O tomto družstve (ako autor akcentujem slovo družstvo!), ktoré do vienka dostalo a do konca svojej právnej existencie malo esperantistický názov, bolo napísaných a publikovaných množstvo časopiseckých článkov a kníh.
Boli a sú rôzneho zamerania, rôznej kvality, rôznej politickej orientácie a tým so svojskými rôznymi hodnotovými závermi a na rôznej literárno-výpovednej úrovni. A treba spomenúť, že aj v rôznych jazykových mutáciách: v ruskom (asi najväčší objem), v českom (najmä spomienkové témy), v slovenskom (historické reminiscencie) a dnes už aj v kirgizskom jazyku (komunikácia súvzťažnosti Interhelpa a základov kirgizského hospodárstva).
Túto pestrú paletu najnovšie dopĺňa Branislav Krasnovský: Interhelpo, AnaPress, Bratislava, 2025, ISBN 978-808210-005-4, spolu 107 strán.
Táto útla knižočka vyšla vďaka iniciatíve Honorárneho konzulátu Kirgizskej republiky v Slovenskej republike so sídlom v Bratislave práve v deň stého výročia (29. marca 1925) odjazdu prvej vlakovej súpravy členov Interhelpa zo Žiliny do Piškeku (neskôr Frunze, dnes Biškek).
Text uvádzajú do života svojimi predslovmi Žilinčan, minister zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky Juraj Blanár, minister zahraničných vecí Kirgizskej republiky Žeenbek Kulubajev a mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec Českej republiky v Slovenskej republike so sídlom v Bratislave Rudolf Jindrák. Úvodné slová autorít korešpondujú s obsahom textu, resp. v mnohom ho obohacujú, pričom treba oceniť trefnosť a historickú spoľahlivosť príspevku J. Blanára.
Text mapuje aj to, čo predchádzalo 29. marcu 1925, keď vyrazila zo Žiliny prvá vlaková súprava – 24 vagónov – smerom na východ s cieľovou stanicou Piškek a v rokoch 1925, 1926 a 1932, keď z tejto železničnej stanice odchádzali ďalšie vlakové súpravy do Piškeku. Autor knižočky B. Krasnovský hovorí o ich pohnútkach, ale aj o tom, čo čakalo ľudí, ktorí nielen kvôli ideológii, ale aj (najmä) pod tlakom kapitalizmu a bujnejúcej hospodárskej krízy, rozpredali všetko to málo, čo mali a vyrazili smerom do Strednej Ázie budovať svoju novú budúcnosť.
Spolu s interhelpistami do Kirgizska zavítali napríklad Peter Jilemnický, Július Fučík a s rodičmi aj malý chlapec, ktorý tam strávil osem rokov, Alexander Dubček.
Recenzovaný text pripomína aj fakt, že mnohí členovia Interhelpa sa stali obeťou stalinskej éry, ako aj to, že v roku 1943 bolo toto úspešné družstvo z moci úradnej rozpustené.
Potomkovia Interhelpa, ktorí aj teraz žijú v Kirgizskej republiky, sú tí, ktorým je venovaná – podľa autora – jeho knižočka.
Korektne treba povedať, že nie je v ničom objavná, iba inovatívne popisuje to, čo už je všeobecne známe. Bádateľská práca autora nebola asi prioritou, skôr išlo o text na pripomenutie si storočnice Interhelpa.
Navyše, jazykový redaktor (Mgr. Milan Paulus) neodviedol stopercentnú prácu. V texte sa často objavuje spojenie stredná Ázia, namiesto správneho tvaru Stredná Ázia a s názvom hlavného mesta Piškek – Frunze – Biškek text pracuje dosť voľne, niekedy neakceptujúc realitu historického umiestnenia v čase.
Zrátané a podčiarknuté, družstvo Interhelpo, ktorého prví aktéri vyrazili pred sto rokmi do Piškeku – bez skromnosti – bolo významným počinom.
Táto knižočka o tom hovorí a na to upozorňuje. Nepriamo nás vedie k poznaniu, záveru, že človek, ktorý nemá historickú pamäť, prestáva byť človekom. Toto (teda spojenie historickej pamäti so stratou ľudskej dimenzie) – pozrite si záznamy z rokovania NR SR v ostatných dňoch – niektoré poslankyne (najmä za PS) len a len a denne potvrdzujú.
Pre spomenuté poslankyne NR SR možno na (de)inšpiráciu spomenúť slová československého exulanta Milana Kunderu – voľne parafrázujúc – zdá sa, že pre úspech na TV obrazovke stačí poznať a vedieť tri veci: po prvé nehanbiť sa za svoju nevzdelanosť, po druhé naučiť sa pár (stačí dvesto) slov a po tretie ich neustále a tupo opakovať.
Pripomeňme si aj literárny príbeh starého otca, ktorý vychováva svojho vnuka na základe dobra z rozprávok a povestí. Ide o moment z knihy sovietsko-kirgizského spisovateľa a diplomata Čingiza Ajtmatova s názvom Biela loď.
Tam sa chlapec (symbol čistoty a sily) pýta vojaka, či pozná svojich predkov. Vojak (nie z Kirgizska) odpovedá, že pozná otca a deda a to mu stačí. Chlapec (Kirgiz) kontruje, že on pozná svojich predkov sedem pokolení dozadu!
Treba preto porozumieť tomu, že my sme tu schopní x rokov na Interhelpo priebežne zabúdať a v Kirgizsku je živá pamäť spojená so siedmimi pokoleniami.
Žiaľ, ani dnes nechcú niektorí vidieť, ako sa dehonestuje historicko-obsahový odkaz Interhelpa (a teda aj odkaz A. Dubčeka), či iných historických udalostí a klamú z verejných tribún o nespochybniteľných faktoch. A my, skromní voliči, ich klamstvo nevieme využiť na to, aby sa s konečnou platnosťou „historicky znemožnili“.
Aj preto ju odporúčam prečítať si tento príbeh Interhelpa – je inšpiratívny. Nakoniec, má viac než Kunderom spomínaných dvesto slov.
(Autor je emeritný vysokoškolský učiteľ)
