Keď sme počas pandémie museli sledovať medicínske diskusie v podobe pretekov v prednese jediného správneho názoru, vyčítali sme to médiám. Čoskoro sme sa však dozvedeli, že dramaturgiu a obsadenie odobril Biomedicínsky ústav Slovenskej akadémie vied. „Oficiálne sa dištancoval od jedného zo svojich kolegov – doktora Jána Lakotu. Ten v dezinformačných médiách dlhodobo zľahčuje pandémiu koronavírusu a odrádza od očkovania nepravdivými tvrdeniami.“ (zive.aktuality.sk, 13. 7. 2021)
Po názorovej pluralite sa vytratila aj neviditeľná ruka trhu. Stačili prvé protiruské sankcie a národohospodárske plánovanie bolo späť. V tomto prípade v oblasti náhradných energetických zdrojov. Sám veľkňaz slovenskej trhovej ekonomiky Ivan Mikloš vtedy vyhlásil, že „názory, ktoré spochybňujú sankcie voči Rusku, sú pomýlené morálne, geopoliticky aj z ekonomického hľadiska.“ (dennikn.sk, 8. 11. 2022) Treba uznať, že iní odborníci na striktné a neoblomné gazdovanie v tom období aspoň mlčali. Žiaľ, až tak, že nepomohli zúfalcom, ktorí volali o pomoc z denno-denného kolobehu výroby… Posivený svedok neveril vlastným očiam, ako tí istí, ale aj vyššie postavení ekonomickí analytici onedlho ožili a začali bubnovať na poplach. V čase, keď bolo nutné naprávať dopady hrdinských sankcií na náš každodenný život, nespomenuli si na nič iné, len na neviditeľnú ruku trhu. Bodaj by ich nepohladkala za poskytnutú šancu! „Rozpočtová rada varuje pred zvýšením 13. dôchodku.“ (TASR, 15. 2. 2024) „Prezidentka si vypočula výhrady rozpočtovej rady k rozpočtu.“ (index.sme.sk, 20. 2. 2024) Medzi nami, nemala Rada pre rozpočtovú zodpovednosť zaklopať na Prezidentský palác už počas matovičovsko-hegerovských finančných atómoviek?
Tí, ktorí vykrikujú o únose demokracie či právneho štátu, nechcú si zasa priznať politickú privatizáciu slávnostného aktu udeľovania cien Slnko v sieti. No kto chce oponenta biť, námestie si nájde. Alebo naň pretvorí Koncertnú sálu Slovenského rozhlasu. Keď na pódiu odzneli prejavy, za ktoré by sa nehanbila ani Jiřina Švorcová a ktoré by v hľadisku dojali aj Kim Čong-una, v posivenom svedkovi sa pomrvila otázka: Privatizéri slávnosti sa naozaj nebáli, že časť umeleckého publika môže v priamom prenose vstať a odísť? Napríklad po nestavovskom príhovore prezidentky Slovenskej filmovej a televíznej akadémie Kataríny Krnáčovej prezidentke Slovenskej republiky Zuzane Čaputovej. „Pani prezidentka, prepáčte, že sme sa za vás dostatočne hlasno nepostavili, keď oveľa hlasnejšie na vás útočili. Ďakujeme, že ste napriek útokom ostávali pevná vo svojich presvedčeniach a podporovali ste tých, ktorí vašu podporu potrebovali a potrebujú.“ (aktuality.sk, 27. 4. 2024) Ak sa tam naozaj stretli tvorcovia iba jednej voličskej krvnej skupiny, tak čo bolo vstupenkou? Dôstojnejšie pre umelcov nevyznieva ani otázka, či nešlo o hru na obidve strany. Veď aj teraz, keď sa vláda a bratislavská kaviareň nenesú na spoločnej vlne, tvorcovia potrebujú ministerské peniaze a pravdaže, po dokončení diela uznanie od kaviarenských stolíkov… Naozaj všetci úprimne verili tomu, čomu pod kontrolou kamier a fotoaparátov oduševnene tlieskali? Len nepoletovali oslovenia súdruh a súdružka?
Posivený svedok sa domnieva, že to boli občania, kto vypustil naznačenú mizériu z fľaše. Zriekli sa volebnej plenty a manifestačne „volia“ na námestiach, ako sa predtým „volilo“ v športovej hale na Pasienkoch… K jednému On pribudli ďalší Oni a Ona. Volič už nie je pre politikov Veličenstvom, ba ani tou najnenáročnejšou krížovkou, len ovečkou. Isteže, v čase potreby ju neodovzdávajú na bitúnok, ale marketingovým agentúram…
