Politicky korektným, prudérnym a mladším ako štyridsať rokov bez sprievodu rodičov vstup len na vlastné riziko.
Azda sa zrodil vtedy a tu. Po prvej svetovej vojne, vo vaudevilloch a kabaretoch. Ako reakcia na hrôzy prežité v zákopoch. Ako džin vypustený po storočiach z fľaše, do ktorej ho už nik nedostane. Počas „búrlivých dvadsiatych“ a kde inde ako v Berlíne, modernom Babylone, hlavnom to meste porazenej a po všetkých stránkach rozvrátenej krajiny. Všetko doposiaľ zakázané a rafinované sa stalo zrazu dovoleným. Aj Offenbach, a ten už niečo len videl, by zatváral oči. Neresti aristokratov práve zľudoveli. Nový boj v tančiarňach sa začal v rovnakom čase ako ten druhý v zafajčených mníchovských pivárňach.
V tridsiatych i štyridsiatych bolo u nás navonok všetko nevinné. V rádiách to chrapčalo rovnako ako v gramofónoch. Spievalo sa odušu, pri vínečku vo viechach, vínnych pivničkách či pivniciach. Maximom rozjarenosti oboch pohlaví bol božtek na líčko. Až ste sa báli o interpretov pamätajúcich mocnárstvo a cisára pána, či pesničku dospievajú a nebude im musieť byť poskytnutá prvá pomoc. Boli zlatí a s ohľadom na to, čo malo prísť, napriek pokročilému veku a perfektnému vystupovaniu nepodliehajúcemu nástraham spoločenského života, stále nevinní. Skrátka trieda. A tie zradné otvorené slovenské samohlásky vyslovované s csemege paprikou na jazyku i keď ste nevedeli po nemecky a maďarsky viac ako zopár fráz a pozdravov. Napríklad kisti hand a čókolom, vážni latiníci pridali aj servus, pán brat. Skrátka multi-kulti Prešporok a poľahoba na duši. U Košicoch (Košici) tak niektorí hovoria dodnes. Nekem mondja? Ta ňe?
Po dekádach prišla ďalšia zmena. Keďže niečo sa v plánovanom (poľno)hospodárstve neustále kazilo a kravy málo dojili, na pomoc musel prísť angažovaný rock. Vyliahol sa znenazdania. Ešte pred uvedením obľúbenej televíznej hudobnej relácie Mladé obzory a Festivalu politickej piesne. Naivita v domácich pomeroch mu celkom pristala. Taká malá ideologická diverzia zadnými vrátkami mimo drobnohľad cenzorov. Možno skusmo krepčili, keď ich nik nevidel, aj oni sami.
Ak si odmyslíme Elvisa, Chubbyho Checkera, Buddyho Hollyho, Chucka Berryho, Jerryho Lee Lewisa a ďalších, odtiaľto prichádzala inšpirácia. A nebola to pásavka zemiaková, ktorá napáchala nenávratné škody na dušiach mladých na rozhraní temných päťdesiatych a oveľa svetlejšieho a na farby bohatšieho „Predjaria“, ale práve rock ´n roll.
Ajhľa. Predfederálne kantilénové zurčanie v podaní legendy československého popu Karla Gotta v bývalom „Pekáči“. Osobnosti, ktorá hudobnej, nielen domácej, scéne vtisla pečať na nasledujúce viac ako polstoročie. Jednotku s hviezdičkou by mu z prednesu a výslovnosti dali aj také esá slovenčiny, akými boli Viliam Záborský, Ladislav Chudík a Mikuláš Huba. Nezabúdame a nezabudneme, Majstre! Postavili ste nielen rozprávkový, ale aj pevný dom, ktorý niečo len tak ľahko nezbúra. Ani niektorí politici, aj keď sa o to veľmi snažia.
Opera buffa alebo seria v šiestich minútach? Azda obe v jednom. Ak nie, tak aspoň rapsódia. V sedemdesiatych rokoch sa začal súčasný hudobný letopočet. Freddie AD, tvrdia niektorí. V hymne predznamenávajúcej príchod netušených čias bolo novogeneračné všetko. Pocity vyplývajúce z odvrhnutia, nepochopenia, vzdor i vzbura mladej generácie voči tej pred ňou a dovtedajším konvenciám. Nielen no najmä v oblasti sexuality. Text obohatili sťaby onomatopicky znejúce slová, mená a názvy ako Scaramouche a Fandango, Galileo, Figaro, Mamma mia i zamlčaný podmet Oliver Twist dávajúc mu tak punc nespútanej bohemiánskej symboliky a exkluzivity v porovnaní s inými v štýle „bejby jé-jé“. Spievali a hrali dlhovlasé „máničky“, ako by povedal môj otec i mnohí ďalší z jeho generácie s účesom „na džúzberyho“ – „ježka“. Chýbala len pizza e pasta, mambo italiano a ciao bella, ciao, ciao, ciao. Zato pribudol Bismillah, štyridsať rokov predtým, ako soror Angelica Tedesca otvorila brány Európy islamu dokorán. Sobieski s Huňadym sa v hroboch obracajú dodnes. Future is friendly! Oder? Ale skladba ako celok je stále bombová! Má miliardu a deväťsto miliónov zhliadnutí na youtube. Stalin by sa dnes už veru neodvážil opýtať, koľkože divízií má pápež. On ich mal na konci vojny päťsto. Pcha. Z fanúšikov Queen vrátane ruských a ukrajinských by sa ich dalo postaviť sto i viac ráz viac.
Každá mladá generácia je progresívna. Teda dovtedy, kým ju nenahradí ďalšia, pre ktorú jej jej predchodkyňa konzervatívna. A tak dokola… Klip dnes už barda slovenskej hudobnej scény vo mne čoby bývalej iskre, niekdajšom pionierovi a zväzákovi sa akosi automaticky spojil so sardonickým postrehom monarchu Oskara Patnástého z nestarnúcj komédie „Pane vy jste vdova“ (1970) „… ovšem jako veselohra to není špatné“. Nestratí sa ani ako svedectvo o dobe, ktorú sme napriek jej chybám a deficitom žili. Radostne.
Popri desiatkach hard-rockových, art-rockových a glamour-rockových formácií, ktoré sa v tom istom čase vyrojili ako včely z úľa, pribudli aj tie, ktoré sa zamerali na disko-ošiaľ. No vládcom mohol byť len jeden. On. Dauphin, rex iunior a následne kráľ globálneho pop-rocku Michael Jackson. Vládol mu v dobe, keď zábava i hudba po oboch stranách opony boli spontánne, originálne a autentické, dve dekády. Tu sú jeho počiatky.
Hoci angličtina hudobným vlnám v éteri dominovala, nemenej populárne bolo každoročné San Remo preberané Československou televíziou a talianske pesničky celkovo. Táto je od kultovej formácie Matia Bazar a jej speváčky Antonelly Ruggiero (ktorá akoby práve zostúpila z fresky v Pompejach) z vystúpenia v rímskom amfiteátri vo Verone. Popri temperamente a melodickosti vlastnej obyvateľom Bel paese – Krásnej krajiny – v sebe nesie, ako inak, posolstvo generačného uvedomenia si samých seba spolu s nádejou do budúcnosti. Nielen „lojzovská“ Lenka, ale ani my ostatní sme nemusel byť Taliani, aby sme im rozumeli.
Z jeho piesní niekedy vyžaruje popri večnej chlapčenskosti aj akási rezignovaná trudnomyseľnosť. Pristali mu obe. Lebo c´est la vie. Ovplyvnili a ovplyvňujú, vrátane dnešnej, pomaly už štvrtú generáciu poslucháčov. Na maják nám všetkým postihnutým špliechalo prekrásne. Z tohto života si odišiel priskoro, Mirko. Tvoj nástupca stále nechodí. Zostali len spomienky a smútok za muzikálne skvelou dobou, dlhšou ako dvadsaťdva dní, v ktorej bolo talentu ako slnečníc a červeného maku na letných poliach. Alebo bielych kvetov kvitnúcich celoročne.
Niekdajší režim ostro odmietal západnú dekadenciu, no napokon sa s niektorými jej prevzatými formami a formátmi zábavy zmieril. „Ein Kessel Buntes“ pripomínajúci klasický a originálny program Ziegfeld Follies s dlhonohými tanečnicami bol v tomto ohľade jednotkou v celom socialistickom bloku. Jeho častými hosťami boli špičkoví entertaineri – zabávači Helenka Vondráčková a Jiří Korn so všetkým, čo k tomu patrilo. S otcovskou starostlivosťou najmä ženskej časti baletu berlínskeho Staatspalast-u tlieskali nielen obaja Erichovia (Honecker a Mielke), ale aj ďalší domáci a zahraniční súdruhovia nie necitliví k ženskému pôvabu (napríklad Fidel a Lubomír).
Meno Axel Foley pozná asi každý z dnešných šesťdesiatnikov a starších. Príklad úspechu filmového hitu „Policajt z Beverly Hills“ (v československej filmovej distribúcii od polovice 80. rokov) inšpiroval tvorcov jeho menej zámeho dvojičkového titulu „Zdrhajúc v strachu“. Gregory Hines a Billy Crystal napriek fungujúcej chémii, podobnej zápletke a kontrastom prostredí, v ktorých sa film odohrával, sa nechytali na Eddieho Murphyho so širokým úsmevom, nákazlivým smiechom a schopnosťou pohotovej improvizácie (v čom mu výdatne sekundovali jeho parťáci, milo naivný Judge Reinhold a morózne zodpovedný John Ashton). Vtedy si mnohí z nás robili predstavy o „Západe“ práve podľa týchto a im podobných filmov. Čakal už len na nás. Svätá prostota. Titulná melódia Michaela McDonalda za úvodnou skladbou Glenna Freya („Heat is on“) z PBH však svojou svižnosťou a upbeatom vôbec nezaostáva.
Pikantné vzťahy hláv a vodcov štátov, politikov a krásnych žien, neboli pod slnkom nikdy niečím novým, a to bez ohľadu na dobu a režim. Veď ako povedal Josif Vissarionovič na adresu veterána Občianskej vojny, maršala Sovietskeho zväzu sedemdesiatnika Buďonného prirovnajúc ho vekovo k „Boľšomu teatru“, i on mal (podobne ako ďalší generáli Červenej armády) ak nie frontovú ženu, tak aspoň „ľubovnicu“. V 60. rokoch otriasla Veľkou Britániou aféra Johna Profuma, ministra obrany, s mladučkou modelkou Christine Keeler. Komplikovalo ju podozrenie, že devucha mohla byť súčasne milenkou mladého sovietskeho námorného atašé, a v čase hystérie z vrcholiacej studenej vojny tak mohlo v rámci „pillow talks“ (vankúšovej konverzácie) dôjsť k úniku tajných informácií. Aféra spôsobila pád vlády konzervatívcov. Tieto udalosti zachytáva film „Škandál“ z roku 1989. Hrajú v ňom filmové osobnosti, medzi nimi John Hurt, jeden z mojich najobľúbenejších britských hercov vôbec, a tajomne pôvabná Joanne Whalley. Titulnú melódiu „Nič nebolo dokázané“ skomponovali Pet Shop Boys a naspievala ju Dusty Springfield, ikona britského pop-rocku a nielen jeho. Jej kariéra dosiahla v druhej polovici 80. rokov nový vrchol. Prestrihy na dobové dokumentárne zábery pridávajú výslednému snaženiu autenticitu a nostalgické podfarbenie zároveň. Dnes už len vanitas vanitatum…
Stále neviem, prečo som do tohoto výberu zaradil aj Roberta Palmera. S výnimkou faktu, že mám pre jeho štýl i pre neho samého slabosť. Od začiatku osemdesiatych rokov, keď bol experimentátorom po postupný prerod na popového elegána. Práve táto podoba i podstata sú mu najvlastnejšie. V prípade pripojeného klipu sa nechám viesť inštinktom a fialovou sofou, ktorá v ňom hrá možno chagallovskú (obraz Huslista – Violiniste?) úlohu. Vtedy sme verili, že „love means everything“. Teraz už vieme, že now it´s all about money, stupid! Britský interpret zachraňujúci spolu s ďalšími kolegami z branže honor postupne upadajúceho impéria prináša záblesk čias, keď si populárna hudba vystačila sama vyžarujúc radosť bez potreby definovať ju.
To skutočne, Marc? Nevideli sme to už iks-ráz? V čom je „Protokol“ nový? Zábery so živočíchmi obalenými unikajúcou ropou, pohľady na hynúce mestá, armády robotov, chúdence veľryby, miznúce lesy a jatky zvierat určených ako potrava pre exponenciálne narastajúcu populáciu i ďalšie symptómy úpadku modernej civilizácie nás sprevádzajú už dávno. Aj keď ich podávaš s tebe vlastným šarmom – oh là là. Aby nezostali len generickými, salónnymi a mondénnymi je potrebné vždy a všade tvrdo bojovať s pôvodcami skazy, nie len s jej následkami. Snáď to vyjde znovu – ça ira! Hoci si úprimne myslím, že vývoj dnes dospel tam, odkiaľ niet návratu. Daň z neho (za)platíme všetci. Vrátane konečnej.
V 80. rokoch boli obaja mladí a mali pred sebou viac ako dve desaťročia závratnej, no zaslúženej kariéry. Aj keď to bol Michael, kto sa stal kráľom, Prince (Rogers Nelson) za ním v hierachii vládcov napriek svojmu menu nezaostával a ako muzikant a inštrumentalista ho predstihol. Malá ukážka. Tomuto ja hovorím rozpútať peklo. Potom Američania vliezli do Iraku a všetko sa pos…lo. Vrátane poctivej muziky. Ostala len pompézna šou, nablýskaný, prázdny obal. Vitajte vo svete včerajšej Miley Cyrus a dnešnej Taylor Swift.
„Máš džob, a to je fajn, no teraz musíš makať nocadeň. Štikajúc do práce i z nej, je to naozaj život? Čo urobíš, čo cítiš? Neviem, povie mi to niekto? Ostáva jediné, pretože práve tak to chodí a taký je život. Tak ho spievaj! C´est la vie“. Proletársky pop-rock v podaní Robbieho Nevila ma uchvátil pred štyridsiatimi rokmi a drží sa ma dodnes. Vyliečil ma, i keď nie úplne, z niektorých ilúzíí. Myšlienka preniesť modeling z mól na stavenisko, z ihličiek a rób do galoší a pracovného plášťa, bola prinajmenšom originálna, veď nežné pohlavie chce byť príťažlivé bez ohľadu na prostredie. Bola to tak trochu aj facka nagelovaným a nastajlovaným skupinám a ich cukríkovej produkcii. Stále ti tlieskam, Robbie! Nám ostatným, vekom ošľahaným a nepoučiteľným, do neúnavného načúvania minulosti držím palce.
