Kto rýchlo dáva, dvakrát dáva

„Bis dat, qui cito dat“. Čo platí v politike a vo vojne, nemusí platiť pri komentároch. Situácia v Ruskej federácii je stále neprehľadná. Ingrediencie sú už v kotli, bohvie, čo z toho vzíde, chutný guláš alebo nekonzumovateľná brečka, ktorú budeme musieť jesť všetci bez ohľadu na to, či nám chutí.  Ak sa zo začiatku mohlo zdať, že v prípade vzbury Wagnerovej skupiny pod Prigožinovým vedením ide o spravodajskú hru, ktorá má nalákať Ukrajincov k neuváženým akciám, začína byť čoraz viac jasné, že  ide o reálnu situáciu, z pohľadu Kremľa o „vzburu“.  Gerasimovova a Šojguova prítomnosť v Rostove na Done v deň „vzbury“ to potvrdzuje. Akcia žoldnierov bola pripravená, azda aj konzultovaná. Telefonáty podpory Kremľa a jeho hlavnému obyvateľovi z Minska a Ankary, podobne ako vyhlásenia zaznievajúce z Teheránu, hovoria jasne. Prigožin a spol. sú nepriatelia ruského štátu a jeho vedenia a ako takí sú jeho spojencami a partnermi vnímaní. Na druhej strane, Chodorkovského schvaľovanie Prigožinovho konania, podobne ako výkriky úľavy z Kyjeva, určite veľa sympatií v Rusku nevyvolajú. Spojené štáty dianie „pozorne sledujú“.  Skutočne len sledujú?  Dozvieme sa neskôr.

Ilustrácia: Vladimir Putin a „jeho kuchár“ Jevgenij Prigožin; archívna snímka 2010.
Zdroj: Wikimedia.org

Zdá sa, že Rusko musí aj dnes prejsť rovnakou vývojovou etapou ako v rokoch 1917 – 1922, personálnymi čistkami druhej polovice 30. rokov, „Zimnou vojnou“ s Fínskom 1939 – 1940 a vojenskými debaklami rokov 1941 a 1942, aby napokon za cenu obrovských obetí svojich protivníkov porazilo. Načasovanie Prigožinovho vystúpenia súvisí so zlyhaním ukrajinskej „ofenzívy“, minimálne jej úvodnej časti (ak sa dá veriť Kyjevu, že tá ešte nenastala), pokračujúceho vojenského cvičenia NATO  a chystaného summitu aliancie. Vystúpenie bojachtivého senátora Grahama, obracajúceho sa na ruské vojenské velenie len pár hodín pred vzburou wagnerovcov, do toho tiež zapadá. Nitky sa zbiehajú. Varovanie. Najbezpečnejšie miesto na svete je každoročne Červené námestie 9. mája. Naopak, USA a ich spojenci sú v ten deň mimoriadne ostražito sledovaní. Stačí málo, a… Rovnako je to aj dnes. Jevgenij Viktorovič, hrdina od Bachmutu-Arťomovska, pristal, je jedno, či vedome alebo nevedome, z pohľadu Západu, na riskantnú úlohu Clausa von Stauffenberga tentoraz s dobrým koncom. Ak by aj táto „hra na vzburu“ vyšla, len vtedy sa ukáže, ako doposiaľ vždy, nepredvídateľnosť a ozajstná sila Rusov. Západ môže na chvíľu dostať to, po čom tak úpenlivo túži. A nebude sa mu to, vrátane nás, páčiť.