Keby ste ma poznali, tak ma budete od rána až do večera ľutovať: samé ústrky, ponižovania, násilné zatvárenie v izbe, občas kopance, za nechcené previnenia kruté tresty – hladovky bez jedla a vody, bitie palicou. A tie ustavičné nadávky, neotravuj, neskáč, nevylihuj, zmizni, ty bastard, lebo ti vytrhám uši! A vraj hlava rodiny, milujúci manžel, láskavý otecko, človek, ktorý by ani muche neublížil. Figu borovú! Doma iba zazerá, hromží, vykrikuje, zúri, rozbíja taniere, vŕši sa na celej famílii. A o tých muchách by sa dalo tiež rozprávať (keby len muchách, neraz som to zažil). Navyše zlú náladu a grobianske spôsoby prenáša aj do svojej roboty…
Spočiatku som sa naňho s pýchou pozeral v televízii, predsa len poslanec, vážená osoba, ale dnes, škoda reči… V parlamente sa zapletie do každej hádky, vyvreskuje bez udelenia slova, nechutne strká do kolegov, sype im na hlavu papieriky, polieva ich vodou, posiela do horúcich a všelijakých iných pekiel, častuje vulgarizmami, dokonca podaktorým v doslovnom amoku vrazil zopár faciek. Taká hanba! Hanba pre celú rodinu! Keď mu doma dohovárame (raz som si na to trúfol, pravda, po svojom, i ja), plieska nahnevane dverami, až tak, že takmer vyletujú z pántov. Zatvorí sa v pracovni, rachoce stoličkami, búcha päsťami do steny, vyšmarí zo stola šuplíky, papiere porozhadzuje na všetky strany a napokon sa od zlosti rozplače. Tri dni nevyjde von, občas usedavo vzlyká a opakovane sa zastrája, to vám neprejde, dám všetkých pozatvárať! Vládnuť budem len ja, ja, ja, ja sám, najmenej ďalších tridsať rokov. Ja viem, čo je najlepšie, najmúdrejšie, najgeniálnejšie…! Krik a kliatby sa nesú cez tri ulice…
Toť (vlastne bolo to už dávnejšie) k nám pribehol sused a spustil rovno z plných pľúc: „Hej, vy posranec, kto bude stále počúvať tie vaše výlevy, hamujte, brzdite! Všetkým leziete na nervy, umravnite tú svoju kotrbu. Vravia vám niečo také slová ako ohľaduplnosť, rešpekt k okoliu a k súkromiu iných? Naše deti sa vás boja, keď vás zbadajú na dvore, utekajú ako divé dovnútra, manželka berie tabletky na upokojenie, babka zase na spanie. A ja? Z vášho revu som už niekoľko dní oka nezažmúril. Asi ma klepne. Už máme tých vašich somarín vyše hlavy. Doparoma, dajte sa radšej zaočkovať proti besnote!“
Neborák, očkovanie nemal spomínať, na toto slovo je náš domáci tyran zvlášť alergický. Vrhol sa na suseda, schmatol ho za vlasy, na rad prišli päste, škrabance, váľanie po zemi, až zrazu sused zaúpel od bolesti… vyskočil, krvácalo mu ucho, čo ucho, pol ucha. Vyzeral ako van Gogh, len britva mu v ruke chýbala. Tentoraz na to však stačili obyčajné poslanecké zuby…
Prirodzene, sused to tak nenechal, podal žalobu na súd. Nepomohla poslanecká imunita, nezaúradoval ani paragraf 363, a to aj napriek tomu, že obžalovaný sa zanovito a húževnato bránil, on nič, on muzikant, sused si určite ucho sám odhryzol. Ako sa mu to podarilo, uviesť nevedel, iba čosi zamrmlal. Verdikt bol jednoznačný: Odsúdený si musí na vchodovú bránku umiestniť tabuľku s nápisom: „Pozor, domáci pán hryzie!“
Verte, či neverte, zadosťučinenie som pocítil aj ja, hoci sa to týkalo nášho domu a našej rodiny. Bola to odplata za všetky krivdy a neprávosti, ktoré musím po celé roky znášať…
P. S.: Pravdupovediac, nerád periem domácu špinavú bielizeň na verejnosti. V tomto prípade som však nemohol mlčať: Tento príbeh vám o svojom pánovi porozprával pes Dunčo. Len sa bojím, aby sa nápisu na tabuľke nezľakli i niektoré sučky na okolí…
(Vyšlo v Literárnom týždenníku č. 1 – 2/2023)
Uvodné foto: publicdomainpictures.net
