Pod týmto názvom nájdeme na stránke Ministerstva školstva, výskumu, vývoja a mládeže (názov inštitúcie už aj bez „športu“ je stále katastrofálny) najnovšiu iniciatívu z oblasti vysokých škôl.
Je ňou „Vecný zámer návrhu zákona o vysokých školách“. Na stránke sa dočítame, že „návrh je súčasťou širšieho plánu, ako zlepšiť vysoké školstvo na Slovensku“. Plán podľa toho obsahuje 6 bodov (niektoré z nich majú byť aj predmetom nového zákona) – ku každému kvôli stručnosti uvediem hneď poznámku:
- prilákanie špičkových odborníkov zo zahraničia aj zo Slovenska cez atraktívnejšie pracovné podmienky a internacionalizáciu – poznámka: „Prilákanie“ ako zámer treba kvitovať: jeho realizácia je však v nedohľadne. Po 1. zamestnávateľom sú univerzity, nie ministerstvo. Kedy tie budú mať na toto financie? Po 2. podmienkou je, aby sa stali normálnou a uznávanou súčasťou svetovej siete univerzít, ako to je na Západe už aspoň 100 rokov. Vďaka tomu sa profesori z Austrálie a Nového Zélandu zamestnávajú v Británii a USA a naopak. Alebo dnes už aj v Číne. Je to otázka našej „konkurencieschopnosti“ v akademickom svete, o ktorej u nás niektorí snívajú aspoň od roku 1989, keď si vo svojich ilúziách mysleli, že po Novembri už sme v tomto svete automaticky prijatí ako „rovnoprávni“. Nech žijú ilúzie!
- udržanie talentovaných domácich študentov a zvýšenie počtu študentov v nedostatkových odboroch vďaka odborovým štipendiám a motivačným opatreniam – poznámka: „Udržanie“ je tiež chvályhodné ako zámer: ale ako to chce ministerstvo realizovať? Budú platiť extra-štipendiá, aby tu absolventi a mladí akademici zostali a nešli aspoň do Čiech? Odkiaľ a koľko peňazí? Znovu len motivácia peniazmi? Vedia vôbec na ministerstve, že autentický akademik sa nemotivuje peniazmi, ale niečím úplne iným?
- rozvoj doktorandského štúdia prostredníctvom doktorandských škôl – poznámka: toto je skôr nejaké „vajatanie“ a hľadanie východiska z núdze toho, kto nevie, kam „z konopí“! A ďalšie nakladanie na plecia doktorandov, ktorí už aj dnes toho majú na sebe dosť, na 1. mieste povinnosť publikovať! Najmä keď počet doktorandov nevyhnutne klesá a zrejme aj bude klesať nielen kvôli motivácii, ale najmä kvôli financiám a nemožnosti zamestnať sa aj po úspešnom a kvalitnom absolvovaní PhD. štúdia. Predovšetkým by bolo treba vyjasniť si a aj v zákone definovať status doktoranda: je to stále ešte študent (3. stupňa, ako je to podľa Bolonského systému), ktorý sa má učiť, alebo už nebodaj hotový akademik, od ktorého treba požadovať „špičkový výkon“?
- zlepšenie podporných služieb pre študentov od poradenstva, cez duševné zdravie až po kariérny rozvoj– poznámka: toto je na svetových vysokých školách dávno štandardom, uchádzači a študenti majú k dispozícii množstvo príručiek na tému „čo znamená študovať na vysokej škole?“ a „čo znamená byť akademikom?“ Hurá, konečne sme objavili akademickú Ameriku! Základom je široký (filozofický a psychologický) koncept životnej cesty človeka.
- investície do vybavenia a modernizácie vysokých škôl najmä z Plánu obnovy a odolnosti – poznámka: po takmer 40 rokoch od 1989 minimálnych investícií, ak vôbec nejakých, naozaj chvályhodný zámer. Bude treba vyčkať konečne na jeho realizáciu tak do roku 2029!
- nový model financovania vysokých škôl, ktorý zohľadňuje kvalitu a výkonnosť, nielen historické rozpočty – poznámka: toto je asi najhorší zámer zo všetkých! Vychádza z pomýleného, teda neoliberálneho pojmu „výkonnosti“ vysokých škôl, ktorý z nich robí „fabriky“ na diplomy, absolventov a nebodaj aj na vedecké poznatky!
Poďme však k samotnému „vecnému zámeru zákona o vysokých školách“.
Predovšetkým treba oceniť, že ministerstvo konečne pristúpilo k tejto úlohe a po vyše 20 rokoch sa odhodláva už ďalej nenovelizovať „Ftáčnikov zákon“ z roku 2001, ktorý sa naozaj prežil a najmä bol odvtedy „sprznený“ nekonečnými, detailnými, neprehľadnými novelizáciami. Už takmer pred desiatimi rokmi som v rámci vtedajšieho programu ministerstva „Učiace sa Slovensko“ navrhoval nový zákon, ale odpoveď vtedajších ministerských úradníkov bola v duchu nášho „vychodňarského – ta to še neda!“
Zároveň treba povedať, že svojím „duchom“ tento zámer nijako nevybočuje z neoliberálneho rámca, či už vedome alebo nevedome. Je to prevažne technokratický zámer, ktorý sa chystá realizovať niektoré kroky, na ktoré „dozrel čas“, ale ktoré nijakým spôsobom nezmenia charakter našich vysokých škôl. To je nakoniec otázka „filozofie zákona“, ktorá môže byť rôzna, od „minimalistickej“ a „opatrníckej“ po „prevratnú“. „Filozofia“ tohto zákona rozhodne nechce „ťať do živého“. Aj keď dikcia sa tvári ako „takmer revolučná“, je to skôr mediálne PR samotného ministerstva: „Modernizácia vysokých škôl: Nový zákon zjednoduší a zefektívni štúdium“. (Bokom ponechám gramatické lapsusy aspoň na 2 miestach ako „bude definovať“.) Ministerskí PR agenti si zrejme myslia, že národ počúva na slová „zjednodušenie“ a „zefektívnenie“. Nepochybne: najlepšie by bolo získať VŠ diplom čo najjednoduchšie a najefektívnejšie: teda čo najrýchlejšie a bez námahy? A là Matovič?
Nevedno, ako ministerstvo definuje vysokú školu a jej poslanie v súčasných podmienkach. Táto definícia by nemala byť ani zastaralou, ani progresivistickou v tom, že ju zredukuje na „firmu, obchod či úrad“. Vysoké školy nie sú a nemajú byť „korporáciou“ ako priemyselná „veľkovýrobňa“ masovej produkcie absolventov a iných produktov pre všetky druhy trhu. Hlavnou ideou nového zákona má byť „efektivita vo vzťahu k potrebám spoločnosti a trhu práce“. Naozaj by bolo potrebné vedieť, aké konkrétne „potreby spoločnosti“ tu majú na mysli tvorcovia zákona. Bez toho sa totiž všetko, alebo aspoň to hlavné poslanie vysokých škôl redukuje na nástroj – ak nemám povedať ostrejšie „prívesok“ – trhu práce. Ale akého trhu práce? Bez ohľadu na to, že vzťah medzi vzdelaním a zamestnanosťou je vážna a dôležitá téma, ktorá štátna inštitúcia či súkromná agentúra u nás sleduje súčasný stav, ako aj vývojové trendy na trhu práce (zamestnanosti)? A ak áno, aká je ich kooperácia s ministerstvom školstva? Alebo ako vláda koordinuje ukazovatele v týchto oblastiach?
Ak je zamestnanosť obyvateľstva jedným z dôležitých ukazovateľov situácie v štáte a spoločnosti, ktoré sleduje a má sledovať každá vláda, a ak je tu „niekde v povetrí“ idea, že zamestnanosť sa má rozvíjať na základe vzdelanosti a, naopak, kritériom „efektívnosti“ vzdelanosti je zamestnanosť absolventov škôl, potom dôraz nového zákona na „prepojenie teórie a praxe“, na profesijné bakalárske programy, na zavádzanie „krátkodobých“ (zrejme 1-2-ročných, ale pozor na „rýchlokvašňákov“!) programov, na stáže ako súčasť štúdia, na zamestnávanie odborníkov z praxe na VŠ, treba pochopiť ako správne technické opatrenia jedného segmentu vysokoškolského vzdelávania. V žiadnom prípade však nie celého systému VŠ. Zásadnou otázkou a úlohou v tom je profilácia (diferenciácia, špecializácia) samotných VŠ na tie, ktoré sú dominantne orientované na profesijné odbory a programy už na bakalárskom stupni, a tie, ktoré sú orientované na akademické, teoretické a vedecké odbory na všetkých stupňoch. To je deficit, ktorý tu máme už 35 rokov, keď sa z úrovne ministerstva a bývalej Akreditačnej komisie, ale i terajšej Akreditačnej agentúry vyžadovalo a vyžaduje od všetkých vysokých škôl všetko vo všetkých oblastiach, a to ešte na tej istej „špičkovej“ úrovni a podľa toho sa aj hodnotili a financovali. Vôbec sa nezdá, že by ministerstvo túto chybnú stratégiu opustilo.
Zamestnanosť absolventov a trh práce, na ktoré sa tak v súčasnosti sústreďuje nielen ministerstvo, ale aj vedenia jednotlivých vysokých škôl pod tlakom ministerstva, médií, politikov a podnikateľov, vôbec nie sú jediným, ba ani hlavným cieľom a zmyslom vysokoškolského vzdelávania. Tak to je len v rámci neoliberálneho modelu. Ak by išlo o štatistiky zamestnanosti, tak absolventi VŠ u nás vôbec nie sú na tom najhoršie: to percento je 3.4 oproti nezamestnanosti absolventov stredných škôl 13.2 a základných škôl 49.2. Z VŠ kvalifikovaných profesií na trhu práce najviac chýbajú strojári, informatici, učitelia a lekári. To by chcelo meniť štruktúru VŠ vzdelávania a pomer študentov, keď zatiaľ na spoločenských vedách máme 47,28 %, na technických vedách a informatike 24,89 %, na zdravotníckych vedách 7,12 % (podľa Štatistickej ročenky vysokých škôl za akademický rok 2023/2024, ktorú spracovalo Centrum vedecko-technických informácií SR).
V rámci tradičných, stále aktuálnych a v iných kultúrach rešpektovaných modelov je cieľom vysokoškolskej edukácie rozvoj vzdelanosti a intelektuálnej kultúry spoločnosti, príprava občanov na participáciu a kompetencie v riadení demokratickej spoločnosti a v neposlednom rade osobný ľudský rozvoj každého človeka s vysokoškolským diplomom. Roky života mladého človeka strávené na univerzite nemôžu byť len získavaním jeho účelových profesijných znalostí a zručností pre výkon nejakého kvalifikovaného povolania. Sú to predovšetkým roky formovania osobností, ktoré majú mať dostatočný vzdelanostný rozhľad, celostnú pripravenosť a zrelosť na to, aby stáli na čele firiem, organizácií, inštitúcií a napokon aj štátu ako kultúrna, vzdelanostná a politická elita, bez ktorej žiadna spoločnosť neprežije a už vôbec nemôže pomýšľať na svoj rozvoj. Katastrofálna kríza súčasných politických elít, ktoré sa buď hrajú na vzdelancov, alebo si plagiujú diplomy, je toho eklatantným príkladom.
Vo vecnom návrhu VŠ zákona sú ďalšie body, ktoré chcú riešiť podobu štátnych záverečných skúšok, výšku školného či uznávanie kreditov. To sú záležitosti, ktoré vôbec nemusia spadať do kompetencie zákona, ale len samotných vysokých škôl. Úplne postačí, ak k nim ministerstvo vydá smernicu alebo odporúčanie. V zámere sú aj niektoré body, ktoré sú nejasné: akých iných vysokoškolských titulov než Bc a Mgr sa majú týkať (MSc je ekvivalent Mgr.)? Vo vágnej polohe je aj „umelá inteligencia vo vysokoškolskom prostredí“. K tomu stačí dodať, že sa treba brániť tomu, aby bola strašiakom či hrozbou deformácie vzdelanosti. Zato na druhej strane centralizáciou zaváňajú zámery na schvaľovanie a akreditáciu zahraničných vysokých škôl či kontrolné a sankčné mechanizmy z úrovne ministerstva. Užitočná bude „debyrokratizácia“, ak sa bude dodržiavať aj vo vnútornom systéme VŠ podľa zásady „jedenkrát a dosť“, ktorú sme navrhovali už pred takmer 10 rokmi v „Učiacom sa Slovensku“, ale byrokrati na fakultách zatiaľ stále žiadajú to isté aj elektronicky aj na papieri. Čo keby sa tak zmenila dôvera človeka k človeku na akademickej pôde? Samozrejme, to nie je vec zákona, ale niečoho iného. Na druhej strane, nie každá „elektronizácia“ je racionalizácia, napr. v prípade, keď si fakulty kupujú od komerčných firiem „docházkové systémy“ na evidenciu, ktoré absolútne nezohľadňujú špecifiká práce a zamestnanosti akademickej inštitúcie. Opatrenia na zvýšenie bezpečnosti na vysokých školách by mohli byť razantnejšie, najmä pokiaľ ide o ohrozenie zbraňami. A stimulácia študentských združení pre akademické, edukačné a vedecké účely, nie politické, by mohla byť veľkorysejšia vrátane finančnej podpory.
Záverom, iniciatívu ministerstva na nový zákon možno privítať. Najmä ak popri nových paragrafoch budú z neho vypustené mnohé staré, duplicitné a redundatné tak, že zákon sa sprehľadní a „zoštíhli“ aspoň na 1/3 jeho terajšieho rozsahu. Potom by mohol byť „efektívnym nástrojom“, ktorý „ktorý umožní vysokým školám rozvíjať ich spoločenský dosah a napĺňať ich poslanie – prispievať k rozvoju vzdelanosti, poznania, vedy a kultúry v súlade s potrebami spoločnosti, rozvíjať vedomosti, zručnosti, múdrosť, tvorivosť a dobro človeka a tým prispievať k rozvoju vedomostnej spoločnosti“, ako sa deklaruje v preambule.
