V 21. storočí sa Latinská Amerika stala akýmsi laboratóriom na hľadanie nových foriem politického a ekonomického usporiadania štátov v budúcnosti. Práve tu sa rozvinuli metódy lawfare, t. j. likvidácie politických oponentov prostredníctvom trestného práva, o ktorých som už písal a ktoré postupne prenikli aj do slovenského právneho poriadku. Jedným zo zaujímavých trendov je aj nadužívanie núdzových opatrení. To sa uskutočňuje po prezidentských voľbách v Argentíne 2023, kde má téza o núdzovom stave v ekonomike zdôvodniť expresnú zmenu ústavného poriadku, ale najmä masívnu privatizáciu štátneho majetku.
V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:
Ovládnutie zákonodarnej moci
Privatizácia štátneho majetku
Deregulácia a de-byrokratizácia
Porušovanie ľudských práv
Hospodárske problémy v Argentíne
Obrat v zahraničnej politike
Poučenie pre Slovensko
+ + +
Ovládnutie zákonodarnej moci
Ako je známe, v novembri 2023 zvíťazil v prezidentských voľbách v Argentíne Javier Milei s radikálnym libertariánskym programom požadujúcim zásadnú zmenu fungovania štátu a ekonomiky. Odhodlanie mu určite nechýba, avšak jeho základným problémom je, že na takú zásadnú zmenu nedisponuje dostatočnými právomocami. Ide najmä o to, že prezident nemá v zákonodarnom orgáne, Národnom kongrese, zďaleka istú väčšinu pre svoje návrhy. Keby sa o každom jeho opatrení rozhodovalo v riadnom legislatívnom procese, viaceré by boli prijaté s množstvom pozmeňujúcich návrhov alebo by neboli schválené vôbec. Národný kongres sa skladá z dvoch komôr, z Poslaneckej snemovne s 257 a Senátu so 72 členmi. Ani v jednej komore pritom neexistuje jasná väčšina, a tak sa prezident musí spoliehať na časť neistých alebo nezávislých poslancov, ktorí by ho boli ochotní za určitých okolností podporiť. Javier Milei si riziká daného stavu uvedomuje, a preto sa ešte v decembri 2023 pokúsil vyriešiť situáciu dvoma dokumentmi veľkého rozsahu: ide o prezidentský Núdzový a naliehavý dekrét č. 70/2023 o základe pre obnovu argentínskeho hospodárstva (ďalej len „megadekrét“) a návrh zákona o základoch a východiskách pre slobodu Argentínčanov (ďalej len „Ley Ómnibus“). Keďže oba dokumenty veľmi uľahčujú širokú privatizáciu štátneho majetku, je zrejmé, že ich budú v Národnom kongrese podporovať aj vplyvné lobistické skupiny. A spolu s privatizáciou by sa dali schváliť veci, ktoré by poslanci inak neschválili.
Svoj megadekrét vydal prezident už 20. decembra 2023 a platnosť nadobudol ešte pred koncom roku. Ide o komplikovaný a ťažko prehľadný dokument, ktorým sa však mení vyše 300 zákonov. Tento druh dokumentu je v súlade s čl. 99 ústavy a je určený pre núdzové situácie, pričom môže regulovať len obmedzený okruh problémov. Javier Milei však považuje situáciu v ekonomike za núdzovú, a preto vydal taký komplexný dokument. Rozsah megadekrétu však vytvára problémy najmä z hľadiska deľby moci, pretože jediným predpisom sa nahradzuje dlhodobá tvorba zákonov zo strany Národného kongresu. Samozrejme, Národný kongres môže megadekrét zrušiť, ale nemôže otvárať jednotlivé jeho ustanovenia – predpis sa dá odmietnuť alebo prijať len ako celok. Ak by aj komory megadekrét neodmietli, je tu stále možnosť, že sa skupina poslancov obráti na Najvyšší súd, pričom existuje reálna šanca, že sudcovia vyhlásia dokument za protiústavný. Na druhej strane, ak by sudcovia o protiústavnosti nerozhodli dostatočne rýchlo, mohli by nastať zmeny, ktoré sa budú dať len ťažko odstrániť, najmä pri privatizácii štátneho majetku.
Megadekrét vyvolal ostrú reakciu a masové protivládne demonštrácie. Napriek tomu prezident Javier Milei hneď po megadekréte pripravil ďalší komplexný a neprehľadný dokument: návrh zákona Ley Ómnibus so 664 článkami, ktorý sa svojím rozsahom blíži Občianskemu zákonníku. Je však ešte významnejší, lebo zasahuje do väčšieho množstva právnych vzťahov, od volebných až po rodinné. Jedno z jeho ustanovení potvrdzuje aj zákonnosť prezidentského megadekrétu. Najdôležitejším je ale článok 1, ktorým Národný kongres deleguje na výkonnú moc svoje právomoci v hospodárskych, finančných, rozpočtových, sociálnych, dôchodkových, bezpečnostných, obranných, tarifných, energetických, zdravotných a sociálnych záležitostiach. Prezident chce týmto na seba strhnúť skoro celú zákonodarnú moc, a to z dôvodu „verejnej núdze“. Ustanovenie vyvolalo obrovskú vlnu kritiky a niektorí poukazujú na analógiu s nacistickým zmocňovacím zákonom. Mimochodom, aj oficiálny názov nacistického zmocňovacieho zákona spomínal „odstraňovanie núdze“ (Gesetz zur Behebung der Not von Volk und Reich). Prenos zákonodarných právomocí zo strany Národného kongresu má platiť do 31. decembra 2025, s možnosťou predĺženia o ďalšie dva roky. Inými slovami, mohol by zahrnúť celé funkčné obdobie Javiera Mileia.
Privatizácia štátneho majetku
Spoločnou prioritou Ley Ómnibus i megadekrétu je privatizácia štátneho majetku. Podľa týchto predpisov sa štátne podniky majú zmeniť na akciové spoločnosti, obchodovateľné na burze, pričom štát si v nich môže ponechať blokačný balík akcií, ale nemusí. Spomedzi štátnych podnikov patrí 33 % do sektoru dopravy, 18 % do telekomunikačného sektoru, 12 % do energetiky, atď. Priamo v texte návrhu Ley Ómnibus pritom vymenúva 41 podnikov, určených na privatizáciu. Medzi najdôležitejšie patria AySA (vodárne a kanalizácie), Aerolineas Argentinas (aerolínie), Ferrocarriles Argentinos (železnice), Correo Argentino (pošta), Energía Argentina (energetika), atď. Zaujímavosťou je, že medzi podnikmi, určenými na privatizáciu, sa ocitla aj Národná banka. Na prvý pohľad je zrejmé, že takáto masívna privatizácia podľa Ley Ómnibus a megadekrétu prináša nezanedbateľné riziká. Jedným z nich je to, že ani Národný kongres by nedokázal svojou zákonodarnou činnosťou korigovať negatívne dôsledky privatizácie, nakoľko by ju preniesol na výkonnú moc.
Pokiaľ ide o novú vlnu privatizácie, prezident Javier Milei v nej zrejme vidí o. i. rýchly nástroj na stabilizáciu verejných financií. Obvyklým následkom privatizácie štátnych podnikov je totiž zvýšenie jednorazových príjmov, čo súčasne znižuje deficit štátneho rozpočtu. Vďaka týmto príjmom by Javier Milei mohol stabilizovať menu a odstúpiť od plánov na prechod od pesa k americkému doláru, ktoré hlásal pred voľbami, ale na ktoré nemá podporu v Národnom kongrese. Po privatizácii v prospech veľkých zahraničných koncernov by zasa mohol ako ďalší úspech deklarovať zvýšený prílev zahraničných investícií.
Deregulácia a de-byrokratizácia
Jedným z pravdepodobných následkov široko poňatej privatizácie môže byť nová vlna zdražovania. Preto je dôležité všimnúť si, ako sa Ley Ómnibus stavia k odstraňovaniu negatívnych dopadov najmä na chudobných a strednú vrstvu. Podľa očakávania, zákon tieto riziká nekompenzuje, naopak, likviduje aj doterajšie regulačné mechanizmy. Jedným z deklarovaných zámerov Ley Omnibus je totiž deregulácia, na ktorú majú nadväzovať digitalizácia, de-byrokratizácia, podpora transparentnosti, atď. V tejto súvislosti sa ruší deväť federálnych ministerstiev a asi 50 rôznych úradov. Súčasne ukončí štátno-zamestnanecký pomer pre 7 000 ľudí, pričom tisíce ďalších sa majú prehodnocovať v komisiách. Takáto „de-byrokratizácia“ sa síce v médiách dobre predáva, avšak hrozí, že príde k politicky motivovaným čistkám na úradoch. Menej zásahov štátu sa má týkať aj tzv. výlučnej hospodárskej zóny na mori (200 míľ od pobrežia), kde sa čaká zintenzívnenie rybolovu a pravdepodobne i ťažby ropy. Deregulácia v oblasti dopravy zasa môže ovplyvniť konkrétne regióny – štátne dopravné spoločnosti totiž zabezpečujú ekonomicky nevýnosný kontakt s odľahlými oblasťami, čo by sa mohlo po privatizácii zmeniť. Medzi ďalšie zásadné oblasti deregulácie, upravené najmä v megadekréte, patrí aj zrušenie cenových regulačných nástrojov ministerstva hospodárstva, zrušenie ustanovení colného zákona, limitujúci vývoz určitých tovarov, deregulácia či zjednodušenie práce mobilných operátorov.
Veľké obavy budí zrušenie zákona o nájme a deregulácia nájomných vzťahov pri nehnuteľnostiach, ktorá môže viesť k nárastu výdavkov pre chudobných, a to nielen v beztak drahom Buenos Aires. Likvidácia ako-tak únosných nájmov môže viesť aj k odlivu zamestnancov z dôležitých, ale horšie platených profesií (učitelia, zdravotné sestry). Zásadné zmeny sa majú týkať aj pracovno-právnych vzťahov, kde sa odstraňujú nástroje pracovnej inšpekcie. Skúšobná doba sa má predĺžiť z 3 na 8 mesiacov, mení sa úprava odstupného a za určité skupiny zamestnancov nebude treba platiť ani len odvody – ide o pomocníkov v domácnosti, teda služobníctvo. Vládna moc to odôvodňuje odľahčením rodinných financií, i keď kritici poukazujú, že keď si niekto môže dovoliť pomocníkov v domácnosti, nepotrebuje až tak veľmi odľahčovať rodinné financie. Medzi sociálne citlivé oblasti, ktorých sa má deregulácia týkať, patrí aj súkromné zdravotné poistenie. Takisto treba spomenúť zrušenie viacerých obmedzení pre farmaceutické firmy. Zaujímavosťou sú de-byrokratizačné zmeny v oblasti rodinného práva. Zjednodušiť sa majú rozvody, keď namiesto súdneho posudzovania rozvrátenosti manželstva bude stačiť spoločné vyhlásenie oboch manželov na matričnom úrade.
Porušovanie ľudských práv
Kroky Javiera Mileia sú na jednej strane vedené požiadavkami na viac slobody pre jednotlivca a „menej štátu“, na druhej strane sa však mnohé základné práva a slobody obmedzujú, a naopak, posilňujú sa právomoci štátnych orgánov. Vláda sa očividne obáva masových demonštrácií, a preto prostredníctvom Ley Ómnibus a megadekrétu obmedzila slobodu zhromažďovania. Namiesto doterajšieho oznámenia na úradoch sa na verejné zhromaždenie vyžaduje povolenie zo strany verejnej moci. Všetci si pamätáme, aké búrlivé reakcie v USA a v EÚ vyvolalo prijatie podobnej právnej úpravy v Rusku. V Argentíne sa však rozširujú aj ďalšie represívne možnosti štátnych orgánov. Negatívne reakcie vyvoláva znovuzavedenie inštitútu „obediencia debida“ (povinná poslušnosť), ktorý je známy z obdobia diktatúry a ktorý rozširuje možnosti polície pri „sebaobrane“ aj proti nenásilnému odporu. Výrazne sa zvyšujú i niektoré sankcie, napr. za priestupky v oblasti verejného poriadku.
Medzi závažné problémy megadekrétu patrí obmedzovanie hospodárskych a sociálnych práv. Časť obmedzení som spomínal už pri otázkach deregulácie, avšak zásadne sa obmedzuje aj právo na štrajk. Megadekrét prezidenta toto právo síce formálne zachováva, ale fakticky znemožňuje. Tzv. okupačné štrajky sa majú zakázať úplne a pri strategických tovaroch či službách nesmie viesť štrajk k poklesu produkcie o viac ako o polovicu. Strategické tovary a služby sú pritom definované veľmi široko: od poľnohospodárskych produktov až po dopravu. Aký by však bol efektívny štrajk, keby polovica pekárov alebo dopravcov musela i pri štrajku povinne zostať v práci? Odmietavý postoj Javiera Mileia voči konceptu sociálnych práv ako ľudských práv neprekvapuje a vyjadril ho aj vo svojich teoretických dielach. Avšak hoci tieto práva neuznáva, Argentína v minulosti ratifikovala viacero dohovorov na ich ochranu. Dá sa predpokladať, že Mileiovi odporcovia budú využívať medzinárodné nástroje ochrany daných práv a je otázne, ako sa s týmito sťažnosťami dokáže nová moc vysporiadať.
Hospodárske problémy v Argentíne
Ako bolo uvedené, dôvodom pre oba predpisy Javiera Mileia je stav „verejnej núdze“, vyvolaný zlou hospodárskou situáciou v krajine. Určite však treba spomenúť aj príčiny a vývoj, ktoré viedli k dnešnému stavu. V roku 2002 sa po období liberálnych reforiem a veľkej vlne privatizácie ocitla Argentína v štátnom bankrote. Ten sa podarilo prekonať počas neokeysiánskeho obdobia tzv. kirchnerizmu (2003 – 2015), keď sa veľkosť HDP zdvojnásobila a chudoba poklesla zo 49,7 % v roku 2003 na 19,7 % v roku 2015. Nasledovalo obdobie vlády prezidenta Mauricia Macriho (2015 – 2019), ktoré však prinieslo značný prepad ekonomických ukazovateľov. Reálne mzdy za toto obdobie poklesli o 13 %, najmä kvôli dereguláciám v energetike, verejný dlh vzrástol z 52,9 % na 89,8 % HDP a inflácia v roku 2019 dosiahla 53,8 %. Za prezidenta Alberta Fernándeza (2019 – 2023) prepad kvôli chybám vlády i objektívnym dôvodom ďalej pokračoval. Toto funkčné obdobie poznačila pandémia COVID-19, ktorá ovplyvnila viaceré dôležité odvetvia, vrátane turizmu. Ten pre Argentínu predstavoval vážnejší problém než napr. pre Brazíliu – pred pandémiou Argentínu navštevoval najvyšší počet zahraničných turistov v celej Južnej Amerike. Negatívnu úlohu zohralo aj extrémne sucho v roku 2022 , ktoré postihlo poľnohospodársky sektor. To sa odrazilo na cenách potravín, ako aj na príjmoch z tradične silného exportu. Vláda Alberta Fernándeza pritom nezvládla najmä infláciu, ktorá v roku 2023 dosiahla vyše 160 %.
Vysoká inflácia a zlá ekonomická situácia v Argentíne sa stali rozhodujúcou témou prezidentských volieb, v ktorých nespokojní obyvatelia žiadali radikálne zmeny k lepšiemu. Najradikálnejšie ich prisľúbil Javier Milei, libertarián z bankového sektora, ktorý dané voľby nakoniec aj vyhral. Vo svojej volebnej kampani ostro kritizoval všetky argentínske vlády v 21. storočí a jeho kritika bola v mnohom oprávnená. Je však preto paradoxné, že kľúčové ministerstvá zveril osobám, spojeným s neúspešnou vládou pravicového prezidenta Mauricia Macriho (2015 – 2019). Spomenúť treba najmä ministra hospodárstva z oligarchického klanu Caputovcov (Luis Caputo), ktorý bude organizovať Mileiovu privatizáciu strategických podnikov. Samozrejme, spolupráca s Macriho ľuďmi môže byť vedená aj racionálnym hľadaním spojencov. Ich možným prínosom je, že majú pomerne blízko k niektorým sudcom Najvyššieho súdu – prezident Macri totiž dosadil do funkcie dvoch názorovo blízkych sudcov (Carlos Rosenkrantz a Horacio Rosatti), a to ústavne problematickým spôsobom.
Obrat v zahraničnej politike
Vzhľadom na to, že prezident Javier Milei pri svojom megadekréte i pri návrhu Ley Ómnibus argumentoval núdzovou ekonomickou situáciou v Argentíne, prekvapuje, že nový prezident nezačal vo funkcii príliš úsporne. Jedným z jeho prvých krokov bolo darovanie vrtuľníkov ruského pôvodu Ukrajine. Na tento krok hneď zareagovali jeho kritici, ktorí sa začali pýtať, či je ekonomická situácia naozaj až taká núdzová, ak sa bezodplatne rozdáva štátny majetok. Tiež uviedli, že dané vrtuľníky mali hodnotu trojročných výdavkov na prevádzku zrušených ministerstiev a úradov. Samozrejme, v porovnaní s inými krajinami bol argentínsky dar Ukrajine nepodstatný a išlo skôr o geopolitický signál voči Rusku. Argentína doteraz zachovávala voči konfliktu na Ukrajine zdržanlivé stanovisko: ruskú inváziu z februára 2022 síce odsúdila, ale žiadne zbrane Kyjevu nedarovala. Moskva zmenu argentínskeho postoja okamžite zaregistrovala a vzájomné vzťahy sa zhoršili. To však Buenos Aires nijako zásadne nepocíti, pretože Rusko nepredstavuje významného obchodného partnera.
Oveľa závažnejší je ale fakt, že prezident Milei sa rozhodol nepristúpiť k spoločenstvu štátov BRICS, ako to dohodol jeho predchodca Alberto Fernández v roku 2023. Nepristúpenie k BRICS bude predstavovať problém hlavne pre vzťahy s Čínou a Brazíliou, dvoma najväčšími obchodnými partnermi Argentíny. Daný krok môže ďalej zvyšovať napätie, pretože prezident Milei už počas volebnej kampane 2023 vzťahy s oboma krajinami vyhrocoval. Brazílskeho prezidenta Lulu da Silvu označoval nevyberanými výrazmi, napr. „korupčník“ či „komunista“. Lula da Silva preto necestoval ani na Mileiovu inauguráciu a bude zaujímavé sledovať dopad očakávaných rozporov medzi Brazíliou a Argentínou na celý kontinent. Prípadné hospodárske spory však viac ohrozujú oveľa menšiu argentínsku ekonomiku. Zatiaľ čo pre Argentínu je Brazília najväčším obchodným partnerom, naopak to neplatí. Najväčšími obchodnými partnermi Brazílie sú Čína a USA, za ktorými Argentína výrazne zaostáva.
Ešte zásadnejšiu komplikáciu môžu predstavovať dopady krokov prezidenta Mileia na vzťahy s Čínou. Už v roku 2023 stihol kritizovať čínsky politický systém a vyhlásiť, že s komunistami nebude rokovať. Čína na výsledok argentínskych volieb reagovala zrušením dohody o tzv. menovom swape v hodnote 6,5 miliardy dolárov, pri ktorej mala poskytnúť výhodnejšie podmienky než MMF. Prípadné zhoršenie vzťahov s Čínou môže pre Buenos Aires predstavovať problém, lebo na Číne je závislé poľnohospodárstvo, ktoré zohráva kľúčovú úlohu pri argentínskom exporte. Už v minulosti sa Argentínčania pokúsili svoj poľnohospodársky export cielene diverzifikovať, ukázalo sa však, že ani India, ani protekcionistické západné trhy pre nich nepredstavujú alternatívu. Čína sa tiež podieľa skoro štvrtinou na argentínskom importe vrátane komponentov pre sofistikované argentínske tovary. Samozrejme, treba dodať, že Javier Milei po voľbách 2023 zmenil voči Číne rétoriku a vyjadril sa, že má záujem na rozvoji vzťahov. Lenže jeho snaha obmedziť prehlbovanie vzťahov na podnikateľov nezohľadňuje úlohu, ktorú v čínskej ekonomike zohráva verejný sektor.
Je známe, že prezident ako libertarián zásadne odmieta ekonomický model, ktorý sa vytvoril v Číne. Existuje preto obava, že aj pri vzťahoch s Čínou a s USA bude podliehať svojim ideologickým výhradám. To môže mať dopad napr. pri ťažbe lítia, ktoré má do budúcna priniesť zásadný impulz pre argentínsku ekonomiku. Čínske ťažiarske spoločnosti (Gangfeng Lithium, Tsingshan Holding Group, Zijin Mining) už začali do lítia v krajine investovať. Argentína sa v súčasnosti stala štvrtým najväčším exportérom suroviny a má druhé najväčšie predpokladané zásoby na svete. Medzi ďalších významných regionálnych producentov lítia patria aj Bolívia a Čile, kde takisto získali vplyv čínske firmy. Pre investorov z USA preto môže Mileiova Argentína predstavovať vítanú príležitosť posilniť svoje postavenie pri ťažbe novodobého „bieleho zlata“. Prezident Javier Milei už dal jasne najavo svoje preferencie pre západný kapitál a rokoval aj s konkrétnymi americkými podnikateľmi, napr. s Elonom Muskom.
Poučenie pre Slovensko
Na prvý pohľad sa môže zdať, že situácia v Argentíne nie je pre nás vôbec zaujímavá – ide o iný kontinent, inú kultúru a inú ekonomiku. V skutočnosti sa však mnohé praktiky z Argentíny a susedných štátov dostali aj na Slovensko. Nejde len o zneužívanie trestného práva prostredníctvom dohôd s kajúcnikmi, ale aj o ekonomické javy. Stačí si napr. spomenúť, ako sa pri dôchodkovej reforme s tzv. druhým pilierom nechala druhá Dzurindova vláda inšpirovať juhoamerickými modelmi, hoci tamojšie štáty už poznali aj veľké riziká podobných dôchodkových systémov. Naši reformátori dokonca do Južnej Ameriky vycestovali. Aj v súčasnosti sú mnohí Slováci náchylní veriť „zázračným“ ekonomickým receptom, a tak sa do budúcna zrejme musíme pripraviť na preberanie iných juhoamerických vzorov – jedným z nich môže byť využívanie núdzových opatrení na záchranu ekonomiky. Perspektívy slovenskej ekonomiky nie sú dnes príliš dobré a je otázne, či sa s nimi dokáže Ficova vláda vysporiadať. Ak sa ekonomika bude vyvíjať zle, nedá sa vylúčiť situácia, že príde niekto ako Javier Milei: odvolá sa na núdzovú situáciu v ekonomike, NR SR schváli zmocňovací ústavný zákon a vláda sa pokúsi sprivatizovať úplne všetko, vrátane NBS. Po skúsenostiach so zneužívaním núdzového stavu počas Matovičovej a Hegerovej vlády už musíme uvažovať naozaj o všetkom.
Javier Milei a Alberto Fernández, súčasný a bývalý prezident Argentíny. Úvodná ilustračná snímka: www.wikimedia. commons
