Nepatrím medzi čitateľov, ktorí by si trúfli odborne vyhodnocovať literárnu tvorbu Nikolaja Vasilieviča Gogoľa, no niečo o ňom predsa viem. Veď to bol on, ktorému sa vydávali knihy po celom svete, podľa jeho príbehov sa natáčali filmy, skladali symfonické básne, opery, muzikály, divadelné hry. Dnes však už nie je až také žiaduce pripomínať Európanom, že v Rusku nežili vždy iba ľudožrúti a medvede, ale aj veľkí spisovatelia, ktorí sa pričinili o to, aby sa svet neprestal zaujímať aj o kultúru tohto národa. Máme vari lepších literátov, akým bol Gogoľ, ktorý sa tak bravúrne dokázal vysmiať celému svojmu národu za jeho hlúposť, hlavne však jeho elít v románe Mŕtve duše alebo v Revízorovi? Ak áno, sem s ním, rád si ho prečítam. Nedá mi však, aby som sa nezmienil aj o inom diele tohto literárneho velikána. Gogoľ totiž literárne spracoval aj legendu o starom kozákovi Buľbovi a jeho dvoch synov. Je to síce legenda, ale krásna legenda, ktorá bola viackrát aj sfilmovaná, aby sme sa mohli aj na filmovom plátne preniesť až do 16. a 17. storočia, keď ukrajinskí a ruskí kozáci bojovali proti Turkom, Tatárom, ale aj poľským pánom za svoju matičku Rus.
Áno, aj proti Poliakom, ktorých sa Taras Buľba vybral so svojou družinou potrestať za ich hrabivosť a krivdy spáchane na jeho národe. Pokúsme sa neskúmať, či bolo viac historickej pravdy na strane Poliakov alebo Buľbu, ale skúsme v tejto legende nájsť aj nejaký Gogoľov odkaz až do dnešných čias. Veď aj dnes, tak ako pred niekoľkými stovkami rokov, je táto krajina rozvrátená, zničené sú celé rodiny, ktoré stratili svoj domov, znepriatelení sú otcovia so svojimi deťmi, nenávisť dvoch slovanských národov nabrala už také obrátky, že celému svetu hrozí tretia svetová vojna. Akoby sa nad nami vznášal akýsi odporný jašter a vdychoval do nás všetkých strach z toho, čo bude, a nenávisť medzi ľuďmi, ktorá tu už je. To odporné monštrum trhá na franforce celé rodiny na Ukrajine, ale už ničí aj vzťahy medzi národmi v Európe, medzi priateľmi alebo kolegami, zasahuje už do života miliónov ľudí po celom svete. Rozdelil nás na tých, čo chcú vo vojne pokračovať a na tých, čo by dali prednosť rokovaniu o mieri. Stojíme pred voľbou ako Tarasove deti, na ktorú stranu sa pridáme. Taras pri takomto rozhodovaní prišiel o oboch synov aj o vlastný život.
Ilustrácia k románu Taras Buľba. Wikipedia.org
Ak nás nič na tejto legende, ktorú Gogoľ tak perfektne spracoval, nezaujalo, skúsme si predsa len položiť otázku, kto z týchto dvoch Tarasových synov, nám bol sympatickejší. Andrej, ktorý nevidel nič inšie pred sebou iba prekrásnu Poľku, ktorá ho očarila a kvôli ktorej zradil svojich druhov, alebo Ostap, ktorý ani na popravisku, keď mu lámali kosti, nezastonal a nezradil svoju vieru v kozácku česť. Môžeme si vybrať a ktovie, možno mnohých po prečítaní si tohto príbehu napadne, aj to, či tá prekrásna Poľka, čo tak očarila Andreja, nie je koketnou Európou, ktorá zvádza Ukrajinu do svojho náručia a Ostap na druhej strane predstavuje hrdého kozáka, ktorý verí vo svoju matičku Rus.
