V ostatných dňoch moju dušu vyrušilo množstvo publikovaných textov a vyjadrení blogerov a primälo ma loviť v pamäti a aspoň okrajovo sa priblížiť k veľmi dávno študovanej umenovednej teórii, aby som nebol len pocitovo vyrušený či skôr až rozrušený, ale upokojený a mohol mávnuť rukou nad týmito textami. Alebo aj nie?
Za všetky tie blogerské texty uvediem pre ilustráciu aspoň dva. Prvý je z 28. novembra 2024. Bloger pod menom janas: „Toto nepíšem z pozície človeka, ktorý by chcel kritizovať za každú cenu. A po pravde, najradšej píšem o veciach, ktoré ma tešia. Ale toto konkrétne ma neteší a cítim potrebu sa k tomu vyjadriť. Som človek ktorý dokáže uznať umeleckú hodnotu diela človeka, s ktorým sa nemusím vo všetkom alebo dokonca v ničom názorovo zhodnúť, alebo ho jednoducho považujem za mizerného človeka.“ Alebo druhý od J. Purdeša v SME zo 6. decembra 2024: „Moja takmer stovka pokusov mi však už dala pomerne dobré oko na hodnotenie kvality podobných amatérskych pokusov.“ Už asi tušíte, k čomu a komu tieto vyjadrenia patria. Ak nie, tak pripomeniem, že ide o Medzinárodnú výstavu Arte Castell Bratislava na Bratislavskom hrade. Keď sa hodnotiace informácie takéhoto typu dostali na verejnosť, mnoho ľudí si na výtvarnom umení „zgustlo“ a nevyhli sa ani posmechu typu „Som zhrozený“, ako sa písalo v knihe návštev na tejto výstave.
Podľa mňa celý tento niektorými médiami a aj politikmi „mimoriadne nafúknutý problem“ má niekoľko rovín. Prvou je odpoveď na otázku, kto je organizátorom a za čie peniaze sa vystavuje. A potom môže prísť druhá rovina v podobe otázky, kto a čo vystavuje, aké diela a komu je výstava určená. To uverejňované blogerské texty akosi opomínajú, ale vehementne vyjadrujú kategorický názor.
Mne po prečítaní blogov a vypočutí aj rôznych komentárov komikov, hercov, novinárov okamžite prebleskla otázka: kto a prečo túto výstavu hodnotí a prečo je hodnotenie Medzinárodnej výstavy Arte Castell Bratislava zúžené len na trojicu z množstva vystavujúcich autoriek či autorov. Sú výroky blogerov umeleckou kritikou, alebo len kritikou, vyjadrením osobného postoja či niečím iným ?
* * *
Umelecká kritika je milovaná i nenávidená a je súčasťou tvorivej činnosti ako takej. Ale poďme sa zamyslieť nad niekoľkými zatiaľ len otázkami. Čo je a na čo slúži umelecká kritika? Je umelecká kritika určená pre široké vrstvy?
Vo vede o umení má umelecká kritika miesto zamerané na výklad a hodnotenie umenia (konkrétneho umeleckého diela či počinu), ktoré rozoberá, vykladá, hodnotí a usmerňuje. Je to celé umenovedné odvetvie nielen súčasného umenia. Spätne sa obracia k umelcom a zároveň je medzičlánkom medzi umením a spoločnosťou, je súčasťou tvorivej činnosti. Vzniká na konci diela po jeho prezentácii a vytvára povedomie vo verejnosti, nielen odbornej, ktoré môže mať dopad na spoločenský pohľad na autora a jeho dielo, interpretačné umenie nevynímajúc. Týmto sa zásadne líši od neodbornej kritiky. Od osobného názoru dobré – zlé, kde primárne funguje len pocit alebo dopredu vyhranený postoj. A to je podstatné.
Umelecká kritika v prípade divadla, ak neexistuje audiovizuálny záznam, je pre historickú pamäť kľúčová. Umelecká kritika je úzko spojená s estetickými hodnotami, ktoré, ako vieme, sa môžu v priebehu období meniť na základe spoločenského vývoja. Na umeleckú kritiku sú potrebné konkrétne znalosti kritika, nielen na umeleckú techniku – zvládnutie remesla, ale hlavne na pochopenie spoločnosti, skôr než na kategorické kladné či záporné posudzovanie. Je vhodný aj inštitucionálny punc osobnosti. Nielen v umeleckej kritike, ale aj v iných sférach, kde kritika zohráva rolu, sa stretávame napríklad s mnohými preslávenými reštauráciami či výrobkami, dielami, ktorých sláva je v porovnaní s ostatnými konkurentmi nepriamo úmerná voči ich kvalite. Tento nepomer vzniká pri hodnotení známym a vplyvným kritikom, ktorého postrehy, či už objektívne alebo subjektívne, doslova nasledujú zmanipulované masy. To využíva hlavne sféra marketingu a reklamy. Môže to byť aj marketing politický. Žiaľ, v dobe, keď umenie je hlavne a primárne obchodný artikel, sa aj kritika umenia a jeho tvorcov dostáva skôr do roviny reklamy ako umeleckej kritiky. Niekedy, a sme toho v ostatnom čase svedkami, aj do politickej roviny.
Dobrá umelecká kritika má potenciál posúvať vpred umelcov, kurátorov i celý odbor, ale zlá neodborná a necitlivo a na zlom mieste podaná, môže mať až likvidačné následky. Skvelým príkladom sú verbálne a písomné hodnotenia porotcov pri recitačných a iných umelecko-interpretačných súťažiach. Vystúpenia interpretov sú odborne nielen popísané, ale je urobený aj rozbor všetkých použitých umeleckých prvkov a postupov. Natíska sa mi otázka, či mimo takýchto súťaží u nás v množstve reportov a reklamných článkov o umeleckých podujatiach nevymizla umelecká kritika určená pre širšiu verejnosť. Vyrušuje ma zachovanie garancie kvality voči bulvarizácii či vplyvu PR textov. V kontexte množstva samozvaných kritikov (najmä z radov blogerov) aj úvaha o tom, aký význam má kritika v zmysle spätnej väzby k tvorbe umeleckých diel a výstav, ako ju nielen formulovať, ale aj umelcami prijímať ako prirodzené zhodnotenie a posúdenie kvality diela. Kritika formuluje umelecké a ideové požiadavky i meradlá a stupnice hodnôt. Nezaobíde sa bez odborného poznania a vyžaduje osobný postoj a cit pre umeleckú tvorbu. Popularizuje a presadzuje hodnoty a tendencie, prehlbuje pôsobenie umenia v spoločnosti, spolupôsobí na vývoj umenia. Umelecká kritika úzko súvisí s literatúrou, divadlom, koncertmi, výstavami, súťažami a s celým umeleckým trhom. V neposlednom rade súvisí a spolurozhoduje o tom, čo je kvalitné umenie. Ako vieme, na umenie je množstvo pohľadov obsiahnutých v nespočetných definíciách a tak to umeleckí kritici majú neľahké.
Umenie nie je vždy subjektívnou záležitosťou, niektoré diela sú mimo oficiálneho a všeobecne prijímaného vkusu. Na takýto názor reaguje jeden z uznávaných slovenských znalcov Július Barczi: „Tvorba konkrétneho umelca je subjektívna a určite aj divák má svoj subjektívny pohľad na vec, ale predsa len existujú odborníci, ktorí sa umeniu venujú profesionálne, a tak vedia povedať, čo je dobré a čo nie. Ja dodám, že to predsa len nestačí, ak to myslíme s tvorcom alebo interpretom úprimne. Mal by minimálne on, ale hlavne verejnosť, vedieť a poznať odpoveď na otázku prečo.“
Môj načítaný filozof Umberto Eco vo svojom diele hovorí o troch druhoch kritiky. O recenzii, o kritike vychádzajúcej z literárnej histórie a kritike semiotickej (znakovej). Kanadský teoretik umenia Sparshott hovorí že: „Užiť si niečo teda nemusí záležať na tom, ako na nás tá vec zapôsobila, ale ako nás potešila, aký sme k danej veci zaujali postoj. Podľa gréckej terminológie je kritik sudca, ktorý rozlišuje dobré od zlého.“ Aj vo všeobecnejšej rovine by sme sa s týmto poňatím kritika dokázali uspokojiť, ale opäť pripomínam, že úlohou umeleckého kritika nie je iba súdiť, to znamená odsudzovať umelecké diela. Kritik tým, že rozhoduje o hodnote diela, ešte nie je definovaný ako umelecký kritik, pretože ten okrem toho robí aj niečo navyše. Kritik nie je jedinec, ktorý má právomoc rozhodovať o diele, či je dobré alebo zlé. Aj on sa môže, ako každý iný, mýliť. Môže sa stať, že kritik hodnotí dielo z nesprávneho hľadiska, prehliadne pri posudzovaní niektoré jeho vlastnosti a nesprávne pojme celkový zmysel diela. Dobrý a nepodplatený Kritik má podnecovať, nie zatracovať.
* * *
Na spomínanej výstave som nebol a diela som nevidel, ale po čítaní ďalších blogerských textov k nej som po zabŕdnutí do spomienok z teórie umenia upokojený, ,,ale o to viac znepokojený“, čo sa to vlastne deje s našou spoločnosťou. Stačí mať nadmieru sebavedomia a môžem sa tváriť ako samozvaný kritik a manipulovať verejnou mienkou. Odborníci sú aj na to, aby spoločnosť a jej jedincov vzdelávali, usmerňovali a svoje poznatky, skúsenosti a vzdelanie odovzdávali v prospech spoločnosti.
Namiesto môjho záveru si dovolím odcitovať nepublikovaný text spomienok už dávnejšie zosnulej slovenskej herečky:
„… Počas celej mojej hereckej kariéry mi v práci najviac vadili kolegovia s egoistickým prístupom, netolerantní, bez štipky kompromisu uznať právo na umeleckú tvorbu aj kolegovi, strhávajúci na seba pozornosť za každú cenu, bez disciplíny a bez ohľadu na skutočnosť, že divadlo je zvláštny fenomén kolektívneho umeleckého diela s umeleckým prispením jednotlivca. Dokázala som na javisku bez problémov fungovať s kolegami iného zmýšľania, aj s takými, o ktorých som vedela, že ma z akýchsi dôvodov nemajú radi, nikoho som herecky nepodceňovala a nastupujúcim mladým kolegom som sa snažila odovzdať herecký odkaz z mojich začiatkov. Snažila som sa upozorniť na ten osobný prežitok, vznikajúci pri plnom sústredení, profesionalite a z poctivej umeleckej práce. Teraz nemám na mysli povestné extempore, laškovanie s divákom, alebo žartík s kolegom na javisku, alebo okno, keď vypadne text, pokiaľ je to v intenciách nasadenia a nepôsobí to rušivo v celku a proti umeleckému zámeru. Myslím na niekoľko málo kolegov v mojom profesionálnom hereckom živote, ktorí mrhali svojím talentom práve preto, že boli bez hereckej pokory, disciplíny, mysliac len na povrchnú slávu za každú cenu strhávania pozornosti na svoju osobu, servilne sa zaliečajúc divákovi plytkým žartovaním a povrchnosťou. Stačilo mať za kamaráta redaktora, kritika či nedajbože politického funkcionára a bol vynášaný a obdivovaný, lebo veď o ňom sa písalo a bol na titulkách.
Chystala som sa na ďalšiu hru, ktorá mala premiéru 23. XI.1946 a bola od Petra Karvaša – Návrat do života. V hre vystupuje iba 9 postáv. Znamenalo to, že bude čo hrať. S radosťou a chuťou sme sa pustili do práce. Bola mi zverená postava manželky Dr. H. Klase, ktorého dostal naštudovať Elo Romančík. … Aj keď to bolo pomerne malé obsadenie a postavy mali svoj priestor na „hranie“ na postavu Hany Klasovej sa už akosi nedokážem detailnejšie rozpamätať. Ostal mi z nej iba nie celkom dobrý pocit, ktorý som mávala vždy pred týmto predstavením. Režisér Ivan Geguš, ktorý hru nie len režíroval, ale aj výtvarne a scénicky realizoval a využil k tomu aj svoj vlastný výklad hry, nás všetkých na generálke priam šokoval. Na celú dekoráciu javiska použil čiernu farbu. Čierny horizont, zošikmená čierna dlážka odzadu k hľadisku, ale aj naše nástupné 4 schodíky na ňu boli čierne. Všetci sme mali i rovnaké kostýmy – jednoduché, priliehavé a biele. Na dovŕšenie všetkého toho pre mňa nemilého prekvapenia, okolo javiska rozmiestnil rôznofarebné reflektory a tie priam bolestivo bodali do očí.
Bola som z toho nešťastná, na postavu som sa riadne pripravila a na skúškach – čítačkách a potom na priestorových, sa mi spolupráca s režisérom videla prijateľná a celkom uspokojivá, ale tá generálka?… Tie reflektory priam zvádzali súboj so sústredením sa na uchopenie postavy alebo na perfektný a vydarený nástup bez nežiaduceho potknutia sa, ktoré mohlo končiť až v náruči diváka, ktorý si zakúpil lístok do prvého radu. Výsledok? Bolo to utrpenie a nie radosť z tvorby!
Ako som závidela kolegom z Novej scény ND v Bratislave. Prvý raz som videla na javisku Ladislava Chudíka. Majstrovsky stvárnil postavu Dr. Horu. Náš Rudo Látka sa mohol aj prevteliť do Chudíka, nič mu to na scéne pre „kaskadéra”, ako sme ju volali, nebolo platné. Kritik pod zn. Ro. ktorý hodnotil naše predstavenie, okrem iného napísal: ,režisér hry, ktorý previedol hru do scény, z ktorej odstránil realistický balast tak, že sa vo svojej réžii oprel skutočne o čisté scénické prvky. V budúcich inscenáciách musí sa tento mladý režisér vystríhať niektorým, priehľadným scénovaniam, aby tak zavčasu neupadol i napriek svojmu talentu a erudícii, do prázdnej šablóny‘. Toľko kritik. Ja, ako herečka a spolutvorca predstavenia, som chcela touto spomienkou povedať a budem sa opakovať, že pre herca a jeho výkon na javisku, sú podstatné, všetky zložky divadelného umenia .Okrem autora a dramaturga, hlavne režisér, ale aj scéna s kostýmom a rekvizitami, svetlo a zvuk a v neposlednom rade hereckí partneri a divák… a na samučkom konci umelecké hodnotenie. Názor Kritika, ktorý zostane pre budúcnosť. Imaginácia, ilúzia, prehrávanie, pantomíma, akrobacia a iné javiskové prvky sú namieste, ak neubližujú hercovi a jeho postave a naopak, ju umocňujú, charakterizujú a pomáhajú. Najlepším dôkazom a učiteľom je skúsenosť .Preto si myslím, že divadelný tvorca by si mal vyskúšať aspoň raz stáť na javisku v postave pred divákom ako herecký interpret a platí to aj naopak. A neodpustím si poznámku, aj kritik by si mal vyskúšať tvoriť. Tvorba samotná je len jedna časť z výsledku. Potešenie z nej prinášajúce autorovi môže priniesť aj divákovi v jej výsledku. Pre skutočného umelca je dobré mať dobrého Kritika.“
Autor PhDr. Boris Gýmerský absolvoval štúdium teórie sociológie kultúry a umenia
