Prezident Joe Biden odsúdil vo februári vo Varšave nezákonnú ruskú inváziu na Ukrajinu slovami: „Myšlienka, že viac ako 100 000 vojakov napadne inú krajinu – od druhej svetovej vojny sa nič také nestalo.“
O mesiac neskôr bolo 20. výročie najväčšieho debaklu americkej zahraničnej politiky od Vietnamu: americkej „voľby vojny“ proti Iraku, keď do krajiny vtrhlo 130 000 amerických vojakov, aby zvrhli vládu.
lietadlá pripravené na štart. Smer – Irak…
Vzhľadom na rozsah hlúposti je pochopiteľné, že Biden by na túto záležitosť chcel zabudnúť. Hoci to nie je také orwellovské ako Biden, väčšina komentárov k 20. výročiu sa podobne snažila vysvetliť, ospravedlniť alebo zmierniť katastrofu. Neprekvapuje to, pretože len málo z páchateľov, propagandistov a roztlieskavačov, ktorí nás priviedli do vojny, utrpelo nejaké následky. Ich povesť bola „rekonštruovaná“; ich postavenie v americkom zahraničnopolitickom establishmente zostalo zachované. Je zvláštne, že tí, ktorí nás doviedli do katastrofy, naďalej dominujú na hlavných amerických mediálnych platformách, zatiaľ čo tí, ktorí pred ňou varovali, sú do značnej miery odsunutí na okraj.
Vyvolať začervenanie pri téme irackej vojny nie je ľahká úloha. Bushova administratíva propagovala svoju preventívnu vojnovú doktrínu a opovrhovala predstavou, aby Amerika na vrchole svojho unipolárneho úsilia žiadala súhlas Organizáciu Spojených národov, schválenie od spojencov NATO alebo dodržiavanie medzinárodného práva. Irak bol terčom neokonzervatívcov dávno pred 11. septembrom, ako to objasnili propagandisti z Projektu nového amerického storočia. Tlak na „realizáciu“ vojny sa začal niekoľko hodín po 11. septembri napriek tomu, že Saddám Husajn bol zaprisahaným nepriateľom Al-Kájdy. Bushova administratíva viedla kampaň za rozšírenie „hrozby“, čím sa stala – ako napísal minister zahraničných vecí USA Dean Acheson na začiatku studenej vojny – „jasnejšou ako pravda“. Administratíva si najala profesionálnych PR guru ako napr. Charlottu Beers, kráľovnú Madison Avenue, ktorá viedla prominentné a ocenené reklamné kampane napr. pre značky Uncle Ben’s Rice a Head & Shoulders Shampoo. Prezident a ľudia „pod ním“ sa usilovali spojiť Saddáma Husajna s 11. septembrom, hoci nemohli mať žiadne dôkazy o väzbách, ktoré neexistovali. Potom sa zamerali na hrozbu, ktorú predstavovali údajné Husajnove zbrane hromadného ničenia. Aby prekonal skeptických analytikov CIA, viceprezident Dick Cheney vytvoril vlastnú spravodajskú skupinu. Super-lobista John Rendon „objavil“ Iracký národný kongres pod vedením hanebného finančníka Ahmeda Šalábího, ktorý na požiadanie poskytoval „spravodajské informácie“.
Napriek šíreniu strachu čelila administratíva najväčším demonštráciám, aké boli kedy zorganizované proti vojne pred jej začiatkom – čo denník The New York Times nazval „novou supersilou“. Nemecko, Francúzsko a NATO podporu odmietli; OSN odmietla sankcie. Ale reportéri a editori mainstreamových médií opakovali tvrdenia administratívy; liberálni podporovatelia sa predháňali v tom, aby ukázali svoj vlastenecký zápal. Až na niekoľko výnimiek sa liberálni politici hlásili k tomuto úsiliu, aby si zachovali svoju „dôveryhodnosť“. Každodenná vlna prekrúcania a podvodov fungovala: v predvečer vojny si dve tretiny Američanov myslelo, že za 11. septembrom stojí Saddám Husajn, a takmer štyri pätiny si mysleli, že je veľmi blízko k tomu, aby mal jadrové zbrane.
A tak prišla katastrofa. Vojna stála Spojené štáty 4 600 mŕtvych a viac ako 30 000 zranených. Odhady irackých obetí dosahujú až 400 000, ohromujúcich 7 miliónov utečencov a ďalšie milióny vnútorne vysídlených. Irak zachvátil sektársky konflikt. Vznikla a rozšírila sa nová generácia džihádistov. Irán získal vplyv v regióne.
Reputácia Ameriky je dodnes pošramotená. Väčšina sveta zostala mimo rusko-ukrajinského konfliktu a odmietla americké preháňanie o „medzinárodnom poriadku založenom na pravidlách“ ako pokrytectvo. Čínsky vplyv sa šíril, keď sa Spojené štáty zmietali v nekonečných vojnách na Blízkom východe. Američania sú unavení z vojen bez víťazstva. Tlač premárnila svoju dôveryhodnosť. A odhalená bola aj arogancia a nezodpovednosť zahraničnopolitického establishmentu – to všetko prispelo k víťazstvu Donalda Trumpa v roku 2016.
O dvadsať rokov neskôr sa zástancovia a obhajcovia vojny snažia ospravedlniť jej kalamitný priebeh alebo zmierniť jej hodnotenie a dosiahnuť, slovami Richarda Haasa, bývalého prezidenta Združenia zahraničnej politiky, „nepolapiteľný konsenzus o dedičstve vojny“.
Častá je výhovorka, že vojna bola chyba alebo tragédia, nie však zločin. Tvrdí sa, že administratíva skutočne verila, že Husajn má zbrane hromadného ničenia. Bola to, ako píše Hal Brands v Foreign Affairs, „pochopiteľná tragédia, ktorá sa zrodila z čestných motívov a skutočných obáv“. Napriek nedostatku dôkazov sa „kritická masa vysokých úradníkov… navzájom podporovala v tom, aby uverila najľahšie dostupnému ospravedlneniu,“ uzavrel Max Fisher v Times. V skutočnosti bola „vojna voľby“ produktom arogancie v čase, keď boli Spojené štáty na vrchole svojej moci, poháňané horlivcami, ktorí pohŕdali zákonom, dôkazmi a „poriadkom založeným na pravidlách“. Alebo, ako povedal minister zahraničných vecí Colin Powell, keď skúmal materiál, poskytnutý pre jeho prejav v OSN: „Toto je blbosť“.
Iní, čo je hrozné, naznačujú, že Irak je na tom dnes v dôsledku invázie lepšie. Saddám Husajn bol zlý človek, „nesporne skutočne svetovo najnebezpečnejší muž v Iraku“, píše publicista Times Bret Stephens, čím ospravedlňuje svoju podporu vojne. Zbaviť sa ho bolo pre Iračanov prínosom, tvrdí Stephens, pričom „Irak, Blízky východ aj svet sú na tom lepšie, že sa zbavili nebezpečného tyrana“. Tento „úchvatný“ záver možno urobiť len ignorovaním skazy, spôsobenej krajine, regiónu a dôveryhodnosti Ameriky. Je to tá istá arogancia, ktorá viedla k zmene režimu v Líbyi a výsledkom bola opäť krvavá občianska vojna.
Niektorí, ako napríklad David Frum, autor Bushových prejavov, povedal, že vymyslel termín „os zla“ (nezmyselné zoskupenie Iraku a Iránu – dvoch zaprisahaných nepriateľov – so severokórejským režimom, s ktorým ani jeden nemal žiadne spojenie), naznačujú, ako keby Iračania niesli veľkú časť viny. „Ponúkli sme Iraku lepšiu budúcnosť,“ napísal Frum na Twitteri. „Bez ohľadu na chyby Západu; sektárska vojna bola voľbou, ktorú Iračania urobili pre seba.“
Cenou za to, že páchatelia, zodpovední za tento debakel, neboli vzatí na zodpovednosť, je to, že ich náhľad stále dominuje americkému prístupu k národnej bezpečnosti. Biden nastúpil do úradu s prísľubom vytvoriť zahraničnú politiku pre strednú triedu, ale pristúpil k opätovnému potvrdeniu americkej imperiálnej domnienky – že máme zdroje, múdrosť a právo na to, aby sme kontrolovali svet, aby sme mohli čeliť Rusku a Číne v ich vlastnom susedstve; aby sme prenasledovali teroristov, zhadzovali bomby z bezpilotných lietadiel v siedmich krajinách a vyslali vojenské sily do viac ako 100 krajín po celom svete. Rozumne odsudzujeme ruskú inváziu na Ukrajinu ako porušenie medzinárodného práva. Napriek tomu Richard Haass, významný predstaviteľ nášho zahraničnopolitického establishmentu, môže napísať – zjavne bez irónie –, že poučenie z Iraku nie je opozíciou voči agresívnej vojne, ale že „vojny podľa vlastného výberu by sa mali viesť len s mimoriadnou opatrnosťou a zvážením pravdepodobných nákladov a prínosov“. Jednou z pretrvávajúcich hrôz Iraku je určite to, že napriek pohrome zostáva náš zahraničnopolitický establishment neotrasený a jeho svetonázor zostáva nezmenený.
Snímky: www.wikimedia.commons
Tento článok distribuuje Globetrotter v spolupráci The Nation
Katrina vanden Heuvel je riaditeľkou redakcie a vydavateľom časopisu The Nation a je prezidentkou Amerického výboru pre dohodu medzi USA a Ruskom (ACURA). Píše týždenný stĺpček do Washington Post a často komentuje americkú a medzinárodnú politiku pre Democracy Now, PBS, ABC, MSNBC a CNN. Nájdite ju na Twitteri @KatrinaNation
