Vstúpili sme do Nového roka v deň štátneho sviatku. My, čo sme vtedy boli pritom, s vyše tridsaťročnou spomienkou na vznik samostatnej republiky. I na všetko, čo predchádzalo prijatiu ústavného zákona, než sme v posledných dňoch novembra 1992 vychádzali von z budovy Federálneho zhromaždenia do hmlistej a chladnej atmosféry večernej Prahy. Dosiahnutie štátnosti, jej uznania, nastavenie legislatívy, stanovenie pravidiel života občanov i celej spoločnosti, udržanie, rozvíjanie i kultivovanie slobody a demokracie naráža na mnohé úskalia. Od bengálskeho vševeda, môjho obľúbeného básnika Rabíndranátha Thákura si pamätám aj výrok: „More neprekonáte tým, že stojíte a dívate sa na vodu.“ Nech je už tak či onak – človek, občan, volič – žijúci v demokratickej spoločnosti potrebuje niečomu a niekomu veriť. Na nebesiach, na zemi či v médiách. Dnes už nemôže.
Najmä po tom, čo vo vysielaní STVR zažil pri silvestrovskej polnočnej svetovej premiére (dlho avizovanej a už vopred progresívne kritizovanej upravenej štátnej hymny). Mnohí z nich nechceli veriť, čo počuli, ďalší pochybovali o svojom hudobnom sluchu, niekoľkí unavení sa (pre zmenu) opájali už len prekrásnymi zábermi slovenských krás. A ostatní? Rehotali sa, škodoradostne tlieskajúc preklínali ministerstvo kultúry aj autora úpravy Oskara Rózsu. Krátko po novoročnom rozvidnení, prebudení či vytriezvení sa strhla prvá mediálna prestrelka 2025. „Slovensko má nový aranžmán štátnej hymny“, „Nová hymna rozdelila národ!“, „Diváci sú sklamaní“… V priebehu dňa zosilnela v digitálny vír: „Tragická, rozťahaná a nie moja“, „Pripomína žuvačku“, „Aspoňže hymna je pekne spracovaná, v druhej slohe výborný nápad so striedaním mužských a ženských spevov“, „Fujara, veľkoleposť a strata údernosti. Nová hymna rozdelila verejnosť aj odborníkov“, „Aký premiér, taká hanba, aký autor, taká hymna“. až prerástla do búrky v éteri. „Kritici hovoria o gýči a prehnanom nacionalizme“, „Oskar Rózsa reaguje na kritiku novej hymny: ,Nie je to karaoke, ale oslavný chorál‘“. Šialenstvo vyvrcholilo komentármi z Čiech a konšpiráciami, keď presiakli informácie, že vysielanie novo aranžovanej hymny v STVR bolo úmyselne sabotované. Ktorýsi IT špecialista poukázal, v čom spočívala manipulácia: „Hymna je preladená zo 440Hz na 432Hz, to bol hlavný zámer“…
Neviem, neviem. V tomto štáte (i za bránou areálu televízie v Mlynskej doline) je fakt možné čokoľvek. Ak niekto spácha atentát na premiéra, má byť postavený pred súd a odpykať si zaslúžený tvrdý a dlhý trest. Ak niekto v štátnej televízii odsabotuje vysielanie štátneho symbolu (lebo má výhrady voči ministerke kultúry), treba to okamžite prešetriť, zasiahnuť a informovať o všetkých súvislostiach verejnosť. Veď aj nová inštitúcia – hoci pod výrazne novou značkou STVR – je súčasťou systému obrany štátu. Niekto za to všetko zodpovedá – či?!
Zase to spôsobil Rumburak?
Ja osobne som už náchylný uveriť aj v existenciu diverzného výsadku a spiacich agentov v IT a v technických zložkách toho knižného ,Čuda medzi ZOO a cintorínom‘.
Lebo 1. januára 2025 v prehľade vysielania všetkých celoplošných televízii na Slovensku sa v ponuke JEDNOTKY STVR objavilo avízo novoročného prejavu prezidenta Slovenskej republiky s fotografiou odsúdeného Andreja Kisku. Novoročný žart? Progresívny signál, že to „stále máme v našich rukách“?
Príbeh slovenskej hymny v novom hudobnom šate prebil v éteri rozbor a hodnotenie novoročného príhovoru hlavy štátu, informácie odborníkov o dôsledkoch zastavenia dodávok ruského plynu cez Ukrajinu aj prognózy štvrťfinálového výsledku slovenských juniorov v boji o postup proti Fínsku na Majstrovstvách sveta U20 v Kanade. A vedomostnú úroveň i profesionálnu kvalitu predviedla vo večerných Správach STVR redaktorka Miriam Čerešníková, ktorá nás v reportáži k výročiu vzniku samostatnej Slovenskej republiky opäť presviedčala, že bývalý spoločný štát Čechov a Slovákov sa nerozdelil po prijatí ústavného zákona o zániku ČSFR, ale že sa rozpadol…