Hoci Jean-Michel Jarre nie je úplne „moja šialka kávy“ ako by povedala Darinka, kedysi Rolincová, vybral som sa včera večer predsa len k bratislavskej Inchebe.
Musím uznať, že to bol celkom zážitok! Počúvateľné skladby boli pekné, nepočúvateľné sme pretrpeli. Svetelná, pyrotechnická a dronová show bola veľkolepá.
Ale nie o tom som chcel.
Na koncerte, ktorý vybavil a zaplatil Eset zaiste za účelom zvýšenie progresivistických šancí pred eurovoľbami, ma prekvapili tri momenty.
Netušil som, že Jean-Michel Jarre nahral jednu skladbu spoločne s Edwardom Snowdenom. S tým Edwardom Snowdenom, ktorý odhalil, že americké tajné služby v rozpore so zákonom sledujú telefonické hovory každého občana a navyše aj hovory čelných spojeneckých predstaviteľov vrátane Angely Merkelovej.
Toho Edwarda Snowdena, ktorý napriek tomu, že v roku 2020 bol americkým súdom zakázaný plošný zber telefónnych záznamov občanov USA, je v Spojených štátoch dodnes stále označovaný za špióna.
Toho Edwarda Snowdena, ktorý žije v exile v Moskve, aby nemusel za odhaľovanie amerických svinstiev ísť do väzenia.
Jean-Michel Jarre označil Edwarda Snowdena v krátkom úvodnom slove pred skladbou s názvom „Exit“ za hrdinu!
Rád by som videl, ako sa pri umelcových slovách tvárila pani Čaputová, ktorá vraj bola v hľadisku tiež a neviem, ako sa tvárili objednávatelia z Esetu, na ktorom visí tieň podozrenia zo spolupráce práve s americkými tajnými službami.
Isté je, že Jean-Michel Jarre tým dokázal, že on je naozaj slobodný umelec! Nie ako tí naši hornodolní „herci“, ktorým ide politizovanie lepšie ako hranie.
Druhý prekvapujúci moment nastal, keď sa počas jednej zo skladieb na veľkoplošných obrazovkách zjavili zábery z československých spartakiád. Z tých spartakiád, ktoré dnešní „demokrati“ tak zatracujú a zdôrazňujú, že išlo o propagandistickú akciu a ľudia boli vraj nútení cvičiť nasilu.
Počas môjho štúdia na strednej aj vysokej škole sa uskutočnilo viacero spartakiád. Ani na jednej som sa nezúčastnil.
Prečo?
Lebo sa mi nechcelo.
Zúčastnil sa len ten, kto chcel. Neviem o žiadnom nátlaku, hoci nemôžem vylúčiť, že niekde nejaký uletený riaditeľ školy obávajúci sa nenaplnenia kontingentu mohol nejaký drobný nátlak vyvíjať. V konečnom dôsledku však išlo v podstate o dobrú vec. Nikto nemôže poprieť, že spartakiády priviedli k cvičeniu a športovaniu masu mladých ľudí, čo určite nie je na škodu – ako potvrdí každý jeden lekár. V porovnaní s dnešnými mladými, ktorí sedia za komputermi, či klikajú bez zdvihnutia očí do mobilov a majú odpor k akémukoľvek pohybu, vďaka čomu priberajú – to bolo určite pozitívum.
(„V súčasnosti takmer 60 % dospelej slovenskej populácie trpí preobezitou a obezitou. Ak tieto percentá premietneme do absolútnych čísel, tak je to obrovské množstvo dospelých osôb, ktorým musíme venovať patričnú odbornú pozornosť. Vzdelávanie členov multidisciplinárneho tímu venujúceho sa manažmentu pacientov s (pre)obezitou považujeme v tomto smere za rozhodujúce a kľúčové,“ pripomína doc. MUDr. Ľubomíra Fábryová, viceprezidentka Európskej asociácie pre štúdium obezity (EASO) pre stredoeurópsky región.“)
Videoklipové pripomenutie spartakiád (pri ktorých pani Čaputovej a ďalším „demokratom“ určite museli tiež stvrdnúť črty tváre) vyznelo paradoxne v súvislosti s tým, čo ma na koncerte priviedlo k môjmu ďalšiemu a najväčšiemu úžasu:
Takmer hodinu pred koncertom a počas jeho väčšej časti som stál na petržalskom nájazde na most SNP, v mieste, kde na asi dva metre vysoký kovový plot predeľujúci cestu nadväzovali cca 120 centimetrov vysoké betónové zátarasy. A presne v tomto mieste ľudia vyliezali na opačnú stranu (bližšie k dejisku koncertu) napriek tomu, že asi pätnásť metrov ďalej bol voľný priechod. Mal som tak možnosť asi trištvrte hodinu pred koncertom sledovať telesnú zdatnosť týchto preliezačov.
Bolo by to až komické, keby to chvíľami nebolo životunebezpečné! Ak vynechám to, že cez plot, prípadne betónovú zátarasu, nerozumne liezli aj ľudia dôchodcovského veku, ktorí už vzhľadom na vek akosi mali oprávnenie mať problémy s prelezením, tak drvivá väčšina lezcov bola z radov mládeže. Keď som videl ich výkony, ako neboli schopní prehodiť nohu cez zábranu, ako ich museli za zadky vytláčať hore aj dvaja, traja ďalší ľudia, ako niektorí ostali hore bezradne visieť a nevedeli ani sem, ani tam, ako niektorí nemali žiadnu silu v rukách – tak to presne dokumentovalo úroveň telesnej zdatnosti dnešných nespartakiádnych mladých.
Nehovoriac o tom, že po skončení koncertu polícia z nepochopiteľných dôvodov nedovolila peším prejsť na druhú stranu Dunaja po moste, napriek tomu, že bol uzavretý pre automobilovú dopravu. A tak väčšina ľudí bola nútená schádzať z automobilového nájazdu na most SNP po trávnatom svahu smerom k Auparku. Svah mal asi 45-stupňový uhol a bol zatrávnený. Ľudia tam predvádzali neuveriteľné pohybové kreácie. Padali a šmýkali sa. Niektorí sa zgúľali ako vrece uhlia do pivnice. Ďalší nerozhodne prešľapovali na mieste a nevedeli sa pohnúť ani sem, ani tam. Najväčší zúfalci sa spúšťali po zadku a oblečenie sfarbené trávou budú môcť s najväčšou pravdepodobnosťou doma zahodiť. Bola to ukážka telesnej neschopnosti a nezdatnosti. Škoda, že to nevidel minister Drucker, ak ho vôbec takéto veci trápia… S manželkou penzijného veku som dole hravo zbehol, bez jediného pošmyknutia či zaváhania. Ale tí mladí mali proste smrť v očiach. Boli to jednoducho neuveriteľné kúsky, čo tam stvárali.
Predpokladám, že vzhľadom na väčšinové hlasovanie v parlamentných a prezidentských voľbách v špecifickej Bratislave, štyri pätiny z tých mladých volili progresívne. Teda podporili tú politickú stranu, ktorá schvaľuje zbierku na muníciu a podporuje vojnu do posledného Ukrajinca.
Podporovať je jedna vec, ale ak by tí „lezci“ mali ísť pomôcť osobne svojou fyzickou bojovou účasťou (po čom tak túži Emmanuel Macron), tak vzhľadom na ich telesnú zdatnosť, mali by na fronte životnosť kratšiu ako efeméra.
Uverejnené na blogu Pavla Fabiana
Foto: Autor
