Inč ovomb

(Po voľbách o voľbách veselo i vážne)

Karl May (1842 – 1912) je autorom desiatok dobrodružných románov, na ktorých vyrastali celé generácie. Prekladom diel nemeckého spisovateľa pochádzajúceho z malebného Saska, nebránil ani povojnový režim v ľudovodemokratickom a socialistickom Československu, kde sa tešili mimoriadnej obľube.

Karl May pózujúci ako Old Shatterhand. Foto: Picryl.com | Autor: Alois Schiesser

Na rozdiel od východného Nemecka, ktoré knihy Karla Maya, a tým aj jeho meno, „zakrylo“. Azda preto, že Old Shatterhand i niektorí ďalší spomedzi hrdinov mayoviek boli Nemci, kresťania a pacifisti, čo po druhej svetovej vojne nebolo žiaduce zdôrazňovať. Získať lístok na premietanie vinetuoviek do kín ako Dukla, Hviezda alebo Tatra v Bratislave v polovici 60-tych rokov by sa dalo porovnať s úsilím dnešných fanúšikov Slovana dostať sa na domáci štadión, na ktorom by belasí hrali súťažný zápas s Realom Madrid alebo Bayernom Mníchov (snáď sa toho dožijeme). Môj otec zháňal lístky aj týždeň. Tie ľahšie dostupné do Metropolu a Pohraničníka odmietol so slovami, že na film do blchární nepôjde. Okrem „Old Shatterhanda“ (1964), na ktorom sme boli v Dukle, všetky ostatné sme zhliadli práve vo Hviezde a v Tatre. Vrátane „Pokladu na (v) Striebornom jazere“ (kniha cca 1870, film 1962).

Porovnanie so športom som zvolil úmyselne, pretože o súboje, predovšetkým strelecké a zápasnícke, nebola v mayovkách núdza. Pri jednom z putovaní prériami, savanami, pohoriami a sierrami Divokého západu sa Old Shatterhand, vyzbrojený legendárnou medveďobijkou a henryovkou i tvrdým úderom päste, spolu so svojimi priateľmi dostal do zajatia kmeňa Utahov. Odpor by si vyžiadal ľudské životy na oboch stranách, a tak šľachetný nemecký zememerač, teraz už zálesák, pred ktorého menom sa triasli všetci zloduchovia (reflexívne sa núka slovo „padouši“ z českého dabingu), súhlasil s tým, že on a jeho druhovia pôjdu do tábora Utahov, kde sa vyjasní situácia týkajúca sa krivdy spôsobenej červenokožcom inými bledými tvárami, darebáckymi trampami. Napokon sa Stará Drviaca ruka, Pokai-Mu, s náčelníkom kmeňa Veľkým vlkom dohodli, že o osude dobrovoľných zajatcov rozhodne športové zápolenie. A tak mal Dlháň Davy čeliť v plávaní miestnemu šampiónovi – Červenej rybe, Tučný Jemmy v zápasení Veľkej nohe, krívajúci Hobble Frank v behu Skákajúcemu jeleňovi a športové hry mali vyvrcholiť v oktagónovej verzii free-style súboja Old Shatterhanda a jeho vyzývateľa Veľkého vlka. Vo filmovom stvárnení literárnej predlohy je zachytený len tento posledný boj, čo je škoda.

Dlhý Davy i Tučný Jemmy svoje disciplíny aj napriek očividnej disproporcionalite fyzických daností hovoriacich v prospech ich súperov vďaka fištrónu a šikovnej taktike vyhrali, avšak v prípade bežeckého súboja sa zdalo, že čipernému mužíčkovi s podrezaným jazykom nepomôže nič. Pravidlá boli jednoduché. Pretekári mali dobehnúť k osamotenému buku stojacemu v prérii, tri razy okolo neho obehnúť a vrátiť sa do tábora. Kto to dokáže skôr, vyhrá. Old Shatterhand, ktorý dal svojim druhom v predchádzajúcich disciplínach dobré rady, bol v prípade Hobble Franka veľmi ustarostený. Ten sa ho len lišiacky opýtal, ako sa v jazyku Utahov povie smrek. Ovomb, znela odpoveď. A k tamtomu smreku? Inč ovomb, začudovane odvetil Old Shatterhand. Inč ovomb, inč ovomb, opakoval si malý mužíček. Preteky sa mohli začať.

Už po prvých metroch sa domáci diváci začali rehúňať a plieskať po stehnách. Pri pohľade na atletického Skákajúceho jeleňa a malého chlapíka pidlikajúceho za ním krátkymi nožičkami, čo mu sily stačili, ani nemohli inak. Sám Veľký vlk udržiaval vážnu tvár len s veľkou námahou. Skákajúci jeleň čoskoro viedol o desiatky metrov a to závodníci neboli ani len v polovici trate. Navyše začalo byť zrejmé, že Hobble Frank sa odchýlil od stanovenej méty a bežal iným smerom, síce stále vpred, ale k inému stromu. Smreku, ktorý stál ďalej ako buk a bol od neho aj značne vzdialený v oddchyľujúcej sa trajektórii. Skákajúci jeleň, ktorého od buka delilo už len zopár desiatok metrov zrazu zbadal, že jeho súper beží síce ďaleko za ním, no akosi bokom. Zdúpnel, či dobre pochopil pravidlá. Diváci v tábore začali revať. Videli, že bledá tvár rozhadzuje rukami a ukazuje nimi k smreku. Skákajúci jeleň sa rozbehol za súperom, presvišťal vedľa neho a letel k smreku ako šíp. Nevidel, že Hobble Frank vzápätí zaradil spiatočku a rozbehol sa k buku. Obehol ho tri razy, roztopašne pridal nejaké to obehnutie navyše a pustil sa smerom k táboru. Skákajúci jeleň konečne dobehol k smreku a obzrel sa. Keď videl, ako sa Hobble Frank už prechádzkovým tempom vracia do tábora, zmeravel. Pochopil, že ho bledá tvár dobehla a že súpera už nemá šancu dostihnúť. So zvesenou hlavou sa vydal k táboru aj on.

Medzitým vzrastom síce malý, no odvahou a mysľou smelý muž oslavovaný svojimi druhmi hrdo predstúpil pred náčelníka a opýtal sa ho: „No čo pánko, Vlčí Janko, kto vyhral preteky?“ (v neobyčajne živom knižnom preklade Teofila Ušáka, s podmanivými ilustráciami Teodora Schnitzera vo vydaní z roku 1968). Veľký vlk zamračene povedal: „Bledá tvár klamala. Poslala Skákajúceho jeleňa k smreku, hoci ste obaja mali bežať k buku“. „To nie je pravda,“ rozhorčene sa ohradil Hobble Frank. „Keď som uvidel, ako sa Skákajúci jeleň na mňa začudovane pozerá, tak som mu na vysvetlenie priateľsky zakričal, že ja pobežím najprv k smreku. Nevravel som mu, aby k nemu bežal aj on,“ Tentoraz to bol Old Shatterhand, ktorý sa ledva ubránil smiechu. Je zbytočné dodávať, že Veľkého vlka v súboji, ktorý nasledoval, poslal obávanou päsťou k zemi a uspal na niekoľko hodín. Spolu s priateľmi následne opustili tábor Utahov, taká bola dohoda, a smerovali k Striebornému jazeru za ryšavým Cornelom Brinkleym a jeho kumpánmi túžiacimi po legendárnom poklade, ktorý sa im napokon stal osudným.

Akokoľvek sú nám Old Shaterhand a jeho družina sympatickí, musíme uznať, že v treťom prípade – bežeckej disciplíne – zvíťazili najmä vďaka ľsti. Podobné športové hry sa odohrali v septembrových parlamentných voľbách na Slovensku v roku 1998, v ktorých bol výsledok opačný. Utahovia z HZDS a ich náčelník preteky aj preto, že na druhej strane chýbal Old Shatterhand, síce vyhrali, no výhra im bola nanič. Druhí, tretí, štvrtí i bohvie koľkí ďalší v poradí držali spoločne basu, tak im to poradili ich prešibaní kamaráti. Individuálne mali menej hlasov ako víťaz, ale spolu viac. Dávali na seba vzájomne pozor, aby niekto na poslednú chvíľu zo spoločenstva pokrvných bratov neodskočil. Ešte väčší pozor na nich dávali ich zahraniční radcovia. A tak vytúžená prvá cena, vláda nad krajinou, nepripadla nominálnemu víťazovi volieb, ktorý bol v behu k symbolickému buku a späť prvý, ale tým ďalším v poradí bežiacim k smreku predstavujúcemu koaličný potenciál o buk sa ani len neobtrúc.

Po štvrťstoročí sa situácia akoby zopakovala. No nie celkom. Diabol sa skrýva v detailoch. Úlohu Hobble Franka prevzali rejtingové agentúry, ktoré mesiace tlačili na to, aby sa potichu najprv bežalo k smreku, keďže Skákajúci jeleň bol v čestnom preteku zbavenom huncútstiev zjavne nedostižný. A aha ho, v jednom z posledných predvolebných prieskumov i povolebnom exit-polle malý mužíček neodškriepiteľného favorita volieb opäť predbehol. Ako korytnačka zajaca. Práve o to tu išlo. Ukázať verejnosti, že sa to dá. Psychologicky ju pripraviť na víťazstvo zdanlivého outsidera. Opäť boli mobilizovaní prvovoliči, podobne ako v roku 1998. Čím mladší, tým lepšie. Znovu odznievali zasmušilé vety v štýle „posledný odchádzajúci z ,tejtokrajiny‘ nech zhasne“ a rádiá opäť twistovali „všichni jsou už v Mexiku“. Namiesto Duchoňa sa v nich hral Mahler a Wagner. No Skákajúci jeleň poučený minulosťou už pred pretekom tušil, že nestačí bežať rýchlo, ale aj múdro a obozretne. To predpokladalo pozerať sa nielen pred seba, ale nemenej aj okolo a za seba. Prekuknuté fígle a triky spred štvrťstoročia aplikované starými známymi firmami ako cez kopirák zrazu stratili svoj predchádzajúci účinok. Svoju prácu odflákli. Na mieste ich sponzora a benefaktora by som im ďalšiu podporu zatrhol.

Na ich obranu však treba povedať, že zrelšie voličské ročníky, ktoré žijú reálny život v reálnom svete a musia sa oháňať, aby si zarobili na živobytie a dokázali podporovať svoje rodiny, na rozdiel od niektorých mladších, ktorí ho ešte nepoznajú a na vlastnej kož nezažili, dobre vedeli, že presne toto tu už bolo. Ako spieva Dalida, „Paroles, paroles“ – „Slová, slová“. Navyše bezobsažné a prázdne, samé frázy a klišé. Tentoraz len viťúz namiesto víťaza, Hobble Frank, zrazu nemohol jasného front-runnera parlamentných slovenských volieb oblafnúť, poslať k smreku a sám bežať k buku. Skákajúci jeleň bežal presne podľa pravidiel neochvejne tam, kde mal, a potom, ako buk tri razy obehol, sa rovnakým tempom vrátil na východiskovú pozíciu. Dychčiaci Hobble Frank podopieraný zo všetkých strán dobehol za ním so značným odstupom. Keď sme už pri všadeprítomných a znovu dobrých Nemcoch, Skákajúci jeleň svojmu súperovi, slovami Ostapa Bendera stážujúcemu nemeckému inžinierovi v sovietskej tovární v období NEP-u so sebe vlastnou znalosťou jazyka Schillera a Goetheho „witrel kotzura“.

Hlas a jeho politické vedenie neskočili na spev falošných sirén, na medové motúziky, ktoré im ďalší účastníci pretekov nespokojní s víťazom a svojou porážkou, popoťahovali popod fúzy v snahe pretiahnuť ich na svoju stranu. Veď čože už len mohli ponúknuť driečnej no menej preberavej, ako to bolo verejnosti podsúvané, neveste, ponúknuť tri (pri štvrtej s jej vodcom Bryzgalovom škoda strácať čas) teraz už, vďakabohu, opozičné strany a ich absolútne nepresvedčiví vodcovia do ďalších pretekov na štyri roky i  po nich. Prvá je z hľadiska personálneho obsadenia, budovania štruktúr a ich kvality aj napriek výživným finančným injekciám a mohutnému pretláčaniu zo strany časti médií, ktoré už dnes nie sú pri formovaní verejnej mienky ani zďaleka rozhodujúce (uvedomenie si tohoto faktu ich musí poriadne škrieť), stále len politický nasciturus. Ďalšie dve majú od profilu bojovníkov a možných víťazov v politickom ringu veľmi, veľmi ďaleko. V praktickej politike dlhodobo a pravidelne zlyhávajú. Šéf jednej je, vrátane iných necností, ktoré ho „zdobia“, chronický lenivec, a predseda tej druhej si zrejme obsahovo a hodnotovo (nerád používam toto slovné spojenie, no tentoraz azda sedí) pomýlil vlastnú stranu s inou a navyše aj svetové. Na jej kandidátku by sa pod jeho vedením nedostali ani Ignác z Loyoly a Tomáš Akvinský. Ku kalibrovanému, širokospektrálnemu a koordinovanému nátlaku na šéfa Hlasu sa pridali aj staré politické, politologické a iné vykopávky stavajúc ho v prípade volebnej koalície s víťazom volieb do úlohy večného prívesku a podržtašky Roberta Fica.

Nieže tak zhurta, švárni mládenci a  krásne dievčatá neurčitého veku a pohlavia. Peter Pellegrini osobnostne nevypĺňa profil podržtašky. Čo bol potom Jaroslav Naď a ďalší? Ambiciózny, to áno. Inak by mohol byť napríklad výhybkárom, filatelistom alebo hodinárom, ktorí, česť ich koníčkom a profesiám, o aktívnu účasť vo vysokej politiky väčšinou nejavia záujem. Na rozdiel od mnohých iných „naprieč slovenským politickým spektrom“ (bŕŕ) prisatých na štátne cecíky na ministerstvách a v dozorných radách za každú cenu a bez základnej sebaúcty, od ktorých rituálne spáchanie seppuku v prípade politickej zmeny nikto neočakáva. Bez politickej inteligencie reflektujúcej daný časopriestor s jeho fluidným „mobilis in mobile“ – „pohyblivé v pohyblivom“ kapitána Nema – by PP nedokázal postupne dozrievať a prekonať úskalia márnomyseľnosti a osobnej zraniteľnosti, do ktorej porazení a ohrdnutí do poslednej chvíle cielene sypali papriku a korenie a pribalili mu ich spolu s kyslým hroznom na cestu do koalície. Tej druhej. Nič iné im napokon nezostávalo, pretože k dispozícii nič iné nemali. Ešte tak nátlak od ich, akože inak, kamarátov zo zahraničia. Keď však Robert Fico neohrozene poslal predsedu európskych socialistov Stefana Löfvena za Karolom XII. a atamanom Mazepom porazenými Rusmi pri Poltave kade ľahšie, vzbudil u progresívnych a spol. opäť nádeje, že to bude bod zlomu v rozhovoroch medzi Smerom a Hlasom. „Nevídali“, glosoval by ich očakávania Milan Lasica. Doba, keď čo i len náznak varovného zasvišťania knuty vo Washingtone alebo v Bruseli posielal niektorých slovenských politikov do hlbokého predklonu a robenia pukerlíkov, je nenávratne preč. Chcel by som vidieť ten úsmev hrajúci na lícach predsedu Hlasu, keď dostane podobný list a teším na jeho odpoveď. Určite bude jednoznačná, aj keď diplomatická a zdvorilá.

Na tých, ktorí nevedia prijať prehru, platí len jedno. Haló, budíček, wake up. Panstvo, v ktorej dobe to žijete. V dnešnej určite nie. Unikajú vám podstatné veci. Akoby na plesknutiach po vode záležalo. Svet, ako sme a ste ho poznali vy i my sa rúca. Dezoláti, čvarga a luza vám odkazujú, aby ste sa prestali spoliehať na prázdne gestá a silné vyhlásenia svojich mentorov a tútorov. Tlačovky a hedlajny neriešia nič alebo len málo. Radšej si pozrite autentické zábery zo Saigonu z apríla 1973 a z Kábulu v auguste 2021. Onedlho akiste pribudnú ďalšie. Že na tom nezáleží ? Že ste nato príliš mladí (a pohodlní)? Že dnešný svet je iný? Vaša škoda. Vaši páničkovia budú mať onedlho práce vyše hlavy sami so sebou. Kdeže sa potom podejete? Už vraj nie sú bezpečné ani úkryty v švajčiarskych Alpách, Nový Zéland a Patagónia. Alla Pugačovová, kedysi verná a oddaná Brežnevovmu politbyru a  adekvátne preverená, aby mohla spievať aspoň v Honeckerovej NDR a poľských Sopotách, odišla z liberálneho Ruska pred rokom na protest proti ruskej intervencii na Ukrajine do Izraela. Teraz novú vlasť zasiahnutú krviprelievaním náhlivo opustila. Ako lastovičky a bociany odlietajúce do teplých krajín nasledované divými husami, keď sa prudko ochladí. Nevedno proti komu a čomu pani Alla svojím odchodom protestuje teraz, ale proti nespravodlivej vojne to zrejme nebude. Byť Ficom, Pellegrinim a Dankom takýmto typom by som v slovenskej politike neveril. Niektorí to potichu znovu skúsia a dolezú za staronovými pánmi s prosíkom. Na to vezmite jed.

Toto je však hudba blízkej i vzdialenejšej budúcnosti a tá nebude ani jednoduchá, ani ružová. Štát i spoločnosť sú v zlom stave a práce je na Slovensku ako na kostole. Určite príde aj nervozita, nastanú konflikty a prepuknú animozity, ktoré bude časť médií v opozícii spolu so svojimi chránencami vďačne živiť. Práve na takéto praskliny v krčahu a na okennej tabuli budú čakať. Nech má preto nová vláda a staronoví politici túto skutočnosť ustavične na pamäti a nech dokážu spoločne udržať budúce pnutia pod kontrolou. Skúseností majú dosť. Pri všetkej imperfektnosti ľudských bytostí z mäsa a kostí sú pre Slovensko lepšou alternatívou ako ich politické náprotivky, pretože (zatiaľ) nepredali svoju dušu a nestratili morálny kompas, ktoré tým druhým chýbajú vinou iných či vlastnou.

A ešte jedno. Ekonomický rozvoj, sociálna spravodlivosť a vlastenectvo, ktoré sú chvályhodnými prioritami tých prvých, samé osebe nestačia. Po tom všetkom, čo sa na Slovensku stalo v uplynulých viac ako troch rokoch, musia byť proti vinníkom dôsledne vyvodené aj ďalšie druhy zodpovednosti, občianskoprávna a trestnoprávna. Inak ľudia novej vládnej garnitúre neuveria, že aj v slovenských podmienkach môže existovať rozdiel medzi hrdinom a darebákom. A to by bol, tak ako aj v minulosti, začiatok jej konca.  

(Celkovo 40 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter