Slovensko zmeravelo, zdúpnelo, stratilo reč. Len politici a ich mediálni sprievodcovia museli ihneď vydávať vyhlásenia a správy, vysielať obrázky do sveta. Jednou z najpohotovejších bola prekvapujúco britská BBC. Všetci sa zhodli na tom, že je to niečo nevídané a neslýchané a že je to na Slovensku bezprecedentný útok na demokraciu. Predovšetkým však je to útok na život človeka, ktorý tu niečo znamená a reprezentuje, ktorý sa o niečo usiluje v prospech štátu a krajiny. Ti, ktorí čo len trochu vidia politike „pod kožu“, mohli mať už nejaký čas isté zlé tušenia alebo obavy, ba aj sama obeť atentátu to pred mesiacom vyslovila nahlas. Teraz všetci stojíme pred realitou, že politik, ktorý bol plný činov a plánov, ktorého boli plné médiá a pre ktorého je politika, so všetkým, čo k nej patrí v dobrom i menej dobrom, zmyslom života, tento politik je zrazu jedným činom plne vyradený zo svojho živlu. Páchateľ môže hovoriť, čo chce – že mu chcel len ublížiť, nie ho zabiť –, faktom je, že ho chcel odstaviť, vyradiť z politiky, a to sa mu, žiaľ, podarilo. Nevedno, na ako dlho a nevedno ešte s akými dôsledkami.
Faktom je, že politika bez Roberta Fica tu nebola od roku 1992. V tejto politike to bol nesporne fenomén, aký sme tu predtým nemali. Nie je tu teraz miesto – a dúfam, že ani čas – hodnotiť jeho politickú kariéru, tú zhodnotia iba dejiny, ale na politické talenty Slovensko nemalo doteraz bohvieaké šťastie. Tých zopár, ktorí sa zapísali do dejín (Štúr, Štefánik, Dubček) skončilo typicky „slovensky“ – tragicky. Mali by sme veľmi dúfať, že táto línia sa už skončila a nebude pokračovať… Zrelé a kompetentné politické osobnosti sme nikdy nemali a nemáme na rozdávanie, nieto už na krágľovanie…
Tento úbohý, ale na druhej strane premyslený a úkladný čin, je síce prejavom ohromného zmätku v hlave atentátnika, ale má svoje širšie podhubie. Obávam sa, že podobný zmätok vládol v hlavách mnohých spoluobčanov už pred atentátom a ešte väčší v nich mohol zavládnuť po ňom. Alebo naopak? Aspoň niektorým sa teraz začali konečne otvárať oči? Začali sa prebúdzať a chápať, v čom tu žijeme ostatné roky, či dokonca celých 35 rokov? Bodaj by! A bodaj by sa o tom konečne začala normálna diskusia, otvorená spoločenská komunikácia. Bez sebauvedomenia a sebareflexie nemôže žiť, a už vôbec nie napredovať, žiadne spoločenstvo.
Tým širším podhubím hanebného vedomého činu jedného zúfalého občana je naša kolektívna mentalita, ktorá sa zatiaľ nenaučila zvládať zložitosť a protirečivosť doby a najmä nie prirodzenú pluralitu názorov, o ktorej kedysi dávno písal vo svojej geniálnej práci O politickej slobode (1859) filozof John Stuart Mill (1806 – 1873). Napríklad: „Najhorší prečin, akého sa možno v polemike dopustiť, je označiť tých, ktorí zastávajú opačnú mienku, za zlých a nemorálnych ľudí“ (slovenské vydanie, Kalligram 2005, s. 110). Alebo: „V politike je teda takmer bežné, že tak strana, usilujúca sa o poriadok a stabilitu, ako aj strana, usilujúca sa o pokrok alebo reformy, je nevyhnutnou zložkou zdravého politického života, pokým jedna alebo druhá nerozšíri svoju koncepciu do takej miery, že sa stane v rovnakej miere stranou poriadku i pokroku zároveň, stranou, ktorá vie a rozlišuje, čo sa má zachovať a čo odhodiť“ (tamtiež, s. 102). Občania nemôžu žiť s chaosom v hlavách, ale ani s jednostrannou zaujatosťou voči niektorej z politických strán. Musia sa naučiť rozlišovať, ktorá strana je ktorá.
K našej kolektívnej identite rovnako patrí prudká emocionalita, prejavujúca sa ako vznetlivosť, vášnivé rozhorčenie alebo „spravodlivý“ hnev, ak sa nám niečo nepáči alebo s niečím nesúhlasíme. Máme problém to „predýchať“ a schladiť svoje horúce hlavy. Takýto temperament však treba uplatňovať radšej pri folklóre než v politike. Politika ako najnáročnejšia ľudská činnosť si vyžaduje rozvahu a nadhľad, ak nemám priamo povedať múdrosť. Ako sa dnes vyjadril zvolený prezident Peter Pellegrini: ľudské hodnoty sú nad politickými hodnotami.
Úbohý atentátnik si sotva uvedomil, že jeho čin je útokom na nás všetkých, na Slovensko a jeho smerovanie, na budúcnosť. Treba veriť, že už nikdy nenájde žiadnych sebe podobných.
