Na úvod, ak dovolíte, si doprajeme trochu teórie. Jazyk, podobne ako iné dôležité základné pojmy, nie je jednoduché definovať. Pod jazykom sa vo všeobecnosti myslí komplexný systém znakov slúžiaci na komunikáciu. Hlavným a najbežnejším reprezentantom sú ľudské jazyky, ktoré mali najprv zvukovú podobu vo forme reči a neskôr aj vizuálnu (a dnes aj hmatovú) vo forme písma.
Keď ľudia začali používať jazyk a komunikovať prostredníctvom neho, opisovať svet a pýtať sa, bolo otázkou času, kedy sa predmetom záujmu stane samotný jazyk. Nezostáva nič, čo by sme sa postupne nepokúšali uchopiť jazykom, preto sa jazykom pýtame aj na jazyk. Čo je to za zvláštny fenomén, zdanlivo nepatrný, ktorý nevykazuje žiadne obzvlášť výrazné rozdiely oproti iným prejavom, ktorý však zohráva dôležitú úlohu pri zmene povrchu našej planéty a dokonca aj jej blízkeho okolia? Jazyk je ako šedá eminencia týchto zmien. Čo je jeho podstatou?
Podľa majstra Čuanga[1] je múdrosť za rečou. O sprostredkujúcej úlohe slov sa vyjadruje takto: „… poslaním siete je chytiť rybu, keď je ryba chytená, už na sieť nemyslíme. Poslaním oka na zajace je chytiť zajaca. Keď je chytený, už na oko nemyslíme. Poslaním slov je vyjadriť zmysel. Keď je zmysel vyjadrený, zabúdame na slová. Kde mám hľadať človeka, ktorý dokáže zabudnúť na slová, aby som sa s ním porozprával?“[2]
Deštrukcia podľa manuálu
V Strednej Ázii, je to s delením spoločnosti po jazykovej hrane podobné ako v iných postsovietskych krajinách – predovšetkým tých, ktoré sú dnes už členmi Európskej únie a NATO a okrem toho, že prepisujú svoje vlastné moderné dejiny, vnucujú svoj divný pohľad na svet aj okoliu. Samozrejme, reč je aj o tých subjektoch, ktoré sa do NATO a EÚ tlačia, nehľadiac na straty.
Preto, opierajúc sa o tzv. manuál Šimečku[3], je celkom jasné, že deštrukcia ľubovoľného štátu je možná aj cez jazyk.
Nehľadiac na to, že historicko-mentálna jazyková situácia je vždy (v praxi) zásadne iná, než ju prezentujú rôzni „domáci“ aktivisti a najmä zahraniční apologéti.
Vstávajú aj noví radikáli, ktorí sú ochotní vyhlásiť jazykový džihád každému, kto neovláda štátny jazyk, t.j. aj tomu, kde nebude ovládať novú abecedu? Aj taký vývoj je možný. Čo však očakáva Kazachstan (tak ako na to doplatil aj Uzbekistan) je, že kultúrne hodnoty posledných desaťročí budú nepoužiteľné.
Rozloženie používania kazašského a ruského jazyka. Zdroj: www.rtek24.ru
Staršie pokolenia sa znovu stanú negramotnými, zníži sa kultúrna úroveň národa (ale zasa bude ľahšie politicky ovládateľný) a milióny Uzbekov a Kazachov žijúcich za hranicami budú mať ťažkosti. Spomeňme si, že ešte v 70. rokoch minulého storočia, t. j. pred súčasnou vlnou masovej imigrácie do USA, viac ako 33 miliónov Američanov tvrdilo, že anglický jazyk nie je ich rodným jazykom. Z tohto počtu boli tri štvrtiny tých, ktorí patrili už k druhému alebo tretiemu pokoleniu narodenému v USA.[4]
Preformátovanie etnickej mapy
Najdôležitejšie je pokúsiť sa pochopiť, aká je perspektíva, resp. čo z toho môže v Kazachstane vzísť. Téma jazyka v krajine zatiaľ nebola témou, ktorá by vplývala na sociálnu stabilitu spoločnosti. Ani pokus o farebnú revolúciu v januári 2022 neobsahoval jazykové heslá. No preformátovanie etnickej mapy Kazachstanu bude mať konvexný charakter a teda, situáciu bude treba riešiť. Lenže ako? Jedinou cestou je normálny a rozumný kompromis. To, čo spravil Kyjev, nie je cesta riešenia jazykovej dilemy. Aspoň nie pre Kazachstan.
To si mohol dovoliť v rámci US konceptu farebných revolúcií len Kyjev, ktorý tým však pochoval ukrajinskú štátnosť, alebo priestor postsovietskych pobaltských štátov (Lotyšsko, Litva a Estónsko), ktoré to majú pofúkané vraj demokratickou Európou. Lenže ten zastrešujúci vánok je tiež dočasný!
Tvrdé dáta
Podľa oficiálnych údajov Agentúry pre štátnu službu Kazachstanu (Қазақстан Республикасы Мемлекеттік қызмет істері агенттігінің[5]) v roku 2020 bolo poskytovaných 56,9 % štátnych služieb (zo 70-tich služieb, ktoré občanom poskytujú štátne orgány v rámci programu „Vláda pre občanov“) výlučne v ruskom jazyku.
Inak povedané, v deviatich oblastiach Kazachstanu (zo sedemnástich, vrátane Astany a Almaty) obyvateľstvo chcelo komunikovať v ruskom jazyku.[6]
Konkrétnejšie, podľa prieskumu, preferujú ruský jazyk v komunikácii so štátom predovšetkým v oblastiach, kde rozhodujúca časť považuje ruský jazyk za svoj jazyk č.1. O ktoré oblasti ide? Nech sa páči:
Severokazašská oblasť – ruský jazyk preferuje 91,5 % obyvateľov oblasti;
Kostanajská oblasť – 85,3 %;
Pavlodarská oblasť – 85,1 %;
Akmolinská oblasť – 82,2 %;
Astana – 72,7 %;
Almaty – 71 %;
Karagandijská oblasť – 67,1 %;
Východokazašská oblasť – 67,1 %;
Západokazašská oblasť – 54,8 %.
Na druhej strane, sú oblasti, kde respondenti preferovali využívanie služieb štátu v kazašskom jazyku. Konkrétne:
Turkestanská oblasť – 85,6 %;
Kyzyldorijská oblasť – 80,2 %;
Atyrauská oblasť – 78 %.
Ak to zoberieme čiste matematicky, tak z celkového počtu obyvateľov Kazachstanu (cca 19 miliónov) len/až (podľa situácie) asi 3,5 mil. občanov preferuje v úradnom styku kazašský, a nie ruský jazyk.
Koncept nacionalistov
A na tejto menšine sa snažia kazašskí nacionalisti stavať svoj koncept. Napríklad aj tým, že poslanec kazašského parlamentu Kazymbek Isa (za vládnu stranu Ak Žol, ktorej bol donedávna predsedom prezident Kasym-Žomart Tokajev) navrhol, aby sa ruský jazyk eliminoval priamo v Ústave Kazachstanu.
Konkrétne povedal: „… je potrebné vymazať zo základného zákona druhý bod siedmeho článku o štatúte ruského jazyku ako oficiálneho jazyku, aby bol štátny jazyk jediným v tomto statuse…“[7]
Napriek tomu, že Ak Žol má parlamentnú väčšinu, tento vnútrostranícky extrém svojho poslanca zatiaľ (a to slovo zatiaľ je dôležité) – nezískal podporu. Zatiaľ!
Zatiaľ znamená aj to, že proces kazachizácie ako súčasť derusifikácie (t.j. vytláčanie ruštiny z administratívneho priestoru) je cieľom zmeny stále chabej etnizácie vedomia s cieľom silnejšie preferovať úlohu(y) titulárneho národu pri presadzovaní jazyka (so zmenou grafiky) do širokej praxe.
Vnútropolitický komponent
Otázky jazykovej politiky sú výrazne významným vnútropolitickým komponentom celého stredoázijského priestoru, Kazachstan nevynímajúc. Pritom aj tu sa hľadá – v rámci jazykovej politiky – rovnováha medzi štátnym jazykom (national language) a oficiálnym jazykom (official language), pričom štátny jazyk má v politickej, sociálnej a kultúrnej sfére integračnú funkciu a oficiálny jazyk je výlučne vecou štátnej administratívy.
Abeceda kazašského jazyka v latinke. Zdroj: zdorovogotovim.ru
Diskusia o prechode z cyriliky na latinku sa v Kazachstane dostáva do záverečnej fázy. Od nového školského (učebného) roku 2024/2025 bude výučba výlučne v kazašskom jazyku a súbežne aj v latinke. Tu je treba pripomenúť, že proces prechodu na latinku začala v roku 2012 vtedajšia politická elita krajiny a v roku v roku 2017 ho reinicioval vtedajší prezident Nursultan Nazarbajev. Širokej spoločenskej podpory sa však ani v roku 2012 ani v roku 2017 nedočkal. A to platí dodnes, ale kocky už boli vrhnuté…
Výsledkom bude katastrofický vedomostný spád všetkých vrstiev kazašskej spoločnosti a preťatie väzieb medzi pokoleniami, ktoré dokázali prostredníctvom ruského jazyku nájsť k sebe cestu.
Je tu ešte aj generačný problém. Nové pokolenie, aj keď by chcelo pomôcť svojim rodičom, objektívne nepoznajúc cyriliku to nebude vedieť a skĺzne k anglicizmom. Neveríte? Tak napríklad prečo na Slovensku (aj na stránkach SLOVA – žiaľ) hovoríme o Sviatlane Cihanovskej, keď ide o Svetlanu Georgievnu Tichanovskuju (Светлана Георгиевна Тихановская – aspoň takto bola registrovaná ako neúspešná prezidentská kandidátka). O iných novátorských prekladoch z ruského jazyku, ktorý sa dostal do nášho bežného života nehovoriac. Boľšoj teatr je zrazu Bolshoj, Igor je Ihar, Miroslav je Myroslav, Natália je Natalya… Česť práci, slovenský jazyk!
No a tiež, nové kazašské pokolenie si nebude vedieť prečítať Vojnu a mier alebo Idiota v origináli. Nehovoriac o textoch Leva Nikolajeviča Gumiľova – jeho koncepcia Veľkej stepi je pre minulosť, prítomnosť, ale aj budúcnosť Kazachstanu filozoficky kruciálna.
Jazyk a demokracia
Permanentná jazyková reforma v Strednej Ázii, ktorej výsledkom sa stal prechod väčšiny bývalých postsovietskych republík z arabčiny cez latinku na azbuku a späť na latinku pokračuje ďalej (v Kazachstane to bolo v roku 1928).
Lenže hrmotný návrat k latinke vôbec negarantuje prodemokratické smerovanie krajín Strednej Ázie, ako sa to v politických zdôvodneniach objavovalo a už vôbec nie ich civilizačné osvieženie.
Najmä ak zoberieme do úvahy, že medzi prvými zo Strednej Ázie, kde sa oficiálne zriekli azbuky, boli Turkménsko a Uzbekistan, tak zjednodušené pravidlo, ktoré podsúvajú jazykoví apologéti: azbuka = nedemokracia, latinka = demokracia, asi neplatí.
Nehľadiac na to, že azbuku si udržali Kirgizsko, Tadžikistan (zatiaľ), Srbsko či Mongolsko, alebo člen EÚ Bulharsko.
Pri tom jazykovom stredoázijskom zmätku si skúsme spomenúť na príbeh a dôvody, prečo vlastne nikdy nebola dostavaná veža v Babylone. Historická paralela je čisto náhodná.
Súboj veľmocí
Vývin jazykovej situácie a jazykovej politiky v celej Strednej Ázii odzrkadľuje aj súperenie veľmocí o vplyv v regióne.
Ide v zásade o Rusko, Čínu, Turecko, Irán a Indiu. Čiastočne aj o Spojené štáty, ale taká Veľká Británia, ako hovoril klasik, sa v regióne „historicky znemožnila“ a Francúzsko, no to je v Strednej Ázii na úrovni výšky rastu svojho prezidenta.
Na jazykový vývoj v Strednej Ázii, o Kazachstane nehovoriac, má zásadný vplyv veľkosť ruskej, resp. ruskojazyčnej menšiny, ktorá bola v rámci celého regiónu v rokoch 1959 – 1991 najpočetnejšia. Po ukončení existencie Sovietskeho zväzu sa v rámci celej Strednej Ázie spustil akýsi spätný migračný kód, ktorý je charakteristický nárastom počtu pôvodného obyvateľstva a odchodom ruskojazyčných obyvateľov. Prečo?
Najmä kvôli politickým zmenám, ekonomickej frustrácii a nacionalizácii jazykovej politiky. Zatiaľ, na rozdiel od slovanskej časti bývalého Sovietskeho zväzu, bez väčších, vážnejších či vojnových excesov.
Lenže zatiaľ neznamená a nie je nastálo!
Autor je vysokoškolský učiteľ
SÚVISIACE:
Peter Juza: V Astane idú na to v roku 2019 po novom – aj písmom – Noveslovo
[1] Pozri: Fvc_:Čuang-c‘ (uniba.sk)
[2] CHENG, A.: Dějiny čínského myšlení. Praha : DharmaGaia, 2006, s. 112.
[3] Celý text pozri: Diffusion and civil society mobilisation in coloured revolutions – European Sources Online
[4] THERNSTORM S.: Harvard Encyklopedia of American Ethnic Groups, Cambridge 1980.
[5] Қазақстан Республикасы Мемлекеттік қызмет істері агенттігі (www.gov.kz)
[6] Pozri.: energyprom.kz.
[7] Pozri: Қазыбек Иса: Настало время исключить из Конституции статью о русском языке | Qazaquni.kz | Қазақстан жаңалықтары | Қазақ үні сайты
Jedna odpoveď
Pán Juza,
chcel by som sa spýtať na jednu vec, o ktorej sa v súvislosti s Kazachstanom nikde nehovorí. Keď sa ako (historický) laik pozriem na hranice Kazachstanu, ohraničujú obrovské územie. Sú tieto hranice historickými hranicami, alebo je to podobne ako na Ukrajine z veľkej časti dar Lenina a spol. v rámci tvorby hraníc členských štátov bývalého ZSSR?
PS
Pod historickými hranicami rozumiem hranice štátu, v ktorých určitý národ dané územie obýval, zveľaďoval, budoval-vytváral materiálne hodnoty za relevantné obdobie, povedzme niekoľko generácií.