Albertina Museum Wienn
(28. 9. 2024 – 9.2. 2025)
Kurátor: Dr. Gisela Kirpicsenko
90 malieb, kresieb, grafických listov
„V umění není hromadných mystifikací ani hromadných omylů, jsou různá období a různé umělecké školy. A i když nemá každá z nich stejně vysoký a stejně čistý cíl, jsou všechny stejně úctyhodné a podle toho, jaká vládne představa o kráse, obecenstvo každou z těchto uměleckých škol postupně obdivuje, zavrhuje a znovu obdivuje.“
Guillaume Apollinaire
(Apollinaire, G.:
O novém umění.
Praha, Odeon 1974, s. 15)
–
Po viac než ôsmich rokoch sprístupnilo Múzeum Albertina vo Viedni v dňoch 28. 9. 2024 – 9. 2. 2025 výstavu diel mága modernej maľby Marca Chagalla s názvom Chagall. Predtým to boli výstavy Marc Chagall – biblické cykly (umelcove ilustrácie k Biblii pre Nakladateľstvo Ambroise Vollarda v Paríži roku 2004, litografie a gvaše z 50. – 60. rokov 20. storočia) a Od Chagalla k Malevičovi: Ruská avantgarda – tvorba medzi rokmi 1910 – 1920 v roku 2016 (reflektovala vývin ruského umenia na pozadí 130 prác Michaila Larionova, Natálie Gončarovej, Kazimíra Maleviča a Marca Chagalla). (1) Na doteraz poslednej výstave sa „maliar snov“ predstavil nemalým počtom olejomalieb, maliarskych, grafických a kresbových diel, ktoré sa rodili postupne od začiatočných do záverečných rokov jeho tvorby (1905 – 1980). Zapožičané boli – ako sa to v prípade monografických výstav na pôde viedenskej Albertiny stalo už pravidlom – z viacerých medzinárodne uznávaných zbierkových inštitúcií a súkromných majiteľov. (2)
Neprináleží mi viesť polemiku o tom, či označenie „maliar snov“ tak často používané v dejinách umenia je v súvislosti so Chagallom vhodne zvolené (napokon tento epiteton by sa dal použiť aj na iných výtvarných umelcov). Navyše, ak ide o viac-menej komerčne a konvenčne znejúce označenie; veď s podobnými slovnými spojeniami a „reklamnými“ adjektívami vyslovovanými na adresu umelcov a umenia, sa dnes stretávame takpovediac na každom kroku.
Pozornosť si skôr zaslúži, akým spôsobom bol tento „maliar snov“ predstavený na pôde Múzea Albertina vo Viedni, a čo sme mali možnosť vidieť na tejto monografickej prehliadke jeho tvorby. Koncipovaná bola ako výber z umelcovho celoživotného oeuvre, teda toho, čím sa preslávil nielen doma, ale aj v zahraničí, resp. primárne v zahraničí. Inak povedané, ide o to, čo sme mali možnosť na výstave vidieť z pohľadu umelcovej doby (ak sa to dá) v kombinácii s pohľadom naším, z doby dnešnej. Na jednej strane to bol pokus „Chagallovu dobu“ pochopiť a rekonštruovať na pozadí jeho diel, na druhej zasa odhaľovať prítomnosť rútiacu sa šialenou rýchlosťou dopredu v kontexte s týmito dielami, s jeho výtvarným a umeleckým odkazom. To znamená, odhaľovať nepoznanú hĺbku skutočnosti prostredníctvom tajomstiev, ktoré maliar prezrádza vo svojich dielach. V tejto súvislosti sa potom natíska vyššie uvedený citát Guillaume Apollinaira – básnika, literáta a teoretika tzv. Parížskej školy, na pôde ktorej Chagall pôsobil. História umenia by nemala klamať (v mene akýchkoľvek cieľov), nemali by sme preto vynechávať nič z toho, čo sa nám v danom momente do nami rekonštruovaného (nie však umelo „voluntaristicky“ vytvoreného konceptu obrazu) tej-ktorej doby nehodí, lebo si myslíme, že to tam nepatrí. Naopak, treba ten-ktorý fakt, alebo často skrytý dôkaz o dobe a jej tvorbe odhalovať, keď treba aj vyzdvihnúť a „vpustiť medzi ľudí“.
Výstava Chagall ponúkla v tomto zmysle priestor na to, aby sme si uvedomili, že Chagall bol a ostal umelcom, ktorý patrí do „svojej doby“. Doby formovania vývinových súradníc umenia 20. storočia v európskom a svetovom kontexte. Zároveň sa však snažil túto dobu prekročiť, azda aj preto, aby vstúpil (či už priamo alebo sprostredkovane), do doby nasledujúcej, teda aj súčasnej (a dnešnej). Využíval na to svoje spomienky, sny a fantáziu. Básnik Gérard de Nerval (1808 – 1855) hovoril kedysi o sne, ktorý je našim druhým životom. Vďaka nemu sme schopní preniknúť do ľudského vnútra cez zavreté dvere zo slonoviny, ktoré nás oddeľujú od neviditeľného sveta. (3) Chagalla možno právom považovať za jedného z vizionárov (predvojnového a medzivojnového) umenia, ktorý (azda) skôr intuitívne než racionálne spoluformoval vývin maliarstva smerujúci od reality k poeticko-imaginatívnej reflexii sveta. Tá, ako vieme, predstavuje jednu z dôležitých vetví výtvarnej moderny, aj keď je to dnes často obchádzaný fakt (imaginatívne umenie bolo, ako vieme, doménou politicky ľavicovo zmýšľajúcich umelcov a Chagall bol jedným z nich; známy je jeho postoj k revolúcii v Rusku, keď bol v roku 1917 vymenovaný za Ľudového komisára krásnych umení revolučnej vlády pre oblasť Vitebska). Tento spochybňujúci aspekt má však s Chagallovou tvorbou a jeho osudmi málo spoločné. Okrem toho, Chagall – v protiklade k jeho spoločenským postojom, pôsobil ako človek nasmerovaný do svojho vnútra – ako uzavretý „introvert“. Dokladal to na jednej strane trochu bonvivánsky a narcisticky: „nenápadne-nápadným“ vystupovaním s povestnou „frygickou“ čiapkou, alebo klobúčikom na hlave, s kučeravými vlasmi, v jednoduchom obleku a naznačovaným vynárajúcim sa úsmevom. Súčasne však zvýrazňoval nový prístup k zobrazovaniu skutočnosti založený na „vyrovnanom“ vypätí maliarskej reči, konfrontácii precíznej so zdanlivo ležérnou výtvarnou výpoveďou a náhodne či spontánne využívanou technikou. Tá akoby sa za každú cenu chcela vyhnúť onej strašidelnej chorobe zvanej rukopisná maniera, ktorá zasiahla mnohých umelcov (najmä tých, čo sa pohybovali a pohybujú za zenitom vlastnej tvorby), hoci nemožno nevidieť, že s podobným problémom sa vyrovnával aj on sám v niektorých obrazoch zo záverečného obdobia tvorby, ktoré sa ocitli na tejto výstave (Jób, Návrat strateného syna, Svätá rodina – všetky z roku 1980). To nič nemení na význame Chagallovho celoživotného diela a jeho prínose do klenotnice modernej európskej a svetovej maľby. Aj keď to môže znieť ako fráza. A keď máme na mysli zakotvenie umelca v útrobách „svojej doby“, treba zdôrazniť, že Chagall ju sám spoluformoval. S úsilím dosiahnuť autonómiu maľby, ktorá robí umenie skutočným, nefalšovaným. Išlo o novú formuláciú vzťahov medzi vnútorným svetom umelcových predstáv a výpoveďou obrazov. Chagall hľadal nové vzťahy v štruktúre obrazu, odvodené z ruského kubofuturizmu, suprematizmu, konštruktivizmu a klasickej „starej“ ruskej ikonovej maľby. Z hľadiska sémantiky prichodí zase hovoriť o jeho umeleckom diele ako fenoméne, ktorý je nositeľom výpovede zahalenej do „magickej hry“ plnej symbolov, znakov. Táto výpoveď patrí medzi prejavy s odvodenou vyjadrovacou schopnosťou, evokuje emocionálny obsah a „intelektuálne zážitky“ zvláštnym spôsobom, funguje ako nosič najrôznejších významov. Pôsobí ako zjavenie: sprostredkuje, podnecuje, vyvoláva, evokuje zážitky, racionálne a neracionálne, tajomné, symbolické prostredníctvom vlastnej reči. V tejto súvislosti svetová umenoveda a umelecká kritika už dávnejšie postrehla, že Chagall dospel k osobitej syntéze rôznych modelov obrazových štruktúr už medzi rokmi 1905 -–1907 a neskôr. Dôkazom toho sa stali olejomaľby Pijúci vojak, 1911 – 1912, Huslista, 1911 – 1914, Huslista/Hudobník/, 1912 – 1913), na ktoré nadviazal obrazom Zelený huslista z roku 1917, ktoré sme takisto mali možnosť zhliadnuť na výstave.
Jeden zo znalcov Chagallovho diela, český historik umenia Václav Zykmund (1914 – 1984) napísal: „Hovoří-li někteří současní teoretici moderního umění o dvou základních metodách tvorby (i vnímaní) uměleckého díla, o tzv. empatii a sympatii, a rozdělují umělecké projevy v krajních případech do těchto dvou kategórií, uznávajúce samozřejme syntézu obou, pak Chagallovo dílo nelze zařadiť do žádneho z extrémních pólu, neboť je dokonalou syntézou obou: divák může prožívat zobrazený děj, může sympatizovat s postavami, mezi nimiž existují jisté psychické a dějové vztahy, ale může sa rovněž vciťovat do emotivních kvalit výrazových prostředku, do emotivních a asociačných hodnot konkrétních barev, tvaru a línií.“ (4) To znamená, že Chagallove umenie je vnímané ako jazyk odlišný od jazyka slov a umožňuje vypovedať o rovinách vnútorného života, odkrýva jeho tajomstvá. A áno, jeho hlavným inšpiračným zdrojom je aj nevedomie. K nemu otvára svoju priamu cestu umelcova výtvarná predstava a fantázia. Ona prezrádza tajomstvá jeho obrazov. V tom spočíva osobitosť Marca Chagalla. Zatiaľ čo u Picassa, Braqua alebo Fillu sa objavujú typizované znaky pre reálne veci a postavy v novej koncepcii ireálneho priestoru, u Chagalla sa vynárajú ireálne veci a postavy v reálnych kontextoch, zachovávajúc si normy psycho-fyzického vnímania. V tomto zmysle poníma sám umelecké dielo ako identitu odkrývania chvíle, kde v extáze prenikáme do vlastného vnútra. V jeho rámci imaginácia, ktorá sa stáva z neviditeľnej viditeľnou, buduje most spájajúci ľudský vnem s tajomstvom. Tým, čo nás k sebe púta neidentifikovateľnou silou, inokedy zasa od seba odkláňa, necháva na našom rozhodnutí, čo si z neho zoberieme „za svoje“. Skrátka, podnety k maľovaniu z vonkajších objektov sa u neho vynárajú z umelcovho vnútra. Na jeho obrazoch sa vonkajšia skutočnosť prelína s vnútornou, a naopak. A často ani nevieme, kedy sa jedno začína a druhé končí v obrazoch plných melanchólie, smútku a magickej, poetickej imaginácie.
Vráťme sa však k samotnému umelcovi:
Marc Chagall(6. 7. 1887 Vitebsk, Bielorusko – 28. 3. 1985 Saint-Paul-de-Vence, Francúzsko) (5) sa narodil v židovskej rodine ako najstarší zo siedmich detí. Rodina žila vo vitebskom gete, kde sa stretával so všetkým, čo k tomu patrilo – bieda, modlitby, rabíni, synagógy, mystika, mytológia, hlad, strach z pogromov. Spolu s prostredím a atmosférou vtedajšieho Ruska, „bizarnosťou a mysterióznosťou pohybujúcou sa na hranici medzi tragédiou a groteskou.“ (6) Tá vyžaruje z obrazov, kde sa skutočnosť prelína s fantáziou, detstvo s dospelosťou, radosť so smútkom, jedinečné s univerzálnym. To všetko v rámci tzv. „chagallovskej imaginácie“, ktorá sa zrodila ešte predtým, ako sa dostal do Paríža (1910), kde odišiel krátko potom, čo sa rozhodol opustiť Petrohrad, kde sa neúspešne pokúšal uplatniť svoj výtvarný talent. Paríž mu poskytol priestor na vzlet vlastným svetom. Usadil sa v La Ruche. (7) Priatelil sa s osobnosťami svetovej kultúry: Amedeom Modiglianim, Marie Laurencinovou, Guillaumom Apollinairom, Constantinom Brancusim, Chaimom Soutinom, Fernandom Légerom, Pablom Picassom, Georgesom Braqueom, Blaise Cendrarsom, Ambroise Vollardom. V roku 1914 sa vrátil do Ruska. Mal tu svoju životnú lásku Bellu Rosenfeldovú, s ktorou sa oženil roku 1915 a mal s ňou dcéru Idu (boli spolu až do roku 1944, keď Bella zomrela; Chagall sa potom zblížil s Valentinou Brodskou, s ktorou žil do smrti). S Belou sa chceli vrátiť do Paríža, no zabránila im v tom 1. svetová vojna, a následne Ruská októbrová socialistická revolúcia s nastávajúcou premenou spoločnosti, ktorú Chagall uvítal spolu s ďalšími umelcami (predstaviteľmi tzv. Ruskej revolučnej výtvarnej avantgardy). Sám sa na týchto zmenách aktívne podielal. Založil Akadémiu umení vo Vitebsku a stal sa (32-ročný) jej riaditeľom. (8) Pozval na školu ďalších umelcov: Ivana Punina, Xeniu Bohoslavskú, El Lisitzkého a Kazimíra Maleviča. Bol to práve Malevič, ktorý však počas jeho neprítomnosti (vyvolanej vykonávaním náročnej funkcie ľudového komisára) začal viesť školu v rozpore s Chagallovým umeleckým programom, dokonca ju proti nemu štval. To viedlo k Chagallovmu odchodu zo školy, a tiež z Ruska. Roku 1922 odcestoval spolu s manželkou do Berlína a odtiaľ natrvalo do Francúzska, do Paríža. Z malého chudobného chlapca sa prepracoval na autora slávnej výzdoby stropu Parížskej opery a farebných vitráží v gotickej katedrále v Remeši. Bella sa stala jeho múzou (podobne ako Rembrandtovi jeho žena Saskia) a namaľoval ju vo viacerých obrazoch, z ktorých srší radosť a štastie zo spoločného života. Medzi najvýznamnejšie patria Dvojportrét s čašou vína z roku 1917 – 1918 (reintepretovaný ako Prechádzka roku 1917) a Narodeniny z roku 1915 (ktorého reprodukcia bola použitá na obálke reprezentačného a výpravného katalógu k tejto výstave). Dokonca aj Svadobčania s Eiffelovou vežou (1938 – 1939) vykazujú nápadnú podobu v črtách tváre so skutočnou fyziognómiou Marca Chagalla a Belly, alebo obraz Súmrak (1938 – 1943), ktorý maliar namaľoval počas svojho núteného exilu v USA, kam ušiel pred nacistami (pristál v New Yorku v ten istý deň, keď Nemecko napadlo Sovietsky zväz; tieto obrazy však na výstave zastúpené neboli).
Sám napísal: „Zdá sa mi, že umenie je predovšetkým duševný stav. Ale duša je svätá, duša všetkých dvojnožcov všade na zemi. Iba statočné srdce je slobodné. Má svoju vlastnú logiku a svoju pravdu. Duša prejavujúca sa v maliarstve formami, o ktorých ľudia hovoria: literárnosť, nelogickosť, dosiahla najčistejší význam…“ (9) V odkaze na tieto slová výstava vo viedenskej Albertine poukázala na niekoľko obsahových a výrazových modelov umelcovej tvorby, či už máme na mysli biblické témy (Anjelská návšteva, 1911, Kázanie na hore, 1912, Magdaléna 1914), figurálne kompozície (Kaviareň, 1917, Jazdec na kohútovi, 1929, Autoportrét, 1931, Štúdie k samote,1935) a „fantazijné motívy“ – tie v prvom rade (Krucemburk, 1923, Modrá krajina, 1949, Červené slnko, 1949, Paríž, 1953 – 1956, Sen, 1954). Rozčlenená bola do niekoľkých sekvencií: obrazy zo starého Ruska – Chagall a židovstvo, Chagall – konštrukcia psychického sveta obrazov, Paríž – môj druhý Vitebsk a Paríž – zrkadlo môjho sveta a srdca. Na ich pozadí sa jej autori pokúsili obsiahnuť umelcove celoživotné dielo. Hoci nie vyčerpávajúco. Napriek tomu sa výstava zaradila medzi kultúrne udalosti roka. Je známe, že umelecko-historická interpretácia Chagallovho diela a jeho výskum nie sú ešte uzavreté. Maliara, ktorý sa usadil v Paríži, vo Francúzsku, a napokon zomrel v Saint-Paul-de-Vence neďaleko Nice.
Výstava jeho tvorby z chronologického hľadiska ukázala rámcovo na jej vývin, a snažila sa priniesť jeden z pohľadov na umelcov život a dielo, v kontexte s celosvetovou „trasou“ umenia za novým poznaním. Poukázala, ako sa jeho diela v kontakte s pôvodnými východiskami, ktoré získal doma postupne menili na kompozície založené na sile tajomného sveta obrazu a meditujúceho gesta. Predstavujú, plné duševných stavov umelca, raz ako znaky skutočnosti, inokedy znaky, do ktorých je votkaná skutočnosť. Plné poetiky, ktorú nám maliar kladie pred oči.Tam niekde spočíva to, čo sa v jeho diele skrýva, a čo nám maliar sám odkrýva. Sú to tajomstvá: ľudský základ skutočnosti, ktorý ovládol centrum našej pozornosti – rozporuplný svet reality premietnutý do nerozporuplného sveta umenia.Taký je (zjednodušene povedané) poznávací znak Chagallovej tvorby. Dokladajú to vystavené obrazy (Sediaci huslista, 1924 – 1925, Dedina, 1925, Milenci, 1937, Muž s kohútom, 1928, Harlekyniáda, 1922 – 1944, Zelené oko, 1944, Milenci s červeným kohútom, 1956 – 1965, Tanec, 1950 – 1952, Modrý cirkus, 1950 – 1952, Sen s kvetmi, 197 a i.). Je to svet bytia, vedomia a podvedomia, trvalej večnosti a prchavých efemérnych javov, absolútneho a relatívneho, dobra, krásy a ošklivosti, predovšetkým však svet človeka s výraznými stopami, ktoré po sebe zanechal. Jeho diela pripomínajú surreálne kompozície plné figúr kráčajúcich, levitujúcich mužov a žien, vznášajúcich sa na oblakoch, anonymne-neanonymných ľudských bytostí s otvorenými prienikmi do duše, realizované cez objem a tvar maliarskej hmoty, z ktorej boli „ modelované, vykresané“, skladajúce sa z ostrých a mäkkých línií, posplietaných do klbka, z ktorého sa prediera na povrch človek so svojou ľudskou tvárou prezrádzajúcou svoje tajomstvá, výraz vlastného vnútorného – psychického stavu.
Výstava vo Viedni potvrdila Chagallovu spiritualitu, ktorej význam je osnovaný na psychoanalýze, a ktorú cítil v spojitosti s pratvarom, ktorému vládne živočíšna, nepoškvrnená, elementárna polarita stvorenia a zániku, súmraku i svitania. Neustále sa vracal k „pomeru“ človeka a sveta. Pri jeho odhaľovaní sa nedalo postupovať inak, než pokúsiť sa preniknúť do ľudského vnútra. Výstava v Múzeu Albertina prispela k dotvoreniu obrazu o Chagallovom vstupe do sveta fantázie a imaginácie. Ženy, milenci, vtáky, zvieratá, slnko, mesiac, starci, kvety, motýľ atď. A tiež oko, tvár, postava, ňadrá, pohlavie, husle, hodiny, kohút, koza. To všetko znázornené sumárnymi formami a sýtymi farbami, ktoré víria nekonečným priestorom podľa pravidiel lyrickej bájky, plné malých básnických dejov, zázračných stretnutí a podivuhodných udalostí. Chagall bol básnik-maliar, ktorý objavom „absolútna človeka a prírody“, sveta humoru, irónie, hry zatriasol dejinami umenia v čase, keď už sa zdalo, že je s maliarstvom koniec. Bol to on, kto posunul pradívá surrealizmu o hodný kus dopredu, aby nakoniec z neho potom vyskočil, takpovediac „vybočil z radu“. S jeho menom sa spája stelesnenie reality a sna v súznení oboch veličín – t.j. sen a skutočnosť – v podobe nadreality. V neposlednom rade to bol on, kto ako jeden z prvých premietol na plátno myšlienku nekonečného expanzívneho priestoru, tak veľavravne využívaného a prehodnocovaného aj v umení súčasnosti.
Výstava priniesla zaujímavé informácie aj pokiaľ ide o umelcov život. Odkryla vyššie naznačené súvislostí, umožnila načrieť do skrytých útrob tvorby jednej z najznámejších postáv svetovej výtvarnej moderny 20. storočia. Zvlášť pokiaľ ide o dobové kontexty a súvislosti. To znamená umelcove postavenie z pohľadu doby, jej neskrývanej antimodernite zo strany určitej spoločenskej vrstvy, v porovnaní s progresívnou avantgardou smerujúcou dopredu, do budúcnosti. Myslím, že svojim návštevníkom a tým, ktorí doposiaľ nenašli, alebo ťažko hľadajú vzťah k modernému výtvarnému umeniu, umožnila objaviť vnútorný svet, ktorý umenie nosí so sebou a priťahuje nás tajomnou silou. Marc Chagall patrí k tým, čo dokázali tento svet odtajniť. Dal mu formu, tvar a zmysel odovzdaný človeku. A to sa nedá napodobiť.
Poznámky:
1) V tejto súvislosti sa žiada spomenúť existenciu Múzea Marca Chagalla v Nice vo Francúzsku (Museé National Marc Chagall) sprístupnenú roku 1973, a ďaľšie Chagallove výstavy realizované po celom svete (Moskva, Berlín, Drážďany, Zurich, Bilbao, New York, Paríž v Grand Palais; na území bývalého Československa Marc Chagall – grafické dielo 1922 – 1926 v Galérii V. Kramáře v Prahe roku 1966, Marc Chagall v Galérii Miro roku 1999, na Dobřířskom zámku roku 2000 a výstavu Marc Chagall – Neznáme dielo v Galérii E. Schieleho v Českom Krumlove roku 2004).
2) Napr. Centre Pompidou, Paris, Foundation Beyeler, Basel, Hamburger Kunsthalle, Kunsthaus Zurich, Kunstsammlungen Nordrhein – Westfalen, Dusseldorf, Los Angeles County Museum, The Metropolitan Museum of Art, New York, The Mueum of Modern Art, New York, Stedelijk Museum Amsterdam, Peggy Guggenheim Collection, Venedig, Tate, London, Von der Heydt Museum, Wuppertal, Musée de Grenoble, Museo Nacional Thysen – Bornemisza, Madrid, Museum Folkwang, Essen, Solomon R. Guggenheim Museum, New York, AOKI Holding, Yokohama, Fondation Margueritte et Aimé Maeght, Saint Paul de Vence a i.
3) Pozri: Nerval de, G.: Dcery ohňe. Pandora. Aurelie Malvern 2022
4) Zykmund, V.: Marc Chagall. Praha, SNKLU 1965, s. 11
5) Pôvodným menom Movša Chackelevič Šagalov, 7.7. 1887 Vitebsk, Bielorusko – 28.3. 1985 Saint – Paul – de Vence, Francúzsko; jeho priezvisko znamená v ruskom jazyku „kráčať, bežať veľkým krokom“,,v prenesom význame podľa básnika Vladimíra Majakovského „dlhú cestu“).
6) Zykmund,V.: Marc Chagall. Praha, SNKLU 1965, s. 10
7) T.j. v Úli – tak sa nazývala budova s niekoľkými desiatkami ateliérov umiestnených v kruhovom dome postavenom na kovovej konštrukcii Gustava Eiffela, ktorý sprístupnil roku 1902 francúzsky sochár Alfred Boucher pre vtedy nemajetných umelcov.
8) Za zmienku stojí, že pôvodne sa malo Ruské ministerstvo kultúry rozdeliť na niekoľko sektorov: prvý – pre poéziu mal viesť Vladimír Majakovskij, druhý – pre divadlo Vsevolod. E. Mejerchold a tretí – pre výtvarné umenie Marc Chagall; napokon z toho zišlo, ministerstvo ostalo ucelené a ministrom kultúry sa stal Anatolij V. Lunačarskij.
9) Lamač, M.: Maliari o sebe a svojom diele. Bratislava SVKL 1963, s. 180
