(Ako sa vyhnúť kinu širokým oblúkom)
O spustení produkcie filmu „Napoleon“ s ambíciou prieniku do života jednej z najznámejších osobností svetových dejín som sa dozvedel, keď mal ešte pracovný názov Kitbag, čiže torba, vojenská brašna. V zjavnej narážke na maršalský bâton, ktorý v nej údajne nosil každý vojak „Veľkej armády“. Záležalo len na jeho schopnostiach, čím sa stane. Tak, ako to dokázal „cisár všetkých Francúzov“ a jeho blízki druhovia.
Už prvý celovečerný film režiséra Ridleyho Scotta spred viac ako štyroch desaťročí, zhodou okolností tiež s napoleonskou tematikou – Duelanti (The Duellists; 1977), bol originálny námetom a skvelý zachytením dobovej atmosféry. Zobrazoval neukončené súboje dvoch dôstojníkov husárskeho pluku francúzskej armády, ktorí, podľa literárnej predlohy Josepha Conrada, bojovali na život a na smrť poldruha dekády zakaždým, keď na seba narazili, dokonca aj počas ústupu z Ruska a po skončení napoleonskej éry. K pozitívnym filmovým recenziám prispela choreografia šermiarskych súbojov, exteriéry a náhľady sťaby z romantických a klasicistických obrazov i presvedčivé herecké výkony Harveyho Keitela a Keitha Carradina v hlavných úlohách.
Po sľubnom úvode vkročil Ridley Scott do filmového sveta impozantne zanechajúc v ňom trvalú stopu filmami Votrelec, Blade Runner, Gladiátor a Kráľovstvo nebeské, ktoré si vyslúžili výborné kritiky a zaznamenali pozoruhodný divácky úspech. O ostatných veľa neviem, no spomenuté si viem stále pozrieť s pôžitkom. Čakal som s napätím, ako sa maestro vysporiada s gigantickou úlohou, na ktorú sa podujal tentoraz. Napokon som odvahu ísť si film vychutnať do kina nenazbieral. Nosné scény som videl už vopred. To, čoho som bol svedkom, sa nedá nazvať inak ako zlyhanie. Mám tým na mysli kresbu postáv, nadväznosť a kauzalitu, pointu, ponaučenie a námety na zamyslenie. Kostra príbehu je preťažená a nevládze ho udržať. Svaly a mäso z nej prevísajú, dokonca odpadávajú ako v Zolovom „Bruchu Paríža“ (Le Ventre de Paris; 1873). Poulet à la Marengo i ďalšie delikatesy na zdanlivo bohato prestretej tabuli sú bez chuti. Vo Francúzsku, aspoň v tom nedávnom a klasickom, to bol na rozdiel od zločinov spáchaných z vášne neodpustiteľný hriech.
Bol som pripravený rešpektovať umeleckú voľnosť pri narábaní s faktami. Joaquín Phoenix v hlavnej úlohe bol nemenej režisérskou výzvou a hereckou príležitosťou ako rukavicou hodenou do tváre filmovému publiku. Originalitu, intelektuálnu smelosť až drzosť idúce poza všeobecne známe fakty za predpokladu, že majú svoj účel, viem oceniť. S pribúdajúcimi negatívnymi recenziami (internet je nimi zaplavený), sa moje odhodlanie vydržať viac ako dve a pol hodiny v kresle sledujúc dianie na striebornom plátne síce s veľkorysými no stále len počítačovými efektmi a s matnými výkonmi hlavných protagonistov stratených v transformácii, ktorá sa od nich žiadala a ktorá z nich v konečnom dôsledku urobila nepodarené karikatúry skutočných historických postáv, postupne vytrácalo. Nie preto, že sa nimi pri výbere filmových titulov riadim a nechám ovplyvniť, ale preto, že potvrdzovali, čo som šípil z už videného, nezvládnutie úlohy, na ktorú sa režisér a autor scenára podujali. Dve slová v inojazyčnej ozvene postačujú úplne. Epické zlyhanie. Utter failure – un échec total.
Niektorí Ridleyho Scotta obviňujú z nenávisti k Francúzom a pohŕdania nimi. Jeho „Napoleon“ je podľa nich urážkou a vybavovaním si účtov vyplývajúcich z anglo-francúzskej rivality trvajúcej dlhé storočia. Tak ďaleko by som až nezachádzal. Sir Ridley bol svojím projektom pohltený a chcel ho zrealizovať čo najlepšie a v dobrej viere. Technicky je každým cólom profesionál, otázkou je, či je stále aj vizionárom. V tomto prípade si na seba nabral priveľa túžiac preliať oceán do lastúry. Za spochybnenie krásy potomka, ktorého splodil, vynadal nielen Francúzom „nenávidiacim vlastnú históriu“, ale aj britským historikom („žili ste vtedy? ak nie, držte huby!“). Napokon, keď sa Francúzom Napoléon à l´anglaise nepáči, nech si o svojom cisárovi, ktorý obrátil Európu hore nohami, nakrútia vlastný film. Čiže namiesto Long live the Emperor! – Vive l´Empereur! Už len toto by nám chýbalo, prevrátili by očami praví i ľaví strážcovia navonok egalitariánskych tradícii niekdajšej gaullistickej Piatej Republiky, dnes Republiky bankárov, konzervatívnejší a prudérnejší ako Bourbonovci počas rojalistickej monarchie zreštaurovanej po Napoleonovom páde.
Čitateľ si môže povedať, že je nefér napísať recenziu o niečom, čo ste nevideli celé. Ako sa to vezme. Neférové voči tvorcovi a výsledku jeho úsilia by bolo, podľa môjho názoru, aj zodvihnúť sa po pätnástich minútach zo sedačky a so znechutením či rozčarovaním opustiť filmovú sálu. To by som dozaista urobil, ak by som podstatnú časť filmu nevidel vopred. Ostaňme pritom, že tentoraz to Ridleymu Scottovi nevyšlo tak, ako chcel. Scottov flop by nám však nemal brániť, aby sme sa tešili, aj keď opatrne, na jeho ďalšie tituly vrátane pokračovania dnes už kultového Gladiátora, ktorého premiéra je naplánovaná na budúci rok. Možno niekde v prítmí premietacej sály sedeli so zatajeným dychom mladík alebo deva, ktorí raz privedú k životu historického alebo filmového Napoleona (alebo oboch), spôsobom, aký sa doteraz nikomu nepodaril a prostriedkami, o ktorých dnes ešte nechyrujeme. Svojho Napoleona a filtre, cez ktoré ho vníma, má totiž každá doba. Má ich Ridley Scott rovnako ako aj my ostatní.
Kým sa v kinách alebo na obrazovkách objavia ďalšie pokusy, ktoré nikdy nemôžu uspokojiť všetkých, oplatí sa pripomenúť aspoň dvoch filmových Napoleonov z mnohých. Roda Steigera a Rudolfa Hrušínského. Ich portréty tiež nemusia byť historicky stopercentne akurátne, veď o to vo filmoch, dokonca ani historických, až tak nejde. Sála z nich však čosi, charizma v prvom prípade, bezcitnosť, bezohľadnosť a cynickosť v druhom, čo príbeh navonok jednoduchého chlapca z Korziky pôvodom z „tretieho stavu“, z ktorého doba i on sám stvorili nielen francúzskeho cisára, ale aj a najmä organizačného a vojenského génia, činí naveky magnetickým a enigmatickým. A práve táto nosná dimenzia v najnovšom filme renomovaného tvorcu a režiséra úplne chýba.
Napoleonova socha na nádvorí Invalidovne v Paríži
(Les Invalides; autor Émile Seurre, 1833). Zroj: wikimedia commons