Letné prázdniny, predvolebná kampaň a vojnový ukrajinský spravodajský vodopád prekryl niekoľko iných dôležitých či zaujímavých tém. Slovenskí televízni diváci ale celkom isto zaznamenali fakt, že od 1.júla 2023 už nemusia platiť koncesionárske poplatky. Mnohí z nich sa pri tejto správe isto aj potešili. Veď komu by sa chcelo platiť čokoľvek?! Ako je už však na Slovensku – od nástupu covidovej vládnej kamarily – bežné, neviedol sa verejný diškurz ani o dôsledkoch tohto rozhodnutia liberálno-progresívnej parlamentnej hlasovacej mašinérie. Sulíkove Sas-anky sa uškŕňali. Odfajkli si aspoň niečo zo svojich zámerov a cieľov, s ktorými na jar 2020 vstúpili už do druhej samovražednej pravicovo-liberálnej vlády. Som však presvedčený o tom, že len hŕstka bystrejších pozorovateľov pochopila, že verejnoprávna televízia, ktorá vznikla ako jeden z „výdobytkov“ ponovembrového vývoja i prvých krokov samostatnej štátnosti Slovenskej republiky, sa za potlesku teplákových poslancov (s kilečkami vo vreckách) zmenila na štátnu televíziu. Mohutný autobus z 24-členného vozového vysielacieho parku v európskej garáži sa po tridsiatich rokoch otočil. Jeho modro-žltá karoséria vyrazila na diaľnicu moderných médií verejnej služby do protismeru. Generálny riaditeľ RTVS Ľuboš Machaj opakovane tvrdil, že „vždy bol zástancom platenia koncesionárskych poplatkov, ktoré sú garanciou nezávislosti“ /TASR, 21. 12. 2022/. No po rozhodnutí koaličných poslancov na Oslom vŕšku neabdikoval. Spolu so svojou zamlčovanou (nepriznanou) poradkyňou Miloslavou Zemkovou, s ktorou spoločne koncom roka 2010 spáchali zločin pri zlúčení Slovenského rozhlasu so Slovenskou televíziou, usadili sa potešene do svojich kresiel ešte hlbšie. Nevdojak som si spomenul na bradatý vtip o podnapitom vodičovi, ktorý z autorádia počúva výstražné upozornenie dopravného servisu:
– Pozor, pozor, na Záhorí po ceste k rakúskym hraniciam sa rúti vozidlo v protismere!
– Jak jenno vozillo?! Šak šeci idú v procismjere!
Bratské cesty sa rozchádzajú
Všetci 17- ti ponovembroví riaditelia Slovenskej televízie i traja šéfovia mediálneho mačkopsa (pod skratkou RTVS) od roku 2011 si zakladali na spoločných koreňoch, podobných princípoch programovej štruktúry i na takmer rovnakých cieľoch verejnoprávnych vysielateľov. Hoci porovnávanie STV s Českou televíziou vždy krívalo na obe nohy. Lebo popravde išlo o nesúmerné bratské duo s vytŕčajúcou hrdou hlavou staršieho, ramenatého aj bohatšieho a toho druhého – poškrabka vo vynosených nohaviciach. Až doteraz. Už onedlho – od 1.októbra 2023 – prevezme kormidlo na Kavčích horách po 12-tich rokoch nový generálny riaditeľ Českej televízie Jan Souček. Rada ČT ho ešte v júni zvolila až v treťom kole spomedzi 13 uchádzačov. Ide o doterajšieho šéfa brnianskeho štúdia ČT, takže Souček sa len presunie o kúsok na západ. Buď Slovenskou strelou po koľajniciach alebo to riskne riaditeľskou limuzínou po večne zarúbanej autostráde z mesta „šalín“ do „zlatej“ Prahy. A kým „Čudo medzi ZOO a cintorínom“ ⃰ 1 verí, že mediálny autobus parkujúci v Mlynskej doline bude tankovať benzín na Úrade vlády a do menšieho prívesu z garáže pod Pyramídou na Mýtnej naloží pri ministerstve financií naftu aj s ricínovým olejom… česká vláda s parlamentom našich západných susedov nielenže tzv. koncesie nezrušila, no dokonca ich zvyšuje. Televízny poplatok sa zvýši o 25 korún na 160 korún (približne 6,60 eura) mesačne a rozhlasový poplatok vzrastie o desať korún na 55 korún (približne 2,30 eura) mesačne.
Viditeľné odlišnosti
Rozdiel je evidentný na prvý pohľad už v ponuke a v šírke programového obsahu. Pokiaľ slovenský divák s dlhoročnými návykmi a s istotou márne hľadá v tohtoročnej jesennej programovej štruktúre napríklad priamy prenos zápasu slovenskej futbalovej reprezentácie v kvalifikácii na ME 2024 alebo by si – ako po desaťročia doteraz – rád pozrel zápasy najvyššej hokejovej ligy či zápasy hokejistov na majstrovstvách sveta – šťuká ovládačom márne. Počuje len výhovorky bankrotára spoza volantu mediálneho autobusu. Nad spätnými zrkadlami vlajú európske i dúhové vlajky, pod ktorými sa hlučne na sedadlách zabáva veselá cháska z ulity mimovládok, homosexuálnych klubov a sektárskych fariem, prevážajúca sa autokarom sem i tam frekvenciami medzi vysielačmi. Nehanebne pritom s nadšením podporujú zabíjanie na Ukrajine jej vyzbrojovaním, obhajujú rozhodnutia policajných šialencov, kryjú počiny sudcovsko-mediálnej mafie, utajujú dopady „slávnej“ Kolíkovskej súdnej mapy a neskrývane vo volebnej kampani fandia progresívcom a útočia na opozíciu. Pochopiteľne, hrajú vabank v obave, že asi čoskoro skončia a zmiznú v nenávratne.
Ilustrácia: Ľubomír Kotrha
Závidím českému divákovi hodnotnú kultúru i tradičnú zábavu, objavnú dokumentárnu tvorbu aj nové seriály. Hoci v tom piatkovom o chatároch na fiktívnom Záhoří s názvom „Osada“ už Slovenka (K. Svarinská) nevystupuje len v zaužívanej úlohe rozhoďnôžky, no pre žiarlivú Ivanu Chýlkovú (v roli spisovateľky románov z červenej knižnice) je to už: „bryndzožroutka“… Takýto humor mi nie je blízky, no ako sa vraví: „proti chuti žiaden dišputát“… S úsmevom som uznanlivo zaregistroval 10-te výročie televízneho detského kanála „D –éčko“. Lebo tak sofistikovane vychovávať LGBT poter pod heslom „duhový svět“ s príslušnou farebnosťou, logami a predelmi, to chcelo fakt majstrovského „koumáka“! A čo závidím fanúšikovi českého športu? Istotu, že všetko podstatné, týkajúce sa štátnej reprezentácie uvidí na obrazovke „svojej“ televízie, za ktorú si platí.
Jedno však majú obe bývalé sesterské televízie spoločné. Fanaticky odhodlane v duchu svetového trendu bojujú proti hoaxom a dezinformáciám. Ako kedysi my proti „vnútornému nepriateľovi“… Ktosi z priateľov mi práve cez WhatsApp poslal pofidérne video 9-sekundového neformálneho vysvetľovania Petra Pavla v civile počas dávnejšieho výjazdu v Ostrave. Oblečený celý v čiernom (ako jazdec apokalypsy) v prítmí hlasom zariekavača koní – popri bleskoch fotoaparátov – kohosi presviedča, že: „Jediná možnost jak dotáhnout tuto situaci do zdárneho konce je pomoct Ukrajině tu válku vyhrát. A my to múžeme udělat z naší strany právě tím, že vstoupíme do války s Ruskem.“
Rozuzlenie konkurzu
Súhlasím s klasikom, že „Skutočným cieľom vojny je mier“, no moje cvičené televízne oko postrehlo počas jedného zablysnutia zjavnú, no pre niekoho asi nepostrehnuteľnú manipuláciu (?). No i tak sa mi v podvedomí s týmto „posolstvom“ spojil odkaz sklamaného doterajšieho generálneho riaditeľa ČT Petra Dvořáka. Šéfoval ČT dve funkčné obdobia. Počas tretieho mandátu chcel (podľa vlastných slov) „dokončiť svoju prácu pre médium verejnej služby“. V projekte predstavil viaceré zmeny. Chcel napríklad využívať umelú inteligenciu, plánoval nové štúdiá i výstavbu celkom novej budovy. Zjavne však vedel oveľa, oveľa viac ako my, bežní občania v Čechách i na Slovensku. Ako bývalého televízneho spravodajcu (a dávneho čs. dôstojníka v zálohe) v jeho slovách ma zaujalo i prekvapilo, že chcel „založiť redakciu krízového spravodajstva“. Každý nemusí vidieť súvislosť. Samotného ma prekvapilo, ako sme nastavení pochybovať a veriť tomu, čo oči vidia a uši počujú … No ak by predsa – potom bude úplne jedno, či pod vojenskou cenzúrou budú v uniformách vysielať moderátori a redaktori verejnoprávnej českej alebo slovenskej štátnej televízie. Lebo ako vravel „starý dobrý“ Winston Churchill: „Počas vojny je pravda taká drahocenná, že ju musí vždy sprevádzať telesná stráž lží.“
– – –
⃰ 1 Kniha autora článku o zákulisí Slovenskej televízie v Mlynskej doline z roku 2018
