John Pilger (9. 10. 1939 – 30. 12. 2023)bol austrálsko-britský protivojnový žurnalista a filmár pôsobiaci v Londýne, kde žil od roku 1962. Od skorého veku bol korešpondentom vo Vietname. Bol kritikom americkej a britskej zahraničnej politiky, ktorú pokladá za výsledok imperialistickej agendy. K jeho vybraným témam často patrili praktiky médií hlavného prúdu.
John Pilger. Zdroj: Flickr | Autorka: Marjorie Lipan
Preklad jeho článku Prelomiť posledné tabu. Gaza a hrozba svetovej vojny sme v Slove uverejnili 25. októbra 2014.
„Je tu jedno tabu,“ povedal vizionár Edward Said, „hovoriť pravdu o Palestíne a mohutnej deštruktívnej sile Izraela. Iba keď táto pravda vyjde na svetlo, môžeme byť všetci slobodní.“
Pre mnohých ľudí bola pravda vyjavená práve teraz. Konečne to všetci vedia. Kedysi zastrašovaní a umlčovaní už nedokážu odvracať pohľad. Z televízorov, počítačov, mobilov sa valia dôkazy barbarizmu štátu Izrael, ohromnej deštruktívnej sily jeho ochrancu USA, zbabelosti európskych vlád a zapletenia Kanady a Austrálie v tomto zločine.
Útok na Gazu bol útokom na nás všetkých. Obliehanie Gazy je obliehaním nás všetkých. Odopieranie spravodlivosti Palestínčanom je symptómom obliehania väčšiny ľudstva a varovaním, že hrozba novej svetovej vojny rastie každým dňom.
Keď Nelson Mandela nazval zápas Palestínčanov „najväčším morálnym problémom našich čias“, hovoril v mene skutočnej civilizácie, nie tej impériami vyfabrikovanej.
V Latinskej Amerike vlády Brazílie, Čile, Venezuely, Bolívie, Salvadoru, Peru a Ekvádoru zaujali postoj ku Gaze. Každá z týchto krajín si prešla svojím obdobím temného ticha, beztrestnosti masových vrážd podporovaných tým istým krstným otcom vo Washingtone, ktorý odpovedal na nárek detí v Gaze ďalšími dodávkami munície na ich zabíjanie.
Na rozdiel od Netanjahua a jeho zabijakov Washingtonom milovaní fašisti Latinskej Ameriky sa netrápili morálnym pózovaním a zahmlievaním. Jednoducho vraždili a telá vyhadzovali na skládky odpadu. Sionizmus má rovnaký cieľ: vyvlastniť a nakoniec zničiť jedno celé ľudské spoločenstvo.
Nič sa nezmenilo od neslávneho sionistického „Plánu D“ z roku 1948, etnickej čistky celej jednej spoločnosti. Na stránkach Times of Israel sa nedávno objavili slová: „Genocída je prípustná.“ Podpredseda izraelského parlamentu, Knessetu, Moshe Feiglin, požaduje zavedenie politiky masového vysídľovania do koncentračných táborov. Poslankyňa Ayelet Shakedová, ktorej strana je vo vládnej koalícii, volá po vyhladení palestínskych matiek, aby sa predišlo rodeniu – ako píše – malých hadov.
Reportéri roky informujú o palestínskych ženách tesne pred pôrodom, ktoré odmietnu pustiť cez kontrolný prechod do nemocnice a dieťa zomrelo, v niektorých prípadoch aj s matkou.
Reportéri roky prinášajú správy o chorých, ktorým je odopretý prístup k život zachraňujúcej liečbe, alebo na mieste zastrelených pri pokuse dostať sa na kliniku, aby absolvovali chemoterapiu. Jedna staršia pani s barlou bola takto zavraždená – skončila s guľkou v chrbte.
Keď som predostrel fakty o týchto zločinoch poradcovi izraelského premiéra Dori Goldimu, on odpovedal, „Nanešťastie v každej vojne sa náhodne vyskytnú civilné obete. Ale prípad, ktorý spomínate, nie je terorizmus. Terorizmus znamená zacieliť ostreľovacou puškou na civilistu zámerne.“
Odpovedal som, „Presne to sa stalo.“
„Nie,“ povedal, „to sa nestalo.“
Takúto lož, alebo sebaklam neomylne opakujú izraelskí apologéti. Ako poznamenal bývalý reportér New York Times Chris Hedges, informovanie o podobných zverstvách sa nevyhnutne končí – „zahynul v prestrelke“. Za celý čas, čo pokrývam dianie na Blízkom východe, v mnohých ak nie vo väčšine západných médií platí tento nepísaný dohovor.
V jednom z mojich filmov leží palestínsky kameraman Imad Ghanem bezmocne na zemi, kým vojaci z „najmorálnejšej armády sveta“ mu odstrelili obe nohy. Tejto ohavnosti venovala BBC dva riadky na svojej webovej stránke. Trinásť žurnalistov bolo zabitých v poslednom krvavom ťažení Izraela v Gaze. Všetci Palestínčania. Kto pozná ich mená?
Niečo sa však zmenilo. Po celom svete sa zodvihol odpor a hlasy rozumného liberalizmu sú znepokojené. Ich rukopis a zradný chorál „rovnakej viny“ a „izraelského práva brániť sa“ už nezaberá, ani osočovanie obviňovaním z antisemitizmu. Prestávajú fungovať aj jednostranné volania, že „niečo sa musí spraviť“ proti islamským fanatikom, ale nikdy nič proti sionistickým.
Nepretržitá a najčastejšia propaganda hovorí, že Hamas je odhodlaný zničiť Izrael. Khaled Hroub z Cambridgeskej univerzity, považovaný za jedného z popredných odborníkov na Hamas, tvrdí, že takéto vyjadrenie „nikdy Hamas nevyriekol ani neprijal, dokonca ani vo svojich najradikálnejších vyhláseniach“. Často citovaná „antižidovská“ charta z roku 1988 je prácou jedného človeka a bola zverejnená bez riadneho schválenia Hamasom… Autorom bol člen „starej gardy“, dokument je považovaný za zahanbujúci a nikdy nie je citovaný.
Hamas opakovane ponúkol Izraelu 10-ročné prímerie a dávno sa zmieril s dvojštátnym riešením. Keď sa Medea Benjaminová, americko-židovská aktivistka vrátila z Gazy, priniesla list od lídrov Hamasu prezidentovi Obamovi, v ktorom jednoznačne stálo, že vláda Gazy si želá mier s Izraelom. List bol odignorovaný. Osobne viem o mnohých takýchto listoch zaslaných v dobrej viere, ktoré boli odmietnuté alebo ignorované.
Neodpustiteľným zločinom Hamasu je tá zvláštnosť, ktorej sa nikdy nedostalo pozornosti médií, že je to jediná arabská vláda, ktorá bola slobodne a demokraticky zvolená vlastným ľudom. Čo je ešte horšie, nedávno sformovala vládu jednoty s vládou Západného brehu Jordánu. Jednotný a rezolútny hlas Palestíny vo Valnom zhromaždení OSN, v Rade pre ľudské práva a na Medzinárodnom súdnom dvore je najobávanejšou hrozbou.
Mark Urban, diplomatický korešpondent BBC Newsnight uviedol päť dôvodov, prečo je Blízky východ v plameňoch. Žiaden z nich nezahŕňal historickú ani súčasnú rolu britskej vlády. Dodávky zbraní Cameronovej vlády pre Izrael v hodnote 8 miliárd libier boli zamlčané. Masívne britské vyzbrojovanie Saudskej Arábie bolo zamlčané. Britská spoluvina za zničenie Líbye bola zamlčaná. Britská podpora tyranii v Egypte bola zamlčaná.
A čo sa týka britskej invázie do Afganistanu a Iraku, to sa tiež nikdy nestalo.
Ilúzie nestrannosti a dôveryhodnosti BBC v záležitostiach vojny a mieru sú obmedzené a viac ovplyvňujú verejnú diskusiu ako klamstvá bulváru.
Profesor Greg Philo z Glasgowskej univerzity poznamenal, že dojemný komentár Jona Snowa (hlavný spravodajský moderátor Channel 4) na Youtube sa obmedzil na otázku primeranosti a opodstatnenosti izraelského útoku na Gazu. To, čo chýbalo – a takmer vždy chýba – je základná pravda o najdlhšej vojenskej okupácii v modernej histórii: že ide o zločineckú politiku podporovanú západnými vládami od Washigtonu cez Londýn až po Canberru.
Pokiaľ ide o mýtus, že zraniteľný a izolovaný Izrael je obkľúčený nepriateľmi, opak je pravdou, Izrael je obklopený strategickými spojencami. Palestínska vláda (Západného brehu) je platená a vyzbrojovaná priamo USA a dlhodobo kolaboruje s Tel Avivom. Spolu s Netanjahuom bok po boku stoja tyranie ako Egypt, Jordánsko, Saudská Arábia, Spojené arabské emiráty, Bahrajn, Katar. Ak sa niekedy uskutočnia majstrovstvá sveta vo futbale v Katare, môžete si byť istý, že o bezpečnosť sa bude starať Mossad.
Odpor je najušľachtilejšia forma hrdosti ľudstva. Odpor Palestínčanov v Gaze je právom prirovnávaný k židovskému povstaniu vo Varšavskom gete v 1943 – keď rovnako kopali tunely a používali taktiku prekvapenia a ukrývania proti obrovskej presile vojenskej mašinérie. Posledný žijúci líder Varšavského povstania Marek Edelman napísal list solidarity s palestínskym odporom, ktorý pripodobnil k bojom v gete. List sa začínal slovami: „Veliteľom palestínskych ozbrojených síl, milícií a partizánskych oddielov – a všetkým vojakom [Palestíny].“
Doktor Mads Gilbert je nórsky lekár známy svojou hrdinskou prácou v Gaze.
Doktor Gilbert sa 8. augusta vrátil do rodného mesta Tronso v Nórsku, ktoré nacisti okupovali sedem rokov. Povedal: „Predstavte si, že sa vrátime pred rok 1945 a my v Nórsku sme nevyhrali zápas za oslobodenie a nevyhnali sme okupantov. Predstavte si, že okupácia našej krajiny pokračovala a kúsok po kúsku, desaťročie za desaťročím by mizla. Vyhnali by nás do neúrodných a nehostinných oblastí, vzali by nám vodu, lovili ryby v našom mori a potom bombardovali naše nemocnice, záchranárov, naše školy a domovy.
Vzdali by sme sa a vyvesili bielu zástavu? Určite nie! A taká je situácia v Gaze. Toto nie je boj medzi terorizmom a demokraciou. Hamas nie je nepriateľ, proti ktorému Izrael bojuje. Izrael vedie vojnu proti odhodlaniu palestínskeho ľudu vzdorovať. Je to vec hrdosti a Palestínčania to nikdy neprijmú.
V 1938 nacisti volali Židov Untermenschen – podľudia. Dnes sú to Palestínčania, s ktorými sa zaobchádza ako s podľuďmi, ktorí môžu byť zabíjaní bez toho, aby ktokoľvek z mocných zareagoval.
Teraz som sa vrátil do Nórska, slobodnej krajiny, ale táto krajina je slobodná, lebo tu bolo hnutie odporu. Okupované krajiny majú právo vzdorovať, dokonca aj zo zbraňami – tak hovorí medzinárodné právo. Palestínske ľudové hnutie odporu v Gaze je obdivuhodné, je to zápas za nás všetkých.“
Povedať túto pravdu so sebou prináša nebezpečenstvo, je to, povedal Edward Said, ako „prelomiť posledné tabu“. Môj dokumentárny film „Palestine is still the issue“ bol nominovaný na cenu Bafta (Cena britskej akadémie) a bol ocenený Nezávislou televíznou komisiou za „žurnalistickú integritu“ a „dôkladný a starostlivý výskum“. Napriek tomu behom niekoľkých minút od začiatku vysielania filmu na britskom ITV Network udrela tlaková vlna emailov označujúcich ma ako „démonického psychopata“, „rozsievača nenávisti a zla“ či „antisemitu najnebezpečnejšieho druhu“. Väčšinou to bolo zorganizované sionistami v USA, ktorí v žiadnom prípade nemohli film vidieť. Denne mi prichádzalo jedno vyhrážanie smrťou.
Skutočná žurnalistika žije v Gaze. Som v častom telefonickom kontakte s Mohamedom Omerom, neobyčajným mladým palestínskym reportérom, ktorému som v roku 2008 odovzdal Cenu Marthy Gellhornovej za žurnalistiku. Kedykoľvek som mu zavolal počas útokov na Gazu, počul som kvílenie dronov, explózie rakiet.
Raz prerušil náš rozhovor, keď sa rozbehol pomôcť deťom krčiacim sa vonku medzi výbuchmi, čakajúcim, že ich niekto odtiaľ odvedie. Keď sme spolu hovorili 30. júla, jedna stíhačka F19 práve zmasakrovala 19 detí. Potom, 20. augusta mi opísal, ako izraelské drony v podstate nahnali celú dedinu a barbarsky postrieľali.
Každý deň za úsvitu Mohamed navštevuje rodiny, ktoré boli zbombardované.
Stojac v rozvalinách ich domovov nahráva ich príbehy, fotografuje ich. Ide do nemocnice. Ide do márnice. Ide na cintorín. Stojí hodiny v radoch na chlieb pre svoju rodinu a stále sleduje oblohu. Posiela dve, tri, štyri reportáže denne. To je naozajstná žurnalistika.
„Pokúšajú sa nás vyhladiť,“ povedal mi. „Ale čím viac nás bombardujú, tím sme silnejší. Nikdy nevyhrajú.“
Obrovský zločin páchaný v Gaze je odkazom na niečo väčšie a hrozivejšie pre nás všetkých.
Od roku 2001 USA a ich spojenci besnia. Dôsledkom čoho je najmenej 700 000 mužov, žien a detí mŕtvych, vzostup džihádistov – v krajine, kde predtým neexistovali. Poznáme ich ako Al-Kaída a teraz Islamský štát, boli vytvorené USA a Britániou za asistencie Pakistanu a Saudskej Arábie. Pôvodný zámer bolo vytvoriť a využiť islamský fundamentalizmus, ktorý vo väčšine arabského sveta dovtedy skoro neexistoval, na podkopanie panarabského hnutia a sekulárnych vlád.
V 80. rokoch 20. storočia sa stal zbraňou v boji proti Sovietskemu zväzu v Afganistane.
Tento projekt CIA mal meno Operácia Cyklón, a cyklónom sa aj stal, no ktorý sa v nápore nespútanej zúrivosti obrátil proti svojim strojcom. Útoky z 11. 9. 2001 a v Londýne v júli 2005 sú toho výsledkom, rovnako ako odporné vraždy amerických novinárov Jamesa Foleyho a Stevene Sotloffa. Viac ako rok vyzbrojovala Obamova vláda vrahov týchto dvoch mladých mužov – známych ako ISIS v Sýrii – s cieľom zničiť sekulárnu vládu v Damasku.
Jedným z principiálnych spojencov Západu v tomto imperiálnom zmätku je stredoveký štát Saudská Arábia, kde stínanie hláv je justičnou rutinou. Vždy, keď sa člen britskej kráľovskej rodiny vyberie na toto barbarské miesto, môžete staviť svoj posledný petrodolár, že britská vláda chce šejkom predať viac stíhačiek, rakiet. Väčšina únoscov z 11. septembra 2001pochádzala zo Saudskej Arábie, ktorá platí džihádistov v Sýrii a Iraku.
Prečo musíme žiť v tomto stave permanentnej vojny?
Odpoveď na túto otázku sa neoddeliteľne viaže na USA, kde prebehol prevrat bez toho, aby sa to dostalo do správ. Skupina okolo Dicka Cheneyho známa pod označením Projekt nového amerického storočia sa dostala k moci počas vlády Georga W. Busha. Vtedy sa im vo Washingtone hovorilo „crazies“ – blázni.
Je to extrémistická sekta, ktorá verí v to čo vrchné velenie USA nazýva „celospektrálna nadvláda“.
Ako za Busha, tak za Obamu sú všetky ministerstvá presiaknuté imperiálnou mentalitou 19. storočia. Surový militarizmus je na vzostupe, diplomacia je zbytočná. Národy a vlády sú posudzované ako užitočné alebo postrádateľné: dajú sa podplatiť, vydierať alebo „sankcionovať“.
Národný obranný výbor vo Washingtone zverejnil 31. júla pozoruhodný dokument, ktorý apeluje, aby sa USA pripravili na boj v šiestich vojnách naraz. Na vrchole zoznamu sú Rusko a Čína – atómové veľmoci.
V určitom zmysle sa vojna proti Rusku už začala. Pokiaľ sa svet zhrozene prizeral na izraelský útok na Gazu, podobné krutosti vo východnej Ukrajine sotva stáli za správu. Dve ukrajinské mestá, Doneck a Luhansk s rusky hovoriacim obyvateľstvom boli obliehané a spolu s nemocnicami a školami zbombardované kyjevským režimom, ktorý sa dostal k moci pučom vedeným neonacistami, podporovanými a platenými Spojenými štátmi. Puč bol vyvrcholením procesu, ktorému ruský politický komentátor Sergej Glaziev hovorí dvadsať rokov „nahováračiek ukrajinských nacistov, namierených proti Rusku“.
Fašizmus v Európe opäť povstal a ani jeden európsky líder proti nemu neprehovoril. Možno preto, lebo fašizmus vzmáhajúci sa v celej Európe sa stáva pravdou, ktorej sa už nikto neodváži pozrieť do tváre.
Ukrajina so svojou minulosťou a prítomnosťou je teraz zábavným parkom CIA, kolóniou NATO a Medzinárodného menového fondu. Februárovým fašistickým prevratom v Kyjeve sa pýši asistentka sekretariátu štátu Victoria Nulandová s tým, že „rozpočet na prevrat“ dosiahol 5 miliárd dolárov.
