slobodu a bezpečnosť spojencov“ ako aj tvrdením, že :„Rozšírenie NATO je historickým úspechom. Rozšírenie posilnilo našu alianciu, zaistilo bezpečnosť miliónom európskych občanov a prispelo k mieru a stabilite v euro-atlantickej oblasti.“
Stratégia ostala slepá k faktu, že rozširovanie NATO nakoniec podnietilo vojnový konflikt na Ukrajine a milióny obyvateľov Európy boli kvôli rozširovaniu NATO zbavení mierového života a ďalšie milióny vystavené hrozbe vojny. Je skutočne pozoruhodné, že v dokumente sa nielenže neanalyzujú, ale ani slovom nespomínajú okolnosti vzniku vojnového konfliktu na Ukrajine. Dokument len jednostranne vyhlasuje, že Ruská federácia narušila princípy a normy európskeho bezpečnostného poriadku a tým sa stáva „najvýznamnejšou a najpriamejšou hrozbou bezpečnosti spojencov, mieru a stability v euro-atlantickej oblasti“.
„Slepota“ stratégie k príčinám rozhodujúcej udalosti nielen v Európe, ale aj vo svete, t. j. k vojnovému konfliktu na Ukrajine, ovplyvňujúcej ekonomický, politický a sociálny život ako aj bezpečnosť nielen obyvateľov EÚ, ale aj obyvateľov v iných častiach sveta sa následne opakuje aj pri artikulácii iných otázok stratégie.
Pozrime sa na základné ciele NATO. Prvým a rozhodujúcim cieľom NATO je „odstrašovanie a obrana“. Už tento rozhodujúci cieľ NATO jasne ukazuje na obmedzenosť aliancie, pokiaľ ide o reálne zabezpečenie mierového života občanov. NATO ako vojenská organizácia nemôže zabezpečiť mierový život občanov iným spôsobom ako vojenským odstrašovaním, čo znamená, že mierová kapacita NATO, rovnako ako každej inej vojenskej organizácie siaha len po prímerie, po stav odstrašovania protivníkov, ale nie k mieru. Mier nie je možné reálne zabezpečiť zbraňami, ale len vzájomnou spoluprácou a vzájomným rešpektom štátov. Dosahovanie mieru nie je vecou armády, ale vecou politikov. A preto je prinajmenšom pomýlené rokovať o trvalom mieri v Európe na pôde vojenskej organizácie NATO.
Politickí predstavitelia štátov EÚ, ktorí sa zúčastnili vojenského samitu, sa na ňom museli „prezliecť“ a svoju volenú funkciu politikov museli vymeniť za vojenský mundúr pešiakov poslúchajúcich rozkaz hlavného veliteľa NATO, t. j. USA. To, čo na samite politici v uniforme vojenských pešiakov dosiahli, nie je ani prímerie a zatiaľ ani vojna vo vzťahu k Rusku. Nová stratégia NATO schválila niečo, čo by sa dalo nazvať „útočným prímerím“. Jeho podstata je v tom, že druhá strana je označená za najväčšieho nepriateľa NATO, teda ide zjavne o prímerie medzi nepriateľmi a súčasne sa vyznačuje tým, že všade, kde je to možné, sa všetkými prostriedkami podporujú nepriatelia Ruskej federácie, t. j. všade sa útočí na Rusko, politicky, ideologicky, ekonomicky a kultúrne, ale zatiaľ nie priamo vojensky.
Po rozpadnutí socialistického systému bolo v určitom momente možné dosiahnuť mier v Európe. Ak by naši ponovembroví politici boli skutočnými politikmi a jasne trvali na realizácii v Istanbule prijatej koncepcie európskej bezpečnosti, ktorej rozhodujúcim princípom bol princíp vzájomnej a rovnej bezpečnosti všetkých štátov Európy. Z dôvodov, ktoré tu nebudem skúmať, sa všetky bývalé štáty socialistického tábora vrhli do NATO, ktoré však Európe nemohlo zabezpečiť a ani nezabezpečilo mier, ale len dočasné prímerie. Plody tejto „slepej“ politiky dnes spoločne zberáme.
Preto je pre normálne uvažujúceho človeka nepochopiteľné, ako mohli najvyšší politickí predstavitelia štátov EÚ, ktorí sú súčasne aj členmi NATO, schváliť stratégiu, ktorá si neberie ani zrnko ponaučenia z predchádzajúcej politiky NATO. Namiesto hľadania reálnej cesty k mieru v Európe schválili stratégiu, ktorej dominantnou črtou je „odstrašovanie“ t. j. nekonečné vyzbrojovanie, ktoré povedie len k odvetným vojenským krokom Ruska až po hranicu, kedy, či už zámerne alebo náhodne vypukne vojna.
Kapitola venovaná prevencii a riadeniu krízy je zaujímavá len tým, že podľa stratégie chce NATO riešiť krízové javy aj v „strategickej vzdialenosti“, t. j. NATO sa chce pasovať na celosvetovú organizáciu „odstrašovania“ a riešenia konfliktov. Pikantné na tomto cieli NATO je, že svoje schopnosti riešiť krízové situácie nadobudnuté za posledné tri desaťročia vrátane skúsenosti s Afganistanu chce vylepšovať.
Rovnako ako v prípade príčin vojnového konfliktu na Ukrajine, ani v danom prípade sa o fiasku, ktoré utrpel „krízový manažment“ NATO v Afganistane nikde nič nedočítate. Krízový manažment NATO to dotiahol až tak ďaleko, že Taliban ho aj s vojskami z Afganistanu vyhnal a tak by si NATO malo predovšetkým nacvičiť odsun z krízovej oblasti, lebo ten z Afganistanu nebol profesionálnym odsunom, ale chaotickým útekom.
V kapitole kooperatívnej bezpečnosti stratégia NATO opätovne potvrdzuje platnosť politiky „Open Door“ ako výraz platnosti jej hodnôt a strategického záujmu o euro-atlantickú oblasť. „Dvere aliancie sú otvorené všetkým európskym demokraciám, ktoré zdieľajú naše hodnoty. Rozhodnutie o členstve prijímajú členovia aliancie a nikto tretí do toho nemá čo hovoriť“.
Uvedené tvrdenie len potvrdzuje nepoučiteľnosť NATO, pretože práve princíp „Open Door“ porušuje nielen základný bezpečnostný, ale aj všeobecnejší princíp regulujúci vzťahy medzi suverénnymi štátmi, t. j. princíp rovnosti. V Charte európskej bezpečnosti sa jasne konštatuje, že bezpečnosť štátu alebo bezpečnosť skupiny štátov nemôže ísť na úkor zhoršenia bezpečnosti iných štátov, k čomu v súčasnej bezpečnostnej štruktúre Európy s dominantným postavením NATO nutne dochádza. Bol to práve princíp „Open Door“, ktorý v súvislosti s Ukrajinou priviedol situáciu do vojnového konfliktu.
Vo vyššie citovanom tvrdení je však ešte iný zaujímavý moment, ktorý sa v dokumente objavuje viackrát, ale tu je možné ho do určite miery pochopiť. Ide o pojem euro-atlantického priestoru, ktorý v dokumente nie je presne vymedzený. Ako plynie z vyššie uvedeného citátu, kde sa tvrdí, že dvere do NATO sú otvorené všetkým európskym demokraciám, tak dokument považuje celú Európu za priestor záujmu severoatlantickej aliancie. Pointa je v tom, že NATO je vojenskou organizáciou na čele s USA a euro-atlantický záujem je vojenským záujmom NATO o celé územie Európy.
Ak sa v dokumente zdôrazňuje že severoatlantická aliancia sa opiera o rovnaké hodnoty medzi národmi združenými do NATO, tak pojem euro-atlantického priestoru, ktorý je záujmovou oblasťou vojenskej organizácie NATO implicitne hovorí, že hodnoty platné v NATO by mali byť hodnotami aj tých krajín Európy, ktoré nie sú členmi NATO.
Pojem euro-atlantického priestoru ako záujmovej oblasti NATO ukazuje, že tvrdenia v stratégii, ktoré hovoria o tom, že NATO nehľadá konfrontáciu a ani nepredstavuje hrozbu Ruskej federácii sú len reči, ktoré majú zakryť vojenský záujem NATO na celej Európe a teda aj na Ruskej federácii. NATO má vo svojich génoch daný nepriateľský postoj k Ruskej federácii, odpor vychádzajúci z rozdielnych hodnôt, o ktoré sa opiera politika USA a Ruska. Z uvedeného stanoviska je potom pochopiteľné, prečo je Ruská federácia už od svojho vzniku implicitným nepriateľom NATO, pretože Ruská nie je ochotná sa podriaďovať hodnotám USA, ktoré tvoria jadro severoatlantickej aliancie.
Tvrdenie strategického dokumentu, že „Vo svetle nepriateľskej politiky a činov už nemôžeme považovať Ruskú federáciu za partnera“ opätovne obracia realitu hore nohami. Otázkou je, kedy USA a NATO považovali Ruskú federáciu za skutočného partnera, keď ho počas celého obdobia od rozpadu ZSSR ťahali za nos a reálne nerešpektovali požiadavky Ruskej federácie. Snaha o nátlak na Ruskú federáciu sa nakoniec jasne prejavuje aj v tvrdení stratégie, že „Akákoľvek zmena v našich vzťahoch závisí od Ruskej federácie, zastavenia jej agresie a plného podriadenia sa medzinárodnému zákonu“.
Domnievam sa, že ak by bol samit NATO v Madride v réžii skutočných politikov, a nie vojakov, tak by takéto jednostranné tvrdenie, požadujúce výlučnú zmenu len na strane odporcu nepodporili a hľadali by vyjadrenie, ktoré by sa snažilo o politický kompromis, ktorý v danom tvrdení úplne absentuje. Okrem toho sa tu pod rečami o podriadení sa medzinárodnému zákonu skrýva podriadenie sa záujmu USA, ktorý od rozpadu socialistickej sústavy reálne funguje ako „medzinárodný zákon“.
Zaujímavou črtou schváleného dokumentu je aj mlčanlivosť dokumentu o vzťahoch NATO a EÚ. Tejto otázke je venovaných niekoľko bezvýznamných viet, kde sa predovšetkým zdôrazňuje že EÚ je jedinečným a podstatným partnerom NATO. Ale hneď v nasledujúcej vete sa tvrdí, že pre rozvoj strategického partnerstva medzi NATO a EÚ je „plné zapojenie mimo európskych spojencov, (t. j. USA a Kanady) na obrane EÚ podstatné“. Druhá veta vecne tvrdí, že EÚ sa sama neubráni, a preto vojenská sila USA a Kanady je pre EÚ nutnou silou, t. j. EÚ nie je partnerom NATO, ale jeho závislou a podriadenou zložkou na mimoeurópskej časti NATO.
Jadrom vzťahu EÚ a NATO je to, že vojenské sily štátov EÚ sú podriadené veleniu NATO, t. j. USA a tým pádom aj bezpečnostné otázky EÚ sa nemôžu riešiť v rámci EÚ, ale sa musia riešiť v rámci NATO, teda pod vedením USA. Tu je hlavné jadro faktu, že EÚ si nemôže nárokovať na svoju vlastnú zahraničnú politiku, pretože pokiaľ nemôže rozhodovať o svojej bezpečnostnej politike, ktorá je základom medzinárodnej politiky, tak nemôže mať ani vlastnú zahraničnú politiku. Predstavitelia EÚ, napriek všelijakým rečiam o potrebe samostatnej zahraničnej politiky EÚ, sa aj v tejto otázke v Madride zachovali ako poslušní pešiaci americkej armády.
Stručný pohľad na schválenú stratégiu zakončíme víziou sveta, o ktorý sa NATO usiluje. V bode 2 sa v tomto smere konštatuje: „Naša vízia je jasná – chceme žiť vo svete, kde suverenita, teritoriálna integrita, ľudské práva a medzinárodný zákon sú rešpektované a kde každá krajina si môže vybrať svoju vlastnú cestu, bez agresie, prinútenia a podriadenosti. Spolupracujeme so všetkými, ktorí tento cieľ zdieľajú. Stojíme spolu ako spojenci, aby sme bránili našu slobodu a prispeli k pokojnejšiemu svetu.“
Ak by toto bola skutočná vízia NATO, tak by vo svojom dokumente museli v prvom rade odsúdiť svoje rozširovanie sa na východ, museli by odsúdiť svoju účasť na agresívnych útokoch proti Juhoslávii, Iraku, Líbyi, Sýrii, Afganistanu a museli by odsúdiť účasť svojich členov na zvrhnutí prezidenta Janukovyča a nastolení nezákonnej vlády Jaceňuka na Ukrajine. Museli by odsúdiť svoju doterajšiu stratégiu, ktorá nakoniec priviedla k vojenskému konfliktu na Ukrajine a Európu na pokraj veľkej vojny. Rovnako by museli podrobiť kritike svoje rozhodnutie odmietnuť ruské bezpečnostné návrhy, ktoré boli poslednou možnosťou, ako zabrániť vojenskému konfliktu na Ukrajine. Jadrom stratégie NATO, ktorá by skutočne sledovala to, čo sa tvrdí v bode 7, by musela byť hlboká sebakritika vyúsťujúca do plánu postupného zániku severoatlantickej aliancie.
Posledná veta citovanej vízie „krásneho sveta“ podľa NATO, v ktorej chcú členovia NATO „brániť svoju slobodu“, je v jasnom protiklade k ich rečiam o tom, že chcú prispieť k posilneniu mieru vo svetu. Brániť slobodu členov NATO, preložené do zrozumiteľného jazyka, znamená brániť slobodu NATO zasahovať do suverenity európskych štátov stojacich mimo bloku NATO ako aj slobodu zasahovať do slobody mimoeurópskych štátov. Sloboda severoatlantickej aliancie nie je kompatibilná s mierovým životom v Európe a vo svete.
Pri celkovom pohľade na schválenú stratégiu NATO najväčšie nebezpečenstvo pre obyvateľov EÚ nepredstavuje samotný dokument, ale predovšetkým naši politici, ktorí namiesto toho, aby bojovali za skutočný mier v Európe a vo svete, bojujú za našu trvalú porobu, za trvalú nadvládu záujmov USA nad svetom a tým aj za trvalú hrozbu pre mier v Európe ako aj vo svete.
