Ľudstvo síce tvorí jeden živočíšny druh, ktorý si samo hrdopyšne nazvalo „homo sapiens sapiens”, ale vnútorne, morálne, mentálne, intelektuálne aj sociálne je hlboko rozdelené. Minimálne na dve skupiny. To znamená, že medzi nami sú (a vždy boli) bytosti v ľudskej koži, z ktorých jedni sú ľudia, kým druhí len „obludy” v tej istej koži. Navonok a na prvý pohľad ich ťažko rozoznávame.
A predsa môžeme vidieť a vedieť, že sú medzi nami bytosti v ľudskej koži, ktoré majú radosť z toho, že škodia a ubližujú druhým. Že sa vezú na chrbtoch druhých a stúpajú po nich ako po rebríku k vlastnej kariére a prospechu. Natvrdo povedané, že ich jednoducho exploatujú, žijú na ich úkor. A prečo nie? Veď tí druhí sú pre nich len predmetom zneužitia, zloby a nenávisti, viac či menej skrytej alebo otvorenej. Nemajú pre nich žiadnu inú hodnotu. Sú ich nepriateľmi, ktorých chcú využiť, zneužiť, pokoriť alebo zničiť bez ohľadu na všetko a za každú cenu. Takým nepriateľom sa pre nich môže stať z večera na ráno ktokoľvek, pokiaľ ním už nie je každý, na koho sa zamerajú. Okrem nich samých a nimi vyvolených. Z dejín to poznáme ako homofóbiu alebo mizantropiu.
Obludy v ľudskej koži sú zamerané na každého, z koho by mohli niečo vyťažiť pre seba. Presnejšie proti každému, koho by mohli ponížiť, poškodiť, udupať pod čiernu zem, a tým sa sami dostať na „vrchol” buď vo svojich vlastných očiach, alebo v očiach druhých oblúd, rovnako zaodetých do ľudskej kože.
Na druhej strane všetci vieme, že už aj obyčajná škodoradosť je patologická. Tešiť sa z toho, že druhým sa vodí zle, že trpia, trápia sa, nebodaj zomierajú a hynú, môže byť spojené práve s tou obludnou ľudskou patológiou, že „mne sa to nestane” – s radosťou zo smrti druhých, ktorej sme my zatiaľ ušetrení, ako o tom zhrozený písal Elias Canetti. (Nevdojak sa tu ponúka pomyslenie na obludnosť všetkých tých, ktorí sa vydávajú za spojencov Ukrajiny, ale sami sú ďaleko od ich územia a osudu v relatívnom bezpečí. A tá istá obludnosť tých istých, ktorí namiesto úsilia o mier – teda o zastavenie špeciálnej vojenskej operácie zo strany Ruska – namiesto toho povzbudzujú Ukrajincov v ich absurdnom umieraní).
Oveľa obludnejšia je však patológia tých oblúd v ľudskej koži, ktoré samé od seba a vedome pripravujú smrť a iné zlo druhým vo svojej najobludnejšej predstave, že práve tým nebodaj „spasia” sami seba a zabezpečia si existenciu, v ktorej ich už nikto nebude ohrozovať, lebo veď už ani nebude kto, keď na tomto svete zostanú iba oni sami a spolu s nimi tí, čo ich nasledujú – ich sluhovia a otroci, ktorým nejde o nič iné, než o to, aby prežili pod egidou svojich pánov. „Čisté“ otrocké duše, ktoré tak extrémne privádzali do hnevu voči homo sapiens sapiens filozofa Friedricha Nietzcheho.
Najväčším zlom pre človeka na tomto svete je zlý človek. Zlo zahalené do ľudskej kože. Obluda, hrajúca sa na ľudskú bytosť. Pretvarujúca a maskujúca sa práve iba svojou maskou z ľudskej kože, ktorá zakryje všetko pred každým, kto to nevidí, nevie a nechce vidieť. Len nie to, že bytosť odetá do ľudskej kože je obluda. Monštrum. Niekto, pre koho skutočné ľudské bytosti nie sú ničím. Iba ak predmetom, ktorý chcú ovládnuť alebo zničiť.
Vyzerá to tak, že sme sa dožili doby, v ktorej obludnosť v ľudskej koži priam prekvitá. Kde sú tie časy, keď prekvitala viera v človeka? Keď slovo človek znelo hrdo? Keď človek veril v človeka a mal nádej, že ho nesklame? Keď človek bol schopný aj ochotný dobrovoľne tvoriť dobro pre človeka? Pre toho druhého, v ktorom nevidel obludu v ľudskej koži, ale sú-druha, teda druha ako priateľa, partnera, spolu-pútnika na spoločnej ceste týmto slzavým údolím?
