Doteraz mám v pamäti zážitok od jedného kontajnera na smeti, v ktorom sa prehrabávala stará ženička dovtedy, pokiaľ z neho nevydolovala silnú hovädziu kosť. Zabalila si ju do igelitu a vložila do tašky.
Babka, a načo vám bude tá kosť, spytujem sa. Pre mačku, dostalo sa mi odpovede.
Ale veď mačka takú silnú kosť nedokáže ani prehryznúť, namietal som. Vieš synak, mám ešte aj psa, volá sa Nero. On je gavalier a túto kosť rozhryzie. Ostane z nej aj pre mačku, bolo mi povedané. Je väčší gavalier, ako tí, čo dnes rozhodujú o našej starobe. Mal by si vidieť, ako je tá mačka potom Nerovi vďačná, dodala k tomu.
Viete, koho mi tá stará ženička pripomenula? Rovnako starú a ubiedenú postavu z románu A. Solženicyna Matrionina chalupa. Človeku sa už ani veriť nechce tomu, že ubehlo viac ako pol storočia od čias, čo vypustil tento bradatý Rus cez Novyj mir do sveta svoju novelu. V čase, keď iní autori zverejňovali oslavné diela o vtedajšom živote v Sovietskom zväze. Dávno som už na nich zabudol, no toto dielo mi ostalo v pamäti. Je to o jednej starej, upracovnej žene, Matrene Zacharovovej, skromnej a nenáročnej, ktorej stačil k životu kus chleba a kúsok miestečka na svete, pod strechou jej prederavenej chalupy. Zmierená so svojim osudom, aj keď sa jej dostávali všelijaké príkoria, od príbuzných aj úradov. Mala len zopár kúskov nábytku a spoločnosť jej robili myši, mačka a koza. Ešte za jej života príbuzní rozoberali jej barabizeň, aby mali drevo na kúrenie. No a o dôchodku, z ktorého by si mohla dopriať aj nejakú dobrotu, mohla len snívať.
Prečo to spomínam? No stačí sa len rozhliadnuť okolo seba a podobných príbehov nájdete plno aj u nás, v dnešnej dobe, to len naši politici ich nechcú vidieť a počuť. Z ich kancelárií vychádza všetko možné, len nie skutočná pomoc tým najbiednejším a najviac zraniteľným. Akoby sa stali starí ľudia, ktorí sa už prepadli alebo prepadajú do chudoby, ich nepriateľmi. A literáti? Koho dnes zaujíma život biednych? Svet patrí iba úspešným a bohatým. Ak viete o nejakom našom spisovateľovi, ktorý by vedel literárne stvárniť biedu a chudobu tak, ako to dokázal Solženicyn, sem s ním, rád si ho prečítam.
Druhá vec, prečo to spomínam – no najmä preto, lebo už aj jeho diela nájdete častejšie iba v zberných surovinách než v našich kníhkupectvách… Ktorý vydavateľ by dnes išiel do politického rizika znova vydávať jeho tvorbu? Veď je to Rus. Čo na tom, že je nositeľom Nobelovej ceny a patrí medzi svetových klasikov? A pritom sa všetky svetové vydavateľstva priam predbiehali o jeho priazeň, keď vychádzal jeho príbeh o Matrione, Ivanovi Denisovičovi, o gulagoch. Stačilo, aby len ústa otvoril a už boli okolo neho desiatky žurnalistov, kamery a televízie z celého sveta, aby boli medzi prvými, čo zachytia každé jeho slovo. Vyparila sa však jeho sláva, stratil svet o neho záujem, a to len preto, lebo sa tento Rus vrátil domov z Ameriky a začal kritický písať aj o nej. Ak by sa tak nestalo, mohli sa jeho diela aj naďalej vydávať a mohli mať dôstojné miesto aj v našich knižniciach.
Úvodná ilustračná snímka: www.pixabay.com
