Viem, hokejová sieň slávy je niečo iné ako televízna… No základná filozofia, princípy a cieľ by mali byť zhodné. V žiare reflektorov je momentálne na Slovensku tá, ktorú televíznym divákom v jesennej vysielacej štruktúre ponúkla verejnoprávna televízia v Mlynskej doline. Kritizoval som už pri štarte nejasné a diskutabilné rozhodnutie vysielateľa, jeho produkcie (či producenta?), keď v premiérovej časti 10. októbra 2024 o 20.30 hod. na Jednotke do Siene slávy uviedli veľkú osobnosť slovenskej kultúry – herečku Emíliu Vášáryová. „Chyba lávky“ spočívala v tom, že pani Milku som mal tú česť (pred zrakom celej slovenskej verejnosti) uviesť do televíznej Siene slávy (ako generálny riaditeľ STV) ešte v roku 2008. Bolo to v závere priameho prenosu celovečernej galašou všetkých slovenských televízii s vyhodnotením ankety OTO.
Ako autor, tvorca, projekt manažér a prvý riaditeľ Siene slávy slovenského hokeja s veľkým záujmom sledujem, o akú virtuálnu dvoranu slávy (cyklus galavečerov) v tomto prípade to vlastne ide. Moderátor naleštenej talkshow – herec Vladimír Kobielsky – po Emílii Vášáryovej uviedol do siene opäť herca, Emila Horvátha. Nadobudol som teda „dôvodné podozrenie“, že kreatívni tvorcovia projektu stvorili Sieň slávy Slovenského národného divadla. Alebo Sieň slávy slovenského divadelníctva a kinematografie? „Herec oblieka kostým postavy, dobrý herec chodí v jej koži“ – tvrdí Peter Gregor. No nasledujúci dvaja laureáti – hudobníci a speváci – Peter Lipa s Miroslavom Žbirkom – naznačili skôr smerovanie k Sieni slávy slovenského šoubiznisu… K tomu by sa viac hodila myšlienka Anity Roddick: „Biznis nie je finančná veda… znamená vytvorenie produktu alebo služby, ktorá bude taká dobrá, že ľudia budú ochotní za ňu platiť.“ Nasledovala Zdena Studenková, po nej principál Radošinského naivného divadla Stanislav Štepka. Nespochybňujem, že túto poctu si zaslúžili. Veď sú to všetko veľavážené, známe i obľúbené osobnosti našej kultúry.
V čom teda vidím problém?
Možno v tom, že vysielateľ na svojej webovej stránke uvádza (vo vysielaní promuje) štvrtkový program v prime time ako „Sieň slávy Slovenskej televízie“. Žeby nostalgia za subjektom, ktorý už od 1. januára 2011 vďaka SaS v pravicovej vláde Ivety Radičovej neexistuje? Sotva. Veď zmluvu s Núňez NFE s.r.o. podpísal ešte vlani generálny riaditeľ RTVS Ľuboš Machaj. Ten Machaj, ktorý spolu s Miloslavou Zemkovou a Danielom Krajcerom spáchali koncom roka 2010 zlúčenie Slovenského rozhlasu so Slovenskou televíziou. A to všetkými možnými spôsobmi…
Pre niekoho nepodstatným detailom môže byť, že jedna časť programu Sieň slávy vychádzala na 66 000 eur. Projekt ale vysiela a zmluvu plní teraz už iný subjekt – STVR. Podľa aktualizovanej zmluvy každý z 15-tich dielov za 55 550 eur. Rozdiel 10 450 eur. „Kúzelníci všetkých krajín, spojte sa!“– zvolal jedného dňa Erich Anton Paul von Däniken – kontroverzný švajčiarsky spisovateľ a záhadológ. Nezistil som prečo, no mne sa tento výrok práve k tejto sume výborne hodí! Vráťme sa však k téme. Ak bude chcieť televízia v Mlynskej doline naplniť titul „Sieň slávy Slovenskej televízie“ – nebude môcť do nej uviesť artistov, ktorí sa stali a sú tvárami komerčných staníc, ktorých vrcholom umeleckých ambícii sa stali nekonečné seriály, reklamné spoty či duchaplné reality šou. Osobne by ma to potešilo. No keďže dnes mnohí z nich patria k politicky silnej úderke deformujúcej verejnú mienku opozičným politickým aktivizmom, zrejme sa vnútia i do tejto príležitosti promovať svoju nenahraditeľnosť. .
Moja pätnástka
Medzi skutočnými osobnosťami Slovenskej televízie by sa z jej 68-ročnej histórie (okrem hercov a spevákov) mali objaviť také mená ako napríklad Ladislav Kraus, s prezývkou „Francúzsky kameraman“. Jediný slovenský kameraman, ktorého meno sa skvie v histórii pražskej FAMU medzi najvýznamnejšími absolventmi školy z éry československej novej vlny, akými sú: Miloš Forman, Agniezska Holland, Emir Kusturica, Jan Svěrák, Věra Chytilová, Jaromír Jireš, Ewald Schorm, Juraj Jakubisko, Jan Hřebejk, Jiří Menzel, Karel Vachek a niekoľko ďalších. Všetci velikáni svetovej kinematografie! Vo výbere laureátov by nemali chýbať reprezentanti mnohých ďalších televíznych profesií. Celkom isto priekopník priamych prenosov, ikonický štúdiový kameraman František „Feribáči“ Trutz. Umelecký maskér Juraj Steiner, intendant ČST Bratislava a organizátor slávnych filmových projekcií Vladimír Dubecký, televízny fotograf Ladislav Pákozdy, filmový strihač a producent prof. Patrik Pašš, televízny archivár Milan Antonič, kostýmová výtvarníčka Ľubica Jarjabková, športový komentátor Karol Polák, obrazový strihač Samuel Fontányi, režisér Karol Strážnický, scénograf Milan „Miťo“ Ferenčík, „najlepší riaditeľ“ Jaroslav Hlinický. A z najznámejších televíznych tvárí celkom isto legendárna hlásateľka, redaktorka, moderátorka, konferencierka Izabela Pažítková, držiteľka Zlatého krokodíla, Ceny Ľudovíta Štúra, francúzska Rytierka Rádu umenia a literatúry (Chevalier de l´Ordre des Arts et des Lettres, 1998) aj titulu Rytierka Rádu talianskej hviezdy (Cavaliere dell´ Ordine della Stella d´Italia, 2004). ktorú jej udelil prezident Talianskej republiky. A prečo by nie aj prvá televízna hlásateľka Hilda Michalíková?
„Fenomén hlásateľky“
To je titul novej knihy Silvie Lispuchovej, v ktorej čitateľom prináša desať rozhovorov a deväť medailónov najznámejších slovenských programových hlásateliek a hlásateľov. Každá jedna knižka – kamienok v mozaike obrazu života „našej televízie“ – je dôležitá a potrebná. Inšpiráciou k jej napísaniu bola zrejme kniha: „Hlásateľky“ (o Nore Beňačkovej s Adou Strakovou) z roku 2021.
No tejto knižke sa dostalo až protekčnej mediálnej pozornosti. Na svet ju privítali v živom vysielaní Dámskeho klubu so Soňou Müllerovou, dokonca aj s polhodinovým vstupom Michala Slaničku z knižného veľtrhu počas Bibliotéky. Televíznym divákom Jednotky sa počas neho v bratislavskej Inchebe ukázala reprezentatívna vzorka bývalých „kráľovien“ televíznej obrazovky, sediacich na pódiu ako lastovičky na telegrafnom drôte. Moju televízacku dušu to pohladilo, oči potešilo. Za vydavateľa publikácie je však označená Media STVR, s.r.o., teda vydavateľstvo Slovenskej televízie a rozhlasu 2024. Súhlasím s Milanom Antoničom, podľa ktorého je výber mien „dosť divný, neúplný až chaotický.“ V adorovanej publikácii chýba spomienka na také mená, ako napríklad Marta Rapaičová (hlásila 20 rokov!), Viera Antošková, Svetozár Košický, Ľudmila Staňová-Farkašovská, Gabriela Pirošková, Vojtech Nôta, Juraj Kiesel, Hana Rendeková, Renáta Klačanská i niekoľko ďalších. Lebo veď v televízii aj ony a oni pôsobili minimálne celú dekádu. Mnohí a mnohé dovtedy, kým najviditeľnejšiu televíznu profesiu (okrem monoskopu) Richard Rybníček – ako vyslanec komercie, politického tretieho sektora a pionier odosobnenia médií – v roku 2003 definitívne a surovo nezrušil.
Výber 19-tich (z celkového počtu 38 interných aj externých hlásateliek a hlásateľov) – to je len ďalší dôkaz chaosu a nekoncepčnej práci v tom „Čude medzi ZOO a cintorínom“…, kde sa viac v pracovnej dobe štrajkuje, než tvorivo pracuje v prospech diváka či obohatenia slovenskej kultúry. „Práca chvatná – málo platná!“ – vraví jedno z prísloví. O dva roky bude silný aktualizačný moment: 70 rokov televízneho vysielania na Slovensku, rukopis by dovtedy s kompletizáciou zoznamu isto dozrel. Ako to povestné dobré červené víno (Skalický rubín) s obsahom blahodarných antioxidantov.
Čo mi teda v tom mediálnom bubnovaní pri uvedení tejto knihy na trh prekáža? Gumovanie! Hlúpe gumovanie pamäte obyvateľstvu. Tak v televíznych i rozhlasových správach, ako aj v publicistike i v desiatkach novinových článkoch. Nikde a nikto sa ani len slovkom nezmienil, že hold hlásateľskej profesii (oveľa komplexnejšie i usporiadanejšie) zložila už v roku 2001 bývalá hlásateľka ČST, dnes publicistka, slovenská poetka i spisovateľka Eva Sisková. Svoju knihu vtedy nazvala „Magické rozhovory“. V prípade vytlačených kníh neplatí okrídlené heslo, že „nič nie staršie ako včerajšia správa“ alebo modernejšie: „nič nie je staršie, ako hodinu starý post na sociálnej sieti“… Knihy sú pravdou vytesanou do kameňa, knihy tu budú ešte stáročia po nás. „Izba bez kníh je ako telo bez duše“ – povedal dávno Marcus Tullius Cicero. Na zamyslenie je tiež citát Franza Kafku, že „Kniha musí byť sekerou pre zamrznuté more ukryté v nás.“
Už teraz sa neviem dočkať, po akom nástroji siahne verejnoprávna televízia so svojím vlastným vydavateľstvom – pri svojom 70. výročí… A možno niekto opráši a zrealizuje môj zámer zriadiť v nevyužitom a ľudoprázdnom foyeri výškovej budovy v Mlynskej doline fyzickú expozíciu Siene slávy Slovenskej televízie s artefaktmi osobností a dominantnými symbolmi všetkých televíznych profesií.
Pravda, ak dovtedy bude mať konštituovanú Radu STVR a riadne zvoleného vzdelaného, kompetentného, profesionálne skúseného a osvieteného generálneho riaditeľa.
Úvodné foto: rtvs.sk
