Keď predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová v pachu pušného prachu z Ukrajiny vyhlásila, že nastal významný zlom, mnohí spozorneli a pookriali. Lenže dôvetkom nás okamžite schladila. Namiesto oživenia európskej diplomacie slávnostne oznámila oživenie európskeho zbrojárskeho priemyslu. Posivený svedok od zlomu takisto očakával, že aj vlastnú bezpečnosť si Európa zaistí dialógom, nie strašením občanov, že ruský agresor sa nezastaví na ukrajinsko-slovenských hraniciach, aby bez frflania prihadzovali do nenásytného pancierového prasiatka.
Ursula von der Leyenová nesľúbila, že zbrane domácej výroby a ich spoločný nákup nás vyjdú lacnejšie, ako sa jej to podarilo pri spoločnom nákupe amerických vakcín. Z času na čas síce prešumia chýry o naplnení vlastného vrecka, ale vtedy jej stačí zájsť do Kyjeva, vyobjímať sa s prezidentom Vladimírom Zelenským alebo vypúliť oči nad masovým hrobom, a je čistá ako ľalia. Raz darmo, vojnová Ukrajina je pre mnohých európskych politikov na nezaplatenie! Priam na galského kohúta v týchto dňoch spevnel francúzsky prezident Emmanuel Macron. Z prahu Elyzejského paláca ukázal prstom na členské štáty: ty áno, ty áno, ty áno, ty nie, ty nie, ty áno, ty nie… a bolo po požadovanej jednote Európskej únie! Kam sa naňho hrabú maďarský a slovenský premiér! Medzi vítanými hosťami boli vrcholní predstavitelia EÚ, NATO a dokonca aj premiér už nečlenského štátu. No nikto verejnosti nevysvetlil, prečo sa stretnutie neuskutočnilo napríklad v Poľsku, keď je predsedajúcim štátom, alebo priamo v Bruseli. A podľa obsahu rokovania v centrále NATO.
Treba však priznať, že galský kohút nepovolal svojich prvýkrát. „Do vojenského zásahu proti Kaddáfímu sa po Francúzoch zapojili aj Spojené štáty.“ (hnonline.sk, 18. 3. 2011) Váhajúcich si podali európskymi hodnotami zocelení politruci. „Kritika viacerých europoslancov smeruje k tomu, že len štyri členské štáty sa zapojili do vojenských operácií v Líbyi.“ (euractiv.sk, 23. 3. 2012) Bodaj by si posivený svedok nepovzdychol nad časmi, keď pre baganče európskych vojakov nejestvovali nijaké hranice a Líbyjčanov pred bombardovaním neochránila ani Rezolúcia BR OSN o bezletovej zóne nad Líbyiou!
Dnes sa pýta, odkiaľ brali bidenovci, Brusel, časť slovenskej politickej scény a maistreamové médiá istotu, že aktívna diplomacia nikomu nechýbala. Naozaj nepomysleli, že to mohlo znepokojovať najmä tých, ktorí za každý výpadok alebo zlyhanie diplomacie platia životmi a ich rodičia, vdovy i siroty slzami? Kým politici sa môžu tasať pred mikrofónmi, s kým nebudú vyjednávať, vojaci si nepriateľa nevyberajú: zaznie rozkaz a vyrážajú. Kým politici môžu zdupkať od rokovacieho stola, dezertérov čaká guľka.
Dokedy sa vojaci vydržia dívať, koľko mierotvorcov sa zrazu pýta k rokovaciemu stolu? Nevezmú ten zlom do vlastných rúk? Aj v mene mŕtvych a skaličených. Na oboch stranách frontu.
