Onoho neskorého nešťastného večera sa ku mne domov z ničoho nič, úplne znenazdajky a potichučky, vkradol čudesný škriatok, piadimužík – bol to, ako som vzápätí zistil, banský škriatok, niekde nazývaný aj baniarik, od hlavy až po päty zafúľaný čerňou, bytosť malinkého vzrastu s tvárou bradatého starca, odetá, ako sa po našom vraví, do permoníckeho obleku, v rukách čakan a lampášik, za ktorým svietil oblúčik bielych zubov. Premŕval som sa lenivo na gauči, pretieral si oči, či to nie je nejaká vidina spôsobená náročným pracovným dňom. Ale nie, bol ozajstný, skutočný, ešte voňal vlhkou zeminou, uholným prachom a bridlicou, chytil ma za rukáv a jemne mnou potriasol:
„Počúvajte, vy veliteľ úzkeho pásika zemegule na fliačku strednej Európy, čo to stvárate s našou planétou?“ oslovil ma piskľavou fistulou. „Hazardujete s plynom i ropou, nič vám už nestačí. Čo by ste ešte chceli?!“ V bodkách jeho vysvietených okáľov sa rozblčali iskry úprimného hnevu, až som sa zľakol.
„Ľudia predsa potrebujú vyrábať, kúriť a svietiť,“ odvetil som prekvapujúco pokojným hlasom. „Musíte nás chápať, porozumieť nám…“
„Porozumieť?“ prerušil ma ostrým tónom, ktorý nebodaj zobudil všetkých susedov naokolo. „A vy azda rozumiete chuderke Zemi?! Dovolila vám po sebe kráčať, lámete jej všetky kosti, naložili ste na jej chrbát mestá a dediny, vŕtate do jej hlbín a najnovšie ju rozbíjate frakovaním – a ona to pokorne trpí a pritom sa trápi nad vaším osudom. Nehanbíte sa?!“
Slová sa z neho sypali ako snehové vločky z oblohy, vlastne nie, tie sa pohybujú vláčne, pomaly s istom gracióznosťou, jeho reč skôr pripomínala výstrely z guľometu. Pokúsil som sa piadimužíkov štekot zmierniť, zabrzdiť príval ťažko identifikovateľných slabík.
„Počkajte… počkajte, ako ste to mysleli s tým frako… že dávame Zemi na frak… frakujeme, či čo…,“ zahriakol som trúfalého hosťa, ktorý si zrejme myslel, že podrástol do výšky dajakého obra.
„Pravý politik…“ dal sa piadimužík chichúňať, bruško mu naskakovalo sťa neposlušná loptička, „tvári sa ako jeleň, ktorý nevie, či, kedy a kde stratil parohy. Typické… keď sa to hodí, nič neviem, nič nevidím, nič nepočujem.“ Na chvíľu zmĺkol, zrejme naberal dych, aby mohol pokračovať v guľometnej paľbe. „Vraj neúnavný bojovník za zelenú klímu, pane bože, kam sme sa to len dopracovali?! Odkiaľsi zo zámoria sa chystá dovážať bridlicový plyn… frakovaný plyn… pre ekológov už dlhé roky niečo ako červené súkno. Čo ste rozum potratili?!“
„Vari je na tom niečo zlé?“ spýtal som sa s patričnou dôraznosťou. „Plyn ako plyn…“
„Viete vôbec, čo je frakovanie?“ vystrelil na mňa ďalšiu otázku.
„No…“
„Vidím, že sa v tom vyznáte ako hus v pive, pardon, aby som neurážal hus,“ povedal škriatok namosúrene, očividne mu moje vajatanie liezlo na nervy. „Frak vám, vzhľadom na vaše postavenie, nepochybne viac hovorí ako frakovanie. Nuž, naša milá vládna či vladárska jasnosť, ono to predovšetkým znamená nešetrné rýpanie sa v našej matičke Zemi. A nie je to nijaká detská hra na piesočku,“ zrazu prešiel do zmierlivejšej tóniny, „ale strašná hlbina… niekoľkokilometrová hlbina.“
„Nie je to nič nové,“ zašemotil som aj s nádychom žoviálnosti, „takmer všetky nerastné suroviny sa dobývajú pod zemou. Tak to chodí na celom svete.“
„Lenže v tomto prípade, milý priateľko, Zem nesmierne trpí a stone.“ Piadimužík sa bez vyzvania posadil do kresla, cítil som, ako sa bridlicový prach z jeho oblečenia usádza na koženom poťahu. „Predstavte si, že by niekto pod obrovským tlakom vháňal do vás, do všetkých útrob, zmes piesku, vody a chemikálií, aby vytvoril pukliny a škáry, póry, rozličné fraktúry, ktorými bude migrovať tekutina s uvoľneným plynom. A to všetko, prosím pekne, sa nazýva frakovanie… bezuzdné štiepenie hornín. Majstri v tom sú najmä Američania…“
„Zbytočne strašíte, milý pán… škriatok,“ oponoval som, „berte do úvahy, že bez plynu a ropy by bolo ľudstvo stratené. Vám je hej, v podzemí je teplučko, nič vás netrápi. Ale my inú šancu nemáme.“
„Plynu má Zem dosť aj bez frakovania,“ poúčal ma s veľkou vehemenciou piadimužík, „len chcieť, len sa treba chytiť zdravého rozumu a nepodliehať ziskuchtivým predajcom. Sám som sa o tom presvedčil pri svojich potulkách v podzemí. Zaujímavé, že ešte nedávno ste, áno, vy osobne, behali po všelijakých klimatických konferenciách a sústavne ste vykrikovali o nulovej tolerancii k znečisťovaniu životného prostredia. A dnes? Mlčíte ako voš pod chrastou!“
„Časy sa menia, vážený… ani neviem, čo ste zač,“ odvrkol som podráždene. „Vo vašom piadimužíckom svete si to zrejme ani neuvedomujete…“
„A nie je to náhodou naopak?“ zasipel chrapľavo škriatok. „Nie je to tak, že vám zrazu prestali prekážať všetky tie frakovacie svinstvá? Už vám neprekáža kontaminovaná pitná voda, znečistenie pôdy chemikáliami, vyššie riziko globálneho otepľovania, výskytu rakovinovej hrozby či skleníkových plynov, odumieranie stromov v okolí vrtov, škodlivosť účinkov na dýchacie a tráviace cesty človeka atakďalej atakďalej. A to len preto… ale vy to sám najlepšie viete…“
„S vami nie je nijaká reč,“ mávol som rezignovane rukou, „stále si meliete to isté…“
„Myslíte?!“ nedal sa piadimužík. „Nebyť tohto čakana,“ ukázal na svoju nerozlučnú pomôcku, „tak tu dnes nesedím, len vďaka nemu som sa z posledných síl vyštveral z hĺbok frakovacieho vrtu. Odniesli si to moje pľúca a priedušky… ozaj, nenašiel by sa u vás hlt piva? Poriadne som vysmädol…“
Otvoril som skrinku a podal mu nechladenú fľašu s pivom.
„A ešte niečo,“ pokračoval s očividnou škodoradosťou, „najnovšie vedecké výskumy hovoria o tom, že frakovanie môže byť i príčinou zemetrasení. Takže si rýchlo zadovážte seizmograf.“
Nahlas som sa zasmial nad jeho nezmyselným fantazírovaním…
Teraz by som mohol fejtón zakončiť otrepanou pointou, že som práve precitol zo spánku, že sa mi všetko snívalo, ale nejde to, nemôžem – v nasledujúcom momente som totiž zistil, že som oko vôbec nezažmúril: steny spálne sa nebadane rozkyvkali, v príborníku na niekoľko sekúnd zaštrngali poháre. Piadimužík sa vytratil tak, ako sa objavil. Na stolíku ostala prázdna fľaša od piva a na koženom kresle nemo hliveli kúštičky bridlice a hŕstka vlhkého piesku.
(Vyšlo v Literárnom týždenníku č. 37 – 38/2022)
