Prechádzku po menej známych divadlách a amfiteátroch Talianska začnem na juhu, kde sa najviac zachovali pamiatky na grécku kolonizáciu týchto území v období pred naším letopočtom. Najmä na Sicílii sa v tomto smere má turista na čo pozerať. Viaceré z gréckych divadiel však po obsadení území Rímom sú mixom gréckych a rímskych architektonických vplyvov. Grécke divadlá nájdeme v Syrakúzach (z -5. storočia, s kapacitou 15 000 divákov a šírkou polkruhovej stavby 138 metrov), kde sa hrávali Aischylove tragédie. Rovnako staré je grécke divadlo v Catanii (pre 7-tisíc návštevníkov) ktoré potom Rimania prestavali a dnes je v pomerne zle zachovanom stave. Málo známe je antické divadlo v Solunte neďaleko Palerma či grécke divadlo z 3. storočia pred Kristom v Tindari (neďaleko od Messiny).
Grécke divadlo v Segeste. Foto: Autor
V Segeste na ceste medzi mestami Trappani a Palermo sa nachádza do skaly vytesané grécke divadlo z tretieho storočia p. n. l., ktoré Rimania prestavali na amfiteáter s priemerom 60 metrov. Je na vrchole svahu, kam turistov z údolia dopraví turistický mikrobus. Predsa však žije trocha v tieni krásneho dórskeho chrámu (o dve storočia staršieho) nachádzajúceho sa v hĺbke údolia, ktorému do pôvodného stavu chýba iba zastrešenie. Posedieť si na lavičkách len pár metrov od budovy je príjemný odpočinok pred návštevou ďalších historických pamiatok.
Zo všetkých gréckych divadiel Sicílie sa mi najviac páčilo grécke divadlo v Taormine postavené na vrchu kopca a využívajúce jeho prirodzený spád na umiestnenie hľadiska. Aj toto divadlo prestavovali Rimania a dodali k nemu priľahlé paláce. Ďalšie zmeny sa udiali v 8. storočí počas arabskej nadvlády. V jednom zo spomínaných palácov svojho času (v 12. storočí) bývala Adela, prvá manželka Friedricha Barbarossu, rímsko-nemeckého kráľa a cisára. Napokon v 18. storočí niektoré mramorové bloky z javiska divadla použili na stavby nových palácov mesta. Divadlo bolo koncipované pre 12-tisíc divákov a má šírku 109 metrov Na vrchnom okraji hľadiska sú murované bloky s výklenkami, v ktorých pravdepodobne pôvodne boli sochy. Divadlo je dodnes funkčné a okrem divadelných predstavení od roku 1950 ponúka aj koncertné podujatia (recitály Eltona Johna či skupiny Duran Duran). Je aj miestom, kde sa každoročne udeľujú významné ocenenia talianskym filmárom (Donatellov David). Medzi slávnych návštevníkov divadla patril spisovateľ Johann Wolfgang von Goethe, ktorého očarilo v roku 1787 počas jeho pamätnej ceste po Taliansku. Z horných radov hľadiska je krásny výhľad na morskú zátoku i na neďalekú „fajčiacu“ sopku Etnu.
Prenášame sa smerom na sever. Cestovné kancelárie, ktoré sprostredkúvajú záujemcom významné historické pamiatky talianskej kultúry, občas zaradia do svojho programu aj Teatro Olimpico v severotalianskej Vicenze. Projektoval ho a začal stavať slávny architekt obdobia manierizmu Giovanni Palladio a po jeho smrti (1580) ho dokončil jeho žiak Vincenzo Scamozzi. Ide o prvé zastrešené divadlo v novoveku. Naproti tomu Scamozziho divadlo v Sabionette dokončené v roku 1590 pozná len niekoľko Slovákov.
Interiér divadla v Sabionette. Foto: Wikipedia.org
Mesto Sabionetta má dnes cca 5-tisíc obyvateľov a leží na ceste medzi Parmou a Mantovou. Jeho vojvoda Vespasiano Gonzaga na prahu novoveku privolal do mesta Scamozziho, aby podľa Palladiových nákresov vytvoril prvé stabilné moderné európske divadlo miešajúc antické vplyvy so súčasnými. Architekt ho staval v rokoch 1589 až 1590, takže mecén sa z neho mohol tešiť iba rok (zomrel 1591). Bolo koncipované pre sto návštevníkov a malo fixnú scénografiu, ktorá sa však nezachovala. V roku 1996 ju nahradila jej replika (väčšinou z dreva) znázorňujúca perspektívny pohľad na Sabionettu ako ideálne mesto renesancie. Aj v tom roku sa v nej konali koncerty a komorné predstavenia, napríklad recitál piesní Gustava Mahlera, Pergolesiho operná buffa Slúžka paňou či koncert árií z Pucciniho opier v podaní niekdajšej veľkej hviezdy milánskej La Scaly Barbary Fritolli. Kým pred Palladiovým divadlom vo Vicenze stoja zástupy turistov, v Sabionette sme s manželkou a priateľmi boli jedinými návštevníkmi tohto unikátneho divadla.
Ak sa prenesieme v čase o dve storočia ďalej, v hlavnom sídle Gonzagovcov, Mantove, popri dvoch významných palácoch (Palazzo Ducale a Palazzo del Te) len málokto navštívi aj nádherné barokové divadielko nesúce názov podľa svojho tvorcu – Teatro Bibiena. Architekt a maliar Antonio Galli Bibiena pochádzal z rodiny slávnych architektov Galliovcov, ktorí sa venovali aj divadelnej scénografii. V Bratislave dnes môžeme obdivovať jeho hlavný oltár v kostole trinitárov (oficiálny názov Kostol sv. Jána z Mathy), kam si zrejme „odskočil“ z Viedne, keď pôsobil na dvore cisára Karola VI. Divadlo v Mantove sídli v budove s málo atraktívnou fasádou (z roku 1803), no jeho interiér je skvelou ukážkou barokovo-rokokového štýlu. Bolo postavené v roku 1769 a mesiac po jeho otvorení (16. 1. 1770) v ňom účinkoval ako zázračné dieťa mladý klavirista Wolfgang Amadeus Mozart. Divadlo má 338 miest, javisko má veľkosť 12 x 5, 55 metra a hľadisko štyri poschodia lóží. Dnes okrem turistických návštev v priebehu dňa večer slúži večer ako sála pre komorné koncerty.
Divadlo Bibiena v Mantove. Pohľad do auly. Foto: Wikipedia.org
Fanúšikovia opery zaiste chodia do Talianska na letné festivaly vo veronskej Arene, v Macerate alebo Pesare, ale určite aspoň niektorí z nich navštívili aj slávne Teatro alla Scala v Miláne alebo po požiari koncom minulého storočia opäť zrekonštruované benátske La Fenice, miesto mnohých významných operných premiér minulosti (Verdiho Rigoletta, Traviaty), či najstaršie z talianskych operných divadiel Teatro San Carlo v Neapole (postavené v roku 1737, čiže o 41 rokov pred La Scalou a s pôvodnou kapacitou 3 285 miest neskôr zredukovaných na 1 386 sedadiel).
Teatro Petruzzelli v Bari. Foto: Wikipedia.org
Na rozdiel od týchto slávnych operných domov Talianska Teatro Petruzzelli v juhotalianskom Bari pozná málokto. Jeho budova postavená až v roku 1903 je štvrtá najväčšia v krajine, hoci z pôvodnej kapacity 3 500 miest po požiari v roku 1991 bola zredukovaná o 1 900 miest. Nejde však o rýdzo opernú budovu, je mnohofunkčná a okrem činohier a opier usporadúva vo svojich priestoroch dokonca aj koncerty populárnej hudby. Z tejto oblasti v ňom účinkovali napríklad Josephina Baker, Frank Sinatra či Ray Charles, z operných hviezd Benjamino Gigli a Mario del Monaco, dirigenti Pietro Mascagni a Herbert von Karajan. V priestoroch divadla nakrúcali svoje filmy aj Franco Zeffirelli, Alberto Sordi a Woody Allen. Vznik divadla iniciovala rodina Messeniovcov, ktorým po dlhých sporoch bolo v roku 2021 vrátané do správy. V roku 1967 som ako študent v ňom zažil moje prvé talianske divadelné predstavenie – hru Luigiho Pirandella Akú ma chceš mať (na Slovensku zatiaľ neuvedenú ) pre spisovateľa (nositeľa Nobelovej ceny z roku 1934) s typickou relativizáciou pravdy. Neviem zabudnúť na atmosféru tohto predstavenia. Pár minút pred začiatkom sa otvorili dvere zadného schodiska a húfy študentov trielili na najvyššie poschodie. Tam ich čakala galéria s jednoduchými drevenými lavicami a po čase s nedýchateľným vzduchom. Nám mladým to však nevadilo a vychutnávali sme Pirandellove paradoxy a skvelú hru talianskej divadelnej hviezdy Giorgia Albertazziho. Len po predstavení sa taliansky radikálny študent čudoval, ako sa nám mohla páčiť hra buržoázneho autora.
Prvé operné predstavenie v Taliansku som absolvoval počas tej istej cesty pri návrate z Bari. Na rozdiel od kolegov som neodcestoval hneď domov, ale zastavil som na dva dni v Ríme a vo Florencii. V nej som potom strávil ďalší večer v Teatro Comunale (Mestskom divadle) na brehu rieky Arno. Rok predtým bolo divadlo zatopené po veľkej povodni a dnes by sme ho už márne hľadali, keďže sa súbor presťahoval do iných moderných priestorov. Po dvoch nociach strávených na lavičkách železničných staníc som len s námahou sledoval fantastické predstavenie Donizettiho opery Maria Stuarda (v SND uvedenej v roku 2023) s najuznávanejšou nástupníčkou Marie Callasovej, gréckou sopranistkou Lejlou Gencer.
Popri divadlách v Taliansku existujú aj staré amfiteátre, ktoré za Rímskeho impéria slúžili na pobavenie širokých vrstiev, a tým bolo treba dodať chlieb a hry. Zápasili v nich gladiátori, ale boli aj miestom likvidácie príslušníkov nového náboženstva – kresťanov. Najznámejším je rímske Coloseum a takisto kruhovitá verónska Aréna už vyše storočia premenená na miesto najznámejšieho operného festivalu. Naproti tomu pre zahraničných turistov je málo známym amfiteáter v Santa Maria di Vettere, ktorý sa značne ponášal na Coloseum a takmer dosahoval jeho veľkosť (177 x 134m). Nachádza sa 8 kilometrov od Caserty, letného sídla neapolských kráľov, ktorej zámok s obrovským parkom prirovnávajú k Versailles. Pôvodný rímsky názov lokality bol Capua, ktorá bola druhým najväčším mestom ríše. Po jej páde amfiteáter spustošili Vandalovia, potom Saracéni a následne z amfiteátra urobili pevnosť Longobardi. Za dnešnú podobu vďačíme vykopávkam medzi rokmi 1726 až 1930. Zachovaná časť kruhovej stavby má výšku 46 metrov, na predposlednom treťom poschodí je 80 arkád. Hneď vedľa je budova, vtedy bola školou gladiátorov, v ktorej sa vyškolil úspešný vodca vzbury otrokov Spartakus ( v rokoch 73 – 71 pred naším letopočtom). Turisti môžu navštíviť aj neďalekú svätyňu boha Mitrea, ktorého kult prenikol na Apeninský polostrov z Iránu a na rozhraní letopočtov bol konkurentom vznikajúceho kresťanstva (Mitrova matka zostala pannou, on sám vstal z mŕtvych na tretí deň).
Napokon som si na porovnanie s Bratislavou naštudoval divadelný život hlavného mesta Piemontu Turína, ktoré je takmer raz také veľké ako naša metropola. Upozorňujem však, že divadelné programy oboch miest nemožno porovnávať mechanicky, keďže v Taliansku vždy existoval staggionový a blokový systém na rozdiel od stredoeurópskych zvyklostí repertoárového divadla s pravidelnou divadelnou prevádzkou. Takže slávne operné Teatro regio (kráľovské) v aktuálnej sezóne uvedie len po šesť predstavení každej zo siedmich opier a k výročiu Pucciniho smrti tri rôzne operné prepisy Prevostovho románu Manon Lescaut (od Aubera, Masseneta a Pucciniho). Z viacerých ďalších (muzikálových či činoherných) divadiel stojí za zmienku činoherné divadlo Carignano (funkčné od roku 1725), v ktorom prevažnú väčšinu inscenácií tejto sezóny bude tvoriť divadelná klasika reprezentovaná hrami Moliéra (Lakomec) Goldoniho (Krčmárka), Čechova (Višňový sad, Ujo Váňa), Ibsena (Staviteľ Solnes) Williamsa (Mačka na rozpálenej streche, Sklený zverinec), O Neila (Dlhá cesta do noci), Pirandella (Šesť postáv hľadá autora) a Bergmanna (Sarabanda) a Sveva (Zenovo svedomie). Viacdruhovým je divadlo Alfieri (z roku 1855), v ktorom v sezóne odznejú napríklad muzikály Peter Pan, Bernardetta z Lurdov, Van Gogh, balety Luskáčik a Labutie jazero, dramatizácia Pirandellovho románu Nebožtík Mattia Pascal ako aj Genoveseho úspešného filmu Úplní cudzinci.
Vladimír Blaho: Moje Taliansko 1
