Prečo by musel byť ministrom zahraničných vecí len kariérny diplomat?
Komentár Eduarda Chmelára o naliehavej potrebe, aby sa na čelo MZVaEZ SR postavil politik (Prečo musí stáť na čele diplomacie politik) nepotrebuje ďalší komentár. Je pokojný, vecný a vyrovnaný, bez náznakov hrozby revanšu alebo personálnych proskripcií. Ani jedno slovo v ňom nie je zbytočné a navyše. Takýto ucelený postreh sa naliehavo žiadal už od dôb, keď sa istá skupina ľudí pasovala za jediných znalcov a expertov na zahraničnú politiku a diplomaciu v slovenských podmienkach, čo už trvá nejaký ten rok, dokonca viac ako tri desaťročia. Na ministerstve i mimo neho, no vždy v jeho blízkosti, sú dodnes. Pendlujú von i dnu. Ich lojalita, či už ako vlastenci ponúkajúci hosťom, ktorým dajú zahrať na fujaru pri oficiálnych príležitostiach, halušky s borovičkou, je neraz dubiózna. Lojálni sú najmä voči sebe a svojej kariére, čo je ten lepší prípad. Zažil som a viem, o čom hovorím.
Nesmie byť viac tolerovaný stav, keď vedúci zastupiteľských úradov Slovenskej republiky v zahraničí komunikujú bezprostredne so slovenskou verejnosťou alebo jej časťou, napríklad prostredníctvom sociálnych sietí, a napomáhajú presadzovať agendu, ktorá presahuje ich kompetencie. Ak ich bude do zahraničia posielať a platiť Slovenská spoločnosť pre zahraničnú politiku a štát i vláda to dovolia, prosím. Robia tak preto, aby sa zapáčili zahraničiu s tichým súhlasom daného, verím, že dnes už minulého, vedenia ministerstva a príslušných politických kruhov a ich podporovateľov. Staronový predseda vlády dal jasne najavo, že sa takzvanými „lepšími ľudmi“ už nedá opiť rožkom. Miroslav Lajčák pôsobí tam, kde chcel, aj keď zatiaľ nie na pozícii, po ktorej túžil. Smer, ktorý mu dláždil cestu a rozprestieral pred ním červený koberec, mu môže, prepytujem za výraz, „fúkať“. Ján Kubiš chce byť po ukončení vskutku spektakulárnej kariéry medzinárodne rešpektovaného diplomata, rovnako ako Ivan Korčok, môj bývalý kolega z referentských čias, prezidentom. Prvý už pocítil, že Smer sa k jeho ponuke „tak ja by som to teda zobral“ postavil chladne. Ako sa vraví, nastavil mu „cold shoulder“ (chladné plece), čo uchádzač v rozhovore pre médiá následne odbil poznámkou, že podporu ani neočakával. Možno obaja kandidáti nazbierajú zopár desiatok tisícov podpisov a budú sa snažiť prehovoriť do súboja o post prvého muža v štáte. Veľmi by ma prekvapilo, ak by jeden z nich, šancu má skôr ten druhý, uspel. Žena hlavou štátu tak skoro nebude. Nech sa potenciálne záujemkyne, aj tie veľmi schopné, poďakujú pani Zuzane.
Prečo by musel byť ministrom zahraničných vecí len kariérny diplomat? Čo ich robí v porovnaní s inými možnými kandidátmi výnimočnými? Veď aj dnešní politici a iné osobnosti sa pekne obliekajú, majú drahé hodinky, autá, hovoria viacerými jazykmi a vo vyberanej spoločnosti sa nestratia. Naopak, ozembuchovia, alkoholici, odroni a prisilné egá sa nájdu aj medzi diplomatmi. Disponujú niečím navyše? Veru áno. V rozhovore s nemenovaným vysoko postaveným pracovníkom MZV SR po voľbách v roku 1998 mi tento na adresu Jána Figeľa povedal, že aj keď sa stane štátnym tajomníkom ministerstva, „oni“ už vedia, ako dosiahnuť a presadiť svoje. Nuž práve pre toto by diplomat nemal stáť na čele štátu alebo ministerstva zahraničných vecí, ak nechce byť len herold, akýsi „messenger boy“ (poslíček) správ zvonku. Pre svoju prílišnú úradnícku „ohybnosť“ a „pružnosť“, ku ktorej bol v záujme výkonu svojej profesie vedený a vychovávaný a ktorá sa na ňom nezmazateľne podpísala a napokon stala deformitou. Ako sa hovorí, forma v takýchto prípadoch víťazí nad obsahom, teda „style over substance“, pričom by to malo byť naopak. Nikita Sergejevič Chruščov síce mohol pôsobiť ako barbar, ale keď raz buchol topánkou po rečníckom pulte na pôde OSN, každému zatrnulo. Vedeli, že neblafuje.
Prirodzene, nik takéto ex tempore od dnešných diplomatov nežiada. Ak však príde nominant Smeru na Hlbokú, nestačí, že si dovedie zopár poradcov, ktorí chcú riešiť veľké geopolitické témy nevediac, ako inštitúcia funguje zvnútra a aký materiál má k dispozícii. Aby cez neho a cez nich nevedomky neprešli principiálne materiály, napríklad ročné správy o zahraničnej politike a najmä tie, ktoré stanovujú jej úlohy a ciele. Bude obklopený „tykadlami“ z radov tzv. kariérnych diplomatov, predovšetkým absolventov nemenovanej prestížnej školy, kde ich síce intenzívne učili jazyky a reálie krajín, na problematiku ktorých sa špecializovali, rovnako i protokol, no osobnostný charakter si museli vypestovať sami. Nie všetci to dokázali. Dnes si môžu povedať, a dozaista tak aj urobia, „prežili sme Kramplovú, prežijeme aj pána…. Veď naši, čítaj ,zahraniční‘, partneri, pritlačia spolu s médiami na pílu a novú verchušku privedú k rozumu“. Asi takto v skratke funguje myslenie a vnútorný vesmír nejedného z nich, v ktorom je posun v konkrétnej hierarchickej štruktúre spolu s príslušným platovým prilepšením si a dokazovaním vlastnej moci terorizovaním podriadených životnou maximou. Sú nahraditeľní. Ich profesia nie je jadrová fyzika, aj keď tvrdia opak.
Jedným zo znakov opotrebovanosti je strata mentálnej a intelektuálnej bodrosti, čo môže alebo nemusí súvisieť s vekom. Naplno sa to preukázalo v tohtoročných parlamentných voľbách, keď tí istí ľudia zo slovenských think-tankov a časti akademickej obce vyrukovali s tou istou taktikou ako pred dvadsiatimi piatimi rokmi. Nestačilo to a výsledok tomu aj zodpovedá. Robert Fico má pravdu, keď hovorí o kaproch v rybníku. Netýka sa to len slovenskej zahraničnej služby. Ktokoľvek príde na MZVaEZ SR, by si mal byť tejto základnej štartovacej čiary vedomý. Ministerstvo to nie je len minister, ale tím ľudí, od sekčných šéfov a riaditeľov odborov po referentov, ktorí mu robia servis. V tomto mechanizme sa dá ľahko stratiť a pritom si myslieť, že mu šéfujete. Kľúčom k pochopeniu pravidiel jeho fungovania je personálna politika, ktorá sa nezačína len úspešne absolvovaným výberovým konaním, ale predovšetkým lojalita k vlastnému národu a štátu so základnou premisou: „Čím transcendentnejšie vlastenectvo, tým praktickejšia politika“ (Gilbert Keith Chesterton).
Ak chce byť novou vládou avizovaný prístup k formulovaniu a najmä výkonu zahraničnej politiky založený na suverenite a presadzovaní štátnych záujmov SR úspešný, bude musieť nájsť cestu i prostriedky, aby sa vedel ubrániť interferenciám a intervenciám zo zahraničia, ako tomu bolo v období Vladimíra Mečiara. To sa bude opäť spoliehať na časť domácich médií a sieť mimoriadne efektívne koordinovaných mimovládnych organizácií, ktoré budú bombardovať verejnosť s cieľom obrátiť ju proti vláde. Odpoveď Roberta Fica Stefanovi Löfvenovi by mala byť pre ne varovaním, že jeho vláda je na takýto tlak pripravená. Postavenie Washingtonu a Bruselu dnes nie je ani zďaleka také, aké bolo pred zopár rokmi. Kto vie, kde sa posunie svet o štyri roky. Alternatívy existujú už dnes. Otázkou je, či takýto tlak vydrží aj slovenská verejnosť. Ponúkajú sa dve praktické riešenia, ktoré nemôžu nič pokaziť. Prvé je spojené so zahraničnou politikou a s plnou funkčnosťou Vyšehradskej štvorky v podmienkach nestabilného a naďalej degradujúceho medzinárodného prostredia, ktorej najslabším článkom je momentálne, a je mi naozaj ľúto, že to musím napísať, Česká republika pod jej súčasným politickým vedením.
Druhé, nemenej dôležité, sa týka časti verejnoprávnych i súkromných médií na Slovensku a ich úlohy tlampačov zahraničných záujmov, ktorú dlhodobo a nekriticky zohrávajú. I ony by mali pocítiť, že nemôžu šíriť informácie bez profesionálnej zodpovednosti, teda voluntaristicky a oportunisticky. A najmä pochopiť, že teraz už skutočne prihorieva.
Autor je historik, bývalý pracovník MZV SR a vysokoškolský pedagóg
Úvodné foto: Emil Polák
