Pred pár dňami prebehla tlačou informácia o tom, že minister zahraničných vecí J. Blanár odmietol nápad nemeckého poslanca za stranu SPD Joea Weingartena, aby „Nemecko bránilo ukrajinské územie zo Slovenska“ prostredníctvom vybudovaného protiraketového štítu, ktorý by chránil západnú časť Ukrajiny.
Návrh nemeckého poslanca J. Weingartena má však svoje korene v dokumente „Ukraine´s Euro-Atlantic Future: Paving the path to peace and security“, ktorý je dielom skupiny „International Taskforce on Ukraine´s Security and Euro-Atlantic Integration“. Spolupredsedami skupiny sú vedúci úradu prezidenta Ukrajiny, A. Yermak a bývalý generálny tajomník NATO A. F. Rasmussen. Členmi skupiny sú bývalí významní politici a medzi nimi aj M. Dzurinda.
Denník Štandard priniesol s M. Dzurindom krátky rozhovor k obsahu prijatého dokumentu. Pokiaľ ide o celkovú charakteristiku dokumentu, prijatého medzinárodnou skupinou bývalých politikov: racionálne rozmýšľajúceho čitateľa nesporne prekvapí svojím pevným presvedčením o správnosti doterajšej politiky rozširovania NATO, a to napriek tomu, že táto politika vyústila do vojnového konfliktu na Ukrajine. Dokument jasne ukazuje, že sebareflexia nepatrí do arzenálu politiky NATO. V tomto kontexte neprekvapuje, že materiál aj naďalej nekompromisne presadzuje členstvo Ukrajiny v NATO.
Ponechám stranou tvrdenie M. Dzurindu, že náš vstup do NATO bol výsledkom jeho „starostlivosti o bezpečnosť Slovenska“, ale jeho výrok, že súčasťou starostlivosti o bezpečnosť Slovenska je aj vybudovanie aliančného „bezpečnostného štítu“ na Slovensku nemôžem ponechať stranou.
Ak nazrieme do originálneho dokumentu, kde sa vybudovanie protiraketovej obrany navrhuje, ľahko zistíme, že M. Dzurinda hovorí tzv. „politickú pravdu“, t. j. z vecného hľadiska polopravdu, alebo inak povedané: podstatné momenty uvedeného návrhu nám zatajuje.
V dokumente prijatom medzinárodnou skupinou sa totiž v bode 4. hovorí o tom, že protiraketový štít je eminentne, t. j. v prvom rade, určený na obranu „Ukraine´s western border“, pod ktorou je však potrebné rozumieť západnú časť Ukrajiny, pretože tento štít má chrániť ukrajinskú vojenskú a civilnú infraštruktúru západnej Ukrajiny. Vojenským cieľom uvedeného kroku – podľa dokumentu – je, aby Ukrajina mohla svoj vzdušný obranný systém presunúť na frontovú líniu k obrane Charkova a Dnepropetrovska.
Cieľom rozmiestnenia protiraketovej obrany na našom území teda nie je vybudovať obranný štít Slovenska, ale obranný štít nad západnou Ukrajinou.
V duchu „politickej pravdy“, pokračuje M. Dzurinda v rozhovore ďalej, keď zdôrazňuje, že „žiaden náš krok nebol a nebude útočný“ a navrhnuté opatrenia „sú vyslovene obranného charakteru“.
V prípade obranného charakteru „protiraketového štítu“ sa však „politická pravda“ neopiera o polopravdy, ale o manipuláciu s pojmom „obrana“.
Je nesporné, že navrhnutý protiraketový systém plní obrannú funkciu vo vzťahu k územiu Ukrajiny. Pes je zakopaný v tom, že západná časť Ukrajiny nie je územím Slovenskej republiky a ani územím NATO. NATO sa teda prostredníctvom protiraketového štítu nebráni, pretože jeho územie nie je napadnuté Ruskom, a napriek tomu chce zostreľovať ruské rakety, ktoré ho neohrozujú. To znamená, že výrazom „obranný štít“ sa má zakryť pravda, spočívajúca v jeho použití vo funkcii útočnej zbrane.
A až keď tento „obranný“ útok NATO proti Rusku vyvolá ruskú odpoveď, potom je možné, že tento štít nás ochráni, ale pri použití hypersonických rakiet to nevyzerá príliš reálne…
Takže starostlivosť M. Dzurindu o bezpečnosť Slovenska sa vo svojej podstate javí ako cesta, ktorou nás chce zavliecť do vojny s Ruskom.
